Ako ponúknuť pohľad nad rámec kunsthistorickej sondy a nechať prehovoriť zosnulého autora domácej neoavantgardy, ktorý dobrovoľne odišiel z umeleckej scény? Kurátorský tím Beáta Jablonská, Ján Kralovič a Jan Mlčoch si pri koncipovaní výstavy Experiment v bratislavskom tranzite zvolil vydarené riešenie v podobe dialógu medzi súčasnými umelcami a umelkyňami s dielom Roberta Cypricha (1951 – 1996). V tejto extenzívnej situácii (J. Kralovič) umožnili zarezonovať viacerým modi operandi Cyprichových aktívnych rokov na výtvarnej scéne medzi 60. a 80. rokmi 20. storočia – akými boli vtedajší obľúbený „žáner“ hommage, performatívne výstupy, procesualita, mail art či autorské spolupráce. Zároveň poukázali na kvality a nadčasové momenty Cyprichovej tvorby a jeho rozmýšľanie o umení. Tie boli predstavené v podobe fragmentov záznamov akcií, vizuálnej poézie a archívnych dokumentov, ale aj reprintmi Cyprichových teoretických úvah a jeho extenzívnej korešpondencie. Práve písomná komunikácia mu umožňovala prekračovať limity štátnych hraníc a networkovať sa. Strohá výstavná architektúra od Zbyňka Baladrána rovnostársky integrovala všetky zložky výstavy a ponúkla pohľad aj na (občas dôležité) verso.
To, či by Cyprich s týmto druhom kolaboratívneho výstavného projektu súhlasil, ostane v rovine rétorickej otázky objavujúcej sa aj v textovej časti diela Kataríny Hládekovej Túlavé psy v revíri „estetickej rezervácie“, ktorá Cyprichovi napísala list. Okrem jeho chovu šľachtených psov ju zaujal predovšetkým pohľad na umeleckú prevádzku. Ponechanie Hládekovej empatickej úvahy na papieri odprezentovanom ako skeny na smart monitore zdôraznilo zvláštnu časovosť takéhoto posmrtného „rozhovoru“. Napätie medzi vtedajším a contemporary sa objavuje aj vo výstupe Kataríny Karafovej a Michala Huštatyho. Vychádzali z manuálu k Cyprichovmu kolektívnemu happeningu, medzinárodnému cvičeniu spolucítenia z roku 1969. Čas slnka aktualizovali vo vizuálne imerzívnom zázname s pohybujúcim sa slnečným kotúčom a komentárom procesu od východu po západ Slnka. Synchronizácia však tentokrát ostala v rovine počítačovej simulácie.
Časť Cyprichových progresívnych úvah bola spojená práve s oblasťou computer art-u. Projekt neurónovej siete Lizy Gennart (Zuzana Husárová a Ľubomír Panák) využil tieto texty ako surový materiál pre svoju poéziu. Vygenerované básne nás uvádzajú do stavu na pomedzí, do šedej zóny medzi tým, čo poznáme a identifikujeme ako slová, spojenia a konštrukcie, a ich unikajúcim nad-zmyslom. O iný druh rematerializácie fragmentov z Cyprichovho archívu sa postaral Miroslav Tóth, ktorý vybrané materiály pretransformoval na zvukový záznam na kazetovom nosiči. Doposiaľ neuskutočnená performance Martina Toldyho Altruizmus „kumšaftu“ mala zas reagovať na rozmer Cyprichovej tvorby, ktorá o. i. kritizovala monetizáciu umeleckej tvorby, všeobecnejším pohľadom na hodnotu a túžbu po úspechu. Je príznačné, že Cyprichova predstava o otvorenom systéme umenia – syntológia – bola autorom charakterizovaná o. i. ako humanistická etika. Cyprich sa síce na istú dobu vytratil, ale aj dnes má šancu rezonovať, provokuje k rozmýšľaniu na rôznych úrovniach – najbezprostrednejšie aj prostredníctvom imaginárneho rozhovoru vo vydarenom zošite k výstave.
