Tak znie názov aktuálnej výstavy v Liptovskej galérii P. M. Bohúňa v Liptovskom Mikuláši. Ide o kolektívny projekt piatich kurátoriek – Dariny Alster, Kariny Kottovej, Lenky Kukurovej, Kateřiny Olivovej a Zuzany Štefkovej. Kurátorky v súlade s témami kolektívu Feministických (umeleckých) inštitúcií, ktorých členkami sú, intervenovali do zbierok Liptovskej galérie a na pomerne malej ploche sa otvorene vyjadrili k najzávažnejším problémom dnešnej spoločnosti. Vo verejnej inštitúcii v regióne ide o projekt hodný pozornosti.
Kurátorky si podelili priestor aj témy – každá spracovala jednu uzatvorenú časť. Darina Astler koncipovala časť venujúcu sa ľudskému utrpeniu pochádzajúcemu zo strachu a násilia. V úzkej chodbe sa divák stretne so znázornením rôznych traumatických udalostí na starších obrazoch či s vyrovnávaním sa s utrpením v súčasných videách. Cieľom je upozorniť na to, že poznaním a pomenovaním tráum začína ich liečenie.
Karina Kottová v sekcii s názvom Žena ≠ krajina ≠ objekt ilustruje antropocentrický pohľad na ženu, prírodu a svet. Súčasťou je aj rozmerná maľba na stenách od Marie Lukáčovej – ležiaca žena s červeným okom a príliš veľa rukami, ktorá na svojom tele nesie zarámované diela z depozitu – klasické portréty, krajiny, zátišia a ďalšie.
Kateřina Olivová zostavila časť, kde sa venuje materstvu, jeho celospoločenskej role, ako aj jeho úlohe v osobnom rodinnom živote. Z depozitu LGPMB použila obrazy starého umenia či moderny znázorňujúce matky a deti. K nim pridala diela súčasného umenia – video Karin Písaříkovej, na ktorom z prsníka strieka materské mlieko, a video Barbary Gryka a Filipa Kijowskeho, v ktorom poľská figurína v sprievode dvoch chameleónov podniká zahraničnú cestu za interrupciou. Výstavnú časť Mamičkina rolka korunuje veľkoformátová priehľadná fotografia bohyne materstva Kateřiny Olivovej.
Sekcia s názvom Vykorisťovanie sa venuje téme vyťažovania prírodných zdrojov, fascináciou technickým pokrokom a klimatickej nezodpovednosti smerujúcej k ekologickej katastrofe. Lenka Kukurová okrem kritického videa Marie Lukáčovej a veľkoformátovej fotografie s názvom Škodci autorskej dvojice MINA vybrala diela z druhej polovice 20. storočia – diela postmodernizmu s environmentálnou tematikou, dokumentárne fotografie zo stavby Liptovskej Mary či maľby z 80. rokov vyzdvihujúce technický pokrok.
Ide rozhodne o dobrý ťah, ako vyvetrať depozit a vystaviť v nových súvislostiach aj diela, ktoré už dlho vystavené neboli. Tie sú vytrhnuté z dobového kontextu a z dejín umenia a stoja vedľa diel súčasných autorov a autoriek, čím sa otvára možnosť nových interpretácií. Zároveň však popri akcentovaní súčasných problémov a dielach súčasných umelcov pôsobia staršie diela ako kulisy, ktoré slúžia len na ilustráciu zvolených tém.
V tomto zmysle sa dá za najvydarenejšiu považovať časť Zuzany Štefkovej, v ktorej klasické diela neslúžia len na ilustráciu, ale spolu – ako inštalácia – sa stávajú novým fungujúcim celkom. V úzkej uličke sú oproti sebe nainštalované portréty, ľudia z obrazov uprene hľadia na návštevníka, ktorý tadiaľ prechádza. Ide o prekvapujúco zvláštny zážitok, keď sa úlohy obrazov a divákov vymenia a návštevník sa stáva pozorovaným objektom.
