Všetci a všetky z vizuálneho umenia sa pravdepodobne zhodneme na tom, že „vizuálne umenie má koronu celý život“1. Toto veľmi trefné pomenovanie začiatkov pandémie od Jany Kapelovej sa v niečom naplnilo. Vizuálne umenie sa stalo sektorom, ktorý v niečom najmenej pocítil dopady pandémie a ani nevyjadroval potrebu výraznejšieho sieťovania sa, participovania na diskusiách na pôde Ministerstva kultúry SR (MK SR) či navrhovania konštruktívnych systémových riešení. Stav núdze v kultúre a jej schopnosť prežitia pri súčasných nastaveniach poukázal na absenciu kultúrnej politiky na Slovensku. Ide o dlhodobo zanedbávanú tému v rovine teoretickej, praktickej, ale predovšetkým v ideovej. Dôsledkom je podfinancovanie MK SR, teda aj inštitúcií, nezmyselná a veľakrát znásobovaná byrokracia, neschopnosť čerpania európskych dotácií, absencia základných zákonov (štatút umelca, funkčné sociálne fondy, mediálny zákon atď.), neaktuálnosť a súčasne nepružnosť v základných kľúčových otázkach umenia a kultúry na Slovensku.
V posledných dekádach sa začína u nás objavovať snaha o hlbšiu analýzu a zber dát v oblasti kultúry, avšak ide skôr o fragmentarizačné poznatky, ktoré sa orientujú len na vymedzený segment a neprihliadajú na celkový veľký obraz. O túto prácu sa v súčasnosti pokúša inštitút kultúrnej politiky, ktorý je súčasťou ministerstva kultúry. Ich Revízia výdavkov na kultúru preskúmala aj nastavenie stratégie kultúrnych politík, ktoré boli doposiaľ len veľmi rámcové a majú skôr pracovný charakter. „Okrem programových vyhlásení vlád boli ciele kultúrnej politiky naposledy explicitne formulované zo strany štátu v roku 2004 v Stratégii štátnej kultúrnej politiky. O desať rokov vznikla na úrovni ministerstva kultúry Stratégia rozvoja kultúry SR na roky 2014 – 2020, ani tá však neponúkla strategické rámcovanie kultúry a ciele kultúrnej politiky, ale iba sedem prioritných oblastí.“2 Súčasne sa aj v spolupráci s predstaviteľmi a predstaviteľkami kultúry snažia o nové nastavenie kultúrnych politík.
Sociálne funkcie Umeleckých fondov
Prvou a primárnou pomocou v rámci pandémie mali byť umelecké fondy. Hlavným poslaním umeleckých fondov (UF) je „cieľavedome a objektívne podporovať tvorivú literárnu, vedeckú a umeleckú činnosť“ (13/1993 Z. z.). Avšak ich podporná činnosť nemá dodnes jasne definované ciele. Kým v minulosti boli fondy hlavným nástrojom podpory umelcov, v súčasnosti sa ich hlavná činnosť duplikuje s nástrojmi kultúrnej politiky, ktoré vznikli za posledných 15 rokov. MK SR v tejto súvislosti realizovalo dotazník, ktorý mal okrem iného za cieľ získať dáta o spokojnosti so službami UF. Najhoršie celkové hodnotenia v dotazníkovom prieskume získal práve Fond výtvarných umení (37/100). Ďalším dôležitým zistením bolo, že UF vynaložia v priemere na priamu podpornú činnosť 46 % svojich výdavkov, na priamu aj nepriamu podpornú činnosť 60 % výdavkov (podľa r. 2019). Pričom zriadené dotačné fondy (napr. Fond na podporu umenia a Audiovizuálny fond) môžu podľa zákona použiť na vlastnú prevádzku iba 5 % svojich príjmov. Na MK SR sa zriadila konzultačná skupina, ktorá sa skladala z riaditeľov UF a zástupcov a zástupkýň kultúry. Vizuálne umenie zastupujú najmä Ivana Rumanová a Zuzana Jakalová, ktoré veľmi prácne a dôsledne spísali pracovné poznámky k zmene zákona o umeleckých fondoch.3 Tie obsahovali ideálne predstavy a potreby za vizuálne umenie, ktoré by mal FVU napĺňať. Diskusie o niekoľkých možných alternatívach riešenia UF, ktoré sú zriadené zákonom, avšak bez priamejšieho dosahu zo strany MK SR, pokračujú dodnes. V súčasnosti sa konzultačná skupina ustálila na jednom z variantov.
Chýbajúce informácie, znalosti a siete
V rámci vysokého umeleckého a umenovedného školstva sa objavuje tendencia smerujúca skôr k individualite jedinca, ktorá je podvedome podporovaná k priebojnosti v rámci umeleckej scény. Zároveň u nás v súčasnosti existuje pomerne malé množstvo umeleckých kolektívov, no len malej časti z nich sa darí dlhodobo fungovať na poli vizuálneho umenia. Ešte menej máme potrebu sa sieťovať a vytvárať profesijné združenia. Dnes na Slovensku nemáme združenie alebo organizáciu, ktorá by komplexne zastupovala vizuálne umenie. Výnimkou je Slovenská výtvarná únia, ktorá pod vedením Pavla Kráľa združuje cca 100 umelcov a umelkýň staršej generácie.
Pri oslovení viacerých ľudí z oblasti vizuálneho umenia do pracovných skupín na MK SR sa väčšinou stretnete s troma scenármi. Prvým je automatické nastavenie proti štátu, a teda okamžité odmietnutie akejkoľvek spolupráce. Druhým je prísľub participácie, do ktorej sa osoba v konečnom dôsledku nezapája. Treťou je prísľub aj participácia na diskusiách, avšak predmetné problematiky si veľakrát vyžadujú oveľa väčšiu časovú dotáciu mimo stretnutí. Na tú participant alebo participantka nemajú z pochopiteľných dôvodov kapacitu. Výsledkom je tak prenechanie zodpovednosti navrhnutia a vymyslenia riešenia skôr na administratívneho pracovníka alebo administratívnu pracovníčku MK SR. Tento model dokáže byť funkčný, ale aj generujúci pasivitu po vyčerpaní kreatívnych schopností úradníkov a úradníčok.
Absencia informácií
Dôležitou otázkou je aj samotná kompatibilita umeleckého vysokého školstva s praxou. Možno aj vysoké umelecké školstvo by mohlo študentov a študentky viac viesť k uvažovaniu nad možnými budúcnosťami a možnosťami kultúrnych politík. Dôkaz nepochopenia fungovania doposiaľ nastavených systémov v kultúrnej politike a možností sociálnej pomoci vidieť v článku Až nakoniec… APART Collective4 od Denisa Kozerawskeho a Emy Hesterovej, ktorý bol publikovaný vo FlashArte minulý rok. Toto vnímanie môže byť zapríčinené aj nedostatočným pokrytím v rámci umeleckého vysokého školstva. Autor a autorka textu útočia na rozhodnutie ministerky kultúry spustiť dotácie oblastiam, ktoré sú jej blízke. Pritom si nie je vedomý a vedomá toho, že ak by tak neurobila, nebolo by možné v rámci dotácií začať pracovať na novelizácii zákona a možnosti udeľovania finančnej pomoci priamo či už neziskovkám, fyzickým osobám alebo jednoosobovým spol. s r. o, ktoré sa aktuálne pripravujú. Zároveň navrhovali model pomoci cez FPU, ktorý sa nakoniec zrealizoval a je považovaný zo strán kultúrnej obce aj MK SR za veľmi problematický. Akosi však autor a autorka opomenuli výraznosť ega a individualitu umelcov a umelkýň. Tí a tie napriek tomu, že hovoria o solidarite, ľudskosti a vzájomnej starostlivosti, konali pri možnostiach nadobúdania financií inak. Odlišnosť konania autorky textu sa preukázala aj v praxi pri rozhovore s finalistami a finalistkami Ceny Oskára Čepana – Po veľkom finále, ktorý zverejnil Artalk.sk. Kristián Németh autorke rozhovoru nepriamo položil skrz svoju úvahu otázku, či by aj on ako autor nemal dostať honorár za rozhovor, keďže sa formulovaním svojich odpovedí tiež podieľa na jeho vzniku. Čím narážal na jej poznámku ohľadom vykorisťovania umelcov a umelkýň. Rozdiel medzi teóriou a praxou je plne prítomný a je teda otázne, či skutočne niektorí a niektoré majú len dostatok nevedomosti, alebo inak konajú a inak komunikujú na verejnosti.
Ako vnímame kultúru?
Kultúrna politika je aj procesom, ktorý hľadá rovnováhu a spôsoby, ako napĺňať rôznorodé potreby a záujmy kultúry. Otázkou je aj to, kto by mal samotnú kultúrnu politiku nastavovať. Mala by byť stanovená centrálne, tak aby sa naplnila jednotná stratégia, alebo by malo ísť skôr o úroveň regionálnu, ktorá by pravdepodobne mala byť detailnejšia, keďže by jej zástupcovia a zástupkyne vedeli popísať podrobnejšie lokálne podmienky a potreby? A máme vôbec na úrovni štátu schopných úradníkov a úradníčky, ktorí a ktoré budú napomáhať jej naplnenie? Keď nad ňou začneme uvažovať, automaticky nás postaví pred primárne otázky: Ako vnímame kultúru? Je to pre nás pojem predstavujúci len takzvané vysoké umenie? Alebo vnímame kultúru v širšom zmysle slova bez tradičných vymedzujúcich kategórií? Napríklad dotačná schéma na pomoc pre neziskovky, ktoré pôsobia v nezávislej kultúre, by sa dala považovať za úspech. Spätná väzba od občianskych združení na rýchlosť, jednoduchosť a efektívnosť bola veľmi pozitívna. Bolo to pre nich sci-fi, ako rýchlo a adresne bola pomoc nastavená. Napriek tomu mala časť kultúrnej obce problém s občianskymi združeniami, ktorým boli dotácie pridelené. Ak si namiesto potrebnejšej otázky, čo to spôsobí do budúcna niektorým subjektom (keďže ide o schému de minimis), budeme radšej v rámci kultúrnej obce klásť otázky, či je hvezdáreň alebo planetárium súčasťou kultúry, tak nám ani systémové zmeny a tisícky eur pre každého a každú nepomôžu.
Kultúrna demokracia vs. demokratizácia kultúry
Stavia nás to tiež pred otázku, či máme postupne pracovať na kultúrnej demokracii alebo demokratizácii kultúry. Na Slovensku sa vo vizuálnom umení v súčasnosti objavuje snaha skôr smerujúca ku demokratizácii kultúry, ktorá sa prejavuje ako znižovanie vstupného na výstavy či vzdelávacie programy. Odstraňovanie bariér voľným vstupom je prvkom, ktorý môže súčasne spôsobovať aj istú formu zneváženia vizuálneho umenia. Často tak pri dotáciách od FPU dochádza k mylnej predstave, že tento dotačný fond je na zaplatenie kultúry, nie na podporu, ako hovorí jeho názov. Preto by sme mali vnímať prvky ako spolufinancovanie či kalkuláciu so ziskom z podujatia ako prirodzenú súčasť systému FPU. Alebo môžeme začať diskutovať o možnostiach nastavenia princípov financovania. Či chceme mať nastavenie kultúry na britskom princípe predĺženej ruky (FPU), alebo na základe talianskeho či francúzskeho modelu, kde je kultúra ako záležitosť ministerstva plne začlenená do zavedeného systému parlamentnej zodpovednosti.
Väčšina krajín v Európe má skôr tendenciu smerovať ku kultúrnej demokracii, ktorá by nemala sprístupňovať len určité časti kultúrnych hodnôt a podujatí. Ideovo sa o tento systém pokúšali už viaceré umelecké hnutia 19. storočia a iniciatívy vznikajúce v medzivojnovom období. Vo Francúzsku došlo k výraznej kritike kultúrnej demokracie, ktorú považovali skôr za elitársku, pretože sa zakladala na kontexte svojej doby a určitej spoločenskej triedy, pričom opomínala množstvo alternatívnych kultúrnych a umeleckých foriem, ktoré rovnako patrili ku francúzskej kultúrnej identite. Uvedomili, si že kultúra nemá iba vzdelávať verejnosť, ale mala by byť priznaná ako prítomnosť v každodenných ľudských činnostiach. Ich kultúrna politika sa tak zmenila na participatívnejšiu a začala zapájať ľudí do základných diskusií o povahe a hodnotách kultúry a identity krajiny. Tieto dva prístupy sa nevyhnutne nevylučujú v praxi, ale často diferencujú názorové postavenie politických predstaviteľov a predstaviteliek.
Nie je potrebné si zvoliť len jasný jednotný smer, väčšina možností je schodná a realizovateľná súčasne, avšak ak bude zakaždým snaha o hľadanie zlatých stredných ciest, môže nastať situácia, že ani jedna z nich sa nenaplní. Pričom ani radikalizácia smerom k jednej z nich nie je riešením, pretože môže mať fatálny dopad na opomenutú oblasť. Východiskom môže byť pravidelnejšie a hlbšie diskutovanie o problémoch a otázkach v oblasti kultúry, nielen na poli politickom, ale aj v akademickom a kultúrnom prostredí, ktoré môže artikulovať najpálčivejšie problematiky súčasnosti. Je otázne, či si my ako jedinci, ale aj ako inštitúcie uvedomujeme konzekvencie nastavenia vlád a spoločnosti, ktoré výrazne vstupujú do umeleckej produkcie, obmedzujú ju a nasmerovávajú ju. Aspekty zodpovednej kultúrnej politiky sa nachádzajú niekde medzi dvoma extrémami priameho riadenia a chaosom.
