Výstava Mateja Gavulu Dom obradov v košickej Galérii Tabačka je priestorovou inštaláciou, ktorú charakterizuje predovšetkým radosť z hľadania nenápadných súvislostí. V industriálnom priestore galérie sú osadené štyri exteriérové lavičky, ktoré kedysi stáli na Námestí slobody v Bratislave. Kovové lavičky vytvorené z ohýbaných rúr nesú viaceré stopy po používaní, opakovaných náteroch, ale aj vandalských zásahoch. Sprítomňujú pamäť svojho pôvodného miesta a určenia. Sprievodné video v detailnom zábere však ukazuje aj skrytý potenciál privlastnenej lavičky – elementárne gesto pohybu prstov po rúrkach ich rozvibruje a evokuje hru na hudobný nástroj, akúsi monumentálnu kovovú harfu. Tvar lavičiek s nánosmi farieb a systémom pôvodného kotvenia navyše tvorí výraznú vizuálnu paralelu k starým liatinovým radiátorom pod oknami galérie. Dva tablety položené na lavičke, ktoré akoby tu ostali zabudnuté, sprostredkovávajú fotografie mestských zátiší, ktoré zdôrazňujú prepojenia materiálov k pamäti miesta a zviditeľňujú ľudské zásahy.
Ďalší vystavený objekt tematizuje svojím tvarom a kombináciou materiálov industriálnu estetiku, zdôrazňuje konštrukčné riešenia spojov, vzájomné pôsobenie síl a napätie medzi organickými a geometrickými formami. Hľadanie prechodov a prienikov medzi náhodou a autorským zámerom, organickými tvarmi a geometriou, a citlivosť k výrazu materiálu definuje i skupinu menších objektov na podlahe. Zrejme trosky zo zlievarenskej pece, ktorých tvar určila náhoda a gravitácia, sú zvarmi spojené do kompozícií založených na geometrických princípoch a pravých uhloch. Kurátor Samuel Velebný pripravil s Matejom Gavulom environment, kde je zdanlivá banálnosť každodenných situácií odkrývaná ako príležitosť pre hľadanie významov a nečakaných objavných prepojení udalostí, aktivít a materiálov. Zväčša prehliadané momenty sú predstavené ako ťažiskové miesta, od ktorých sa odvíja interpretačná línia smerom k sociálnym vzťahom, pričom detail je chápaný ako symptóm, ktorý vypovedá o širších spoločenských kontextoch. Vzájomne prepojené drobné pozorovania sa stávajú oslavou urbánnej všednosti a tiež pozvaním k prehodnocovaniu známych skutočností. Názov výstavy, ktorý je nasprejovaný nad jednou z lavičiek, tak môžeme chápať aj ako návod k vnímaniu komplexnosti inštalácie, kde všetky komponenty zdôrazňujú závažnosť a až obradnosť pozorovania vedúceho k zmene. Aj košickou výstavou Gavula potvrdzuje, že je mimoriadne vnímavým pozorovateľom subtílností reality, minulej i súčasnej, ktorý dokáže svoje postrehy transformovať do presvedčivej materiálnej podoby. Všednosť sa tak v autorskom pohľade mení v poetiku.
