Online rozhovor s Brianom Holmesom
Ivana Rumanová: Oblasť nášho záujmu v Bratislave nazývaná Lido v súčasnosti čelí obrovskému developerskému projektu, ktorý realizuje banka v spolupráci s realitnou spoločnosťou. Bolo by pre nás veľmi zaujímavé nadviazať na vaše úvahy o finančných tokoch a špekuláciách vo vzťahu k takým pozemkom a vágnym terénom, ako je Lido. Ako to funguje? Ako finančné trhy čerpajú hodnotu z pôdy tým, že na nej stavajú budovy, ktoré veľmi často zostávajú prázdne?
Brian Holmes: Pýtate sa úplne správne otázky: Na čo je tento projekt dobrý? V akom prostredí chceme žiť? Komu slúži táto výstavba? Aké má dôsledky pre všetkých ostatných?
Masívne investovanie verejných prostriedkov je základom toho, čo nazývam megagentrifikáciou. Mesto vsádza na získavanie alebo rozširovanie globálnej mestskej centrality. Požičiava si peniaze na vybudovanie infraštruktúry v nádeji, že sa sem nasťahuje nejaká veľká korporácia. Rokovania o podobných veciach sú také zložité, že väčšina ľudí nemá ani potuchy, čo sa deje. Vedomosti znamenajú moc, ale využiteľné vedomosti sú vzácne.
Park Gezi v Istanbule dokázal, že ľudia sú ochotní mobilizovať sa za mestský zelený priestor. Obyvatelia navyše presne vedia, čo robia: bránia sa gentrifikácii, nerovnosti a klimatickej zmene. Kombinácia vedomostí, skúseností „zdola“ a umeleckého prejavu dokáže aj z prázdneho pozemku vytvoriť park a zalesnené miesto na brehu rieky je pre takéto transformácie ešte priaznivejšie. Základom je vedieť, čo sa plánuje a aké hnacie sily za týmito plánmi stoja. Ale tiež, kto je ochotný zamilovať sa do inej vízie sveta.
V Chicagu cítim potrebu premieňať informácie na činy. Pretože tie najpodstatnejšie informácie často ležia ladom bez akýchkoľvek dopadov. V rámci virtuálnej výstavy so skupinou Deep Time Chicago som sa začal zaoberať oficiálnou mapou „vypúšťania toxických látok“ a uvažovať o projekte, v rámci ktorého by priemyselné zariadenia s najvyšším rizikovým skóre počas dvoch mesiacov dostávali list s verejne dostupnými informáciami o svojej činnosti. Ide o to, aby sme sa ich jednoducho spýtali: Ako plánujete toto nebezpečenstvo zmierniť? A reakcia, alebo aj absencia reakcie by sa zverejnila na webovej stránke, a potom azda aj v miestnych novinách. Realizácia tejto myšlienky si zrejme vyžiada viac času, ale je zaujímavá. Pretože je ohrozených toľko ľudí – a to najmä z komunít odlišnej farby pleti.
IR: A čo vizualizácia uhlíkovej stopy nových developerských projektov? Je prekvapujúce, že vzhľadom na plány dekarbonizácie miest to stále nie je povinná súčasť každej novej výstavby. Existuje nejaká metodika, ako uhlíkovú stopu vypočítať a znázorniť?
BH: Keď som sa snažil dohľadať analýzy uhlíkovej stopy najväčšieho developerského projektu v Chicagu, neboli nikde k dispozícii. A to napriek tomu, že ide o urgentný problém. Projekt s názvom Lincoln Yards realizuje spoločnosť Skidmore, Owings and Merrill, jedna z najväčších svetových architektonických firiem. Ak si myslíte, že vôbec nerozumejú ekológii, veľmi sa mýlite. Všetky ich mestské plány v súčasnosti zahŕňajú veľmi sofistikovanú environmentálnu reštrukturalizáciu založenú na koncepcii odolnosti, ktorá zohľadňuje životaschopnosť projektu v strednodobom horizonte (napríklad tridsať až päťdesiat rokov). Lenže tieto vedomosti znovu nemusia nevyhnutne viesť k žiadnym demokratickým krokom. Jednoducho to potrebujú na to, aby mohli za súčasných podmienok projekt vôbec postaviť. Ak chcete získať takéto poznatky ako súkromná osoba, musíte veľmi prácne skúmať. Myslím si, že najlepším spôsobom, ako vytvoriť vizualizáciu uhlíkového rozpočtu takejto výstavby, by bolo kontaktovať univerzity a vyhľadať laboratóriá environmentálnych vied alebo architektonické ateliéry, ktoré sa tým skutočne zaoberajú. Musíte spolupracovať s rôznymi špecialistami. S Joshuom Steinom a Deep Time Chicago sme začali pripravovať podujatie Walkaboutit, aby sme ukázali mestskú panorámu ako geologickú stratigrafiu, ktorá smeruje skôr hore do vzduchu ako dole do zeme. Vychádzalo to z analýzy ťažobného priemyslu a z koncepcie uhlíka utopeného v stavebných materiáloch. Zároveň som začal pracovať s rozpočtami CO2 chicagských budov, ktoré sa síce stali verejnými, ale v podstate nepoužiteľným spôsobom. Naša séria prechádzok bola zrušená vinou nástupu pandémie. Samozrejme, dúfam, že sa k tomu vrátime.
IR: Veľa ste pracovali s mapami a stratégiami mapovania ako jednými z možných nástrojov, ako „premeniť informácie na činy“. Zaujímalo by ma však, čo by bolo potrebné urobiť, aby mapy neexistovali len pre svoj vlastný účel, len ako znázornenia. Kto by ich mal vidieť alebo aplikovať, aby sa dali využiť ako politické nástroje?
BH: Strávil som rok tvorbou mapovacieho softvéru s otvoreným zdrojovým kódom, takže by som o tom vedel veľa rozprávať. Skutočným problémom je vytvoriť mapu, ktorú budú ľudia reálne používať, a potom ju dostať do samotnej distribúcie. Po účasti na projekte Mississippi: An Anthropocene River, (Mississippi: antropocénna rieka) niekoľko zúčastnených umelcov začalo pracovať na udržaní našej siete a vytvorení putovnej výstavy, ktorú možno inštalovať na rôznych miestach pozdĺž toku rieky. Nechceme, aby umenie uviazlo len v knihe alebo na webovej stránke. Fyzická prítomnosť vytvára najlepšiu mapu. Zvyknem to nazývať „kartografia vlastnými krokmi“.
Ale počas toho, ako som pracoval na softvéri, dostali sme pozvanie spolupracovať na výstave v galérii, ktorú sponzoruje najvýznamnejšia právnická firma v oblasti environmentálnej spravodlivosti v USA, Earth Justice. Sú to právnici, ktorí sa spájajú s utláčanými ľuďmi, aby bojovali proti kladeniu potrubia, skládkam uhoľného popola a podobne. Pri tvorbe softvéru som sa snažil prekročiť hranice romantizmu a spolupracovať s takýmito skupinami, takže keď nás k podujatiu prizvali, navrhol som výstavu založenú na mape ako spôsobe prenosu celej našej práce oblasti ich boja za environmentálnu spravodlivosť. Už pred otvorením výstavy sme nadviazali kontakty s významnou miestnou organizáciou, Prairie Rivers – poznali nás, ale teraz vidia, že robíme prácu, ktorá sa ich priamo týka, a navyše spolupracujeme s Earth Justice. Takže toto je začiatok. Projekt je dostupný na stránke http://collectivecommunities.weinbergnewtongallery.com.
IR: Projekt Mississippi: An Anthropocene River aj okrem mnohých iných aj projekt Deep Time Chicago sa zameriavajú na návrhy rôznych formátov „zažívania“ máp a skúmania lokalít pre rôzne okruhy verejnosti. Umenie sa tak stáva súčasťou väčších práve prebiehajúcich bojov, a nielen vystaveným produktom grantového projektu. Takýto prístup považujem za veľmi inšpiratívny a kľúčový…
BH: Naším zastrešujúcim zámerom bolo zviditeľniť a pochopiť narušenie globálnych biogeochemických cyklov v metropolitnom meradle. Brali sme to tak, že ak dokážete antropocén vidieť a pochopiť ho, môžete ho začať meniť. Potom sme túto prácu rozšírili do kontinentálneho merítka projektom Anthropocene River (pozri, okrem mnohých iných, na stránke https://mississippi.rivertoday.org). Tento druh práce nám poskytol základy potrebných vedeckých poznatkov a bol tiež počiatkom formovania sociálnej siete. Teraz je na čase zvýšiť náš dosah.
V priestore, ktorý otvárame s Claire Pentecost pod názvom Watershed Art & Ecology (Umenie a ekológia v povodí), budeme budovať observatórium metropolitného regiónu vo všetkých jeho skalárnych dimenziách (intímnej, teritoriálnej, mestskej, národnej, kontinentálnej, globálnej). Jedným zo spôsobov, ako vytvoriť referenčný rámec pre tento druh činnosti, je kartografia, pretože potrebujeme mať viacero obrazov životného prostredia, ktoré sú napojené jednak na rôzne zdroje dát, ako i na vstupy rôznych aktérov: či už sociálnych hnutí, umelcov, mestských úradníkov, korporácií alebo iných subjektov. Keď hovorím „referenčný rámec“, nemyslím tým len rámec na interpretáciu umeleckých gest, aj keď to k tomu rozhodne patrí. V širšom zmysle mám na mysli ekologický rámec, v ktorom sa interpretujú a hodnotia vplyvy na životné prostredie. Napriek mnohým snahám si nemyslím, že už existuje takýto plne zdieľateľný rámec, hoci na ňom mnoho ľudí pracuje. Dúfame, že pomôžeme vytvoriť tento referenčný rámec, a to nielen prostredníctvom máp, ale aj výstav, programov a spoluprác.
IR: Sprostredkovať hodnotu vágnych terénov širšiemu publiku nie je vždy jednoduché. Veľmi často sa stretávame s rôznymi estetickými očakávaniami, ktoré chápu „krásu“ krajiny v zmysle jej bezpečnosti, čistoty a regulácie života rôznych druhov. Aký postoj máme zaujať k takýmto očakávaniam? A tak isto – ako vnímate Lido, hoci len z diaľky?
BH: Vyzerá to ako krásne a pútavé miesto a najdôležitejšie, čo môžete urobiť, je sprostredkovať to svojim spoluobčanom. Chcem tým povedať, že si každý môže nájsť istý druh potešenia z putovania a strácania sa v zalesnenej oblasti pozdĺž brehu rieky hneď vedľa mesta. Má to silný efekt. Už ste tu organizovali verejné prechádzky, čo je presne ten druh akcie, aký robíme v rámci projektu Deep Time Chicago.
Myšlienkou takýchto prechádzok je, že spoločne interpretujeme krajinu ako skupina. Často nás sprevádza odborník/čka, ktorý/á nám o mieste rozpráva, alebo požiadame ľudí, aby si vopred prečítali určitý text, ale nikdy to nie je len prednáška v exteriéri. Namiesto toho sa účastníci púšťajú do rôznych rozhovorov, stretávajú nových ľudí, sú vystavení novým situáciám, dávnej histórii atď. Nie je to doslova umelecké dielo, ale je to umelecký proces, ktorý pomáha vytvárať novú formu ekologickej túžby, tým že buduje kultúru kolektívneho vnímania.
IR: Vytváranie nielen ľudských spojenectiev a zohľadňovanie perspektívy iných ako ľudských aktérov na Lide je pre nás ďalším kľúčovým bodom. Často si však kladieme otázku, ako môžeme vytvárať takéto spojenectvá bez toho, aby sme ich redukovali len na symbolické romantické gestá?
BH: Myslím si, že romantickým gestám sa môžete vyhnúť tým, že budete skutočne spoznávať riečne prostredia, a potom vyjadrovať, čo viete. Na rieke, ako je Dunaj, obvykle nič romantické nie je. Je to zložitá zmes priemyselnej a prírodnej dynamiky, skutočný chaos. Teraz práve nastáva ten správny čas, aby ste spoznali svoj miestny chaos a Lido je na to ako stvorené. Mohli by ste prefiguratívne navrhnúť alebo postaviť verejné nadnárodné riečne observatórium, ktoré by sa mohlo nachádzať v oblasti Lida. Jeho poslaním by bolo vnímať, chápať a starať sa o riečny systém, ktorý je kanalizovaný, prehradený, znečistený a vo všeobecnosti v zlom stave, rovnako ako väčšina životného prostredia. Ak by ste niečo podobné urobili včera, ľudia by vás len ignorovali. Dnes aspoň niektorí z nich spozornejú: začínajú chápať, že aj Európa stojí na okraji ekologického útesu. Čím viac viete o životnom prostredí, tým máte silnejšiu pozíciu. Skutočne je najvyšší čas na tento druh práce!
Už mnoho rokov sa veľmi kriticky zaujímam o kapitalistický vývoj. Lenže konkrétnejší spôsob práce, ktorý som popísal vyššie, sa začal formovať, keď som začal skúmať chicagský riečny systém počas spolupráce na projekte nazvanom Southwest Corridor Northwest Passage takmer pred desiatimi rokmi. Teraz nám jeden z umelcov, s ktorými sme spolupracovali na projekte Anthropocene River, pomáha postaviť protestné tábory proti ropným potrubiam, ktoré majú privádzať ropu z dechtových pieskov okrem iného aj do Chicaga. Spolu s Claire sme prijali toto poslanie. V určitom okamihu vás tento druh práce prinúti k silnejšej akcii. Takže si myslím, že ak v tom budete pokračovať, môžete sa naozaj dostať do problémov!
BRIAN HOLMES je esejista a kartograf, ktorý vkladá ekológiu do politiky a naopak. Po dvadsiatich rokoch písania a poburovania v Paríži a iných krajinách Európy, sa presťahoval naspäť do Spojených štátov, aby žil v obrovskom meste stredozápadu, kde pôsobí ako člen skupiny Deep Time Chicago. V roku 2019 sa skupina zúčastnila na projekte Mississippi: An Anthropocene River, na ktorej sa sponzorsky podieľali inštitúcie Haus der Kulturen der Welt a Max Planck Institute for the History of Science.
Rozhovor vznikol ako súčasť projektu Urban Imagination Seminar, ktorý realizuje tranzit.sk od roku 2020 na Lide v Bratislave (realizačný tím: Eliška Mazalanová, Ivana Rumanová a Peter Szalay). Brian Holmes mal v rámci tohto programu online prednášku Rieky, ktoré sa zbiehajú; osudy, ktoré sa rozchádzajú: Megagentrifikácia a urbánny rozklad v Chicagu v apríli 2021. Viac na https://sk.tranzit.org/sk/prednaska/0/2021-04-08/rieky-ktore-sa-zbiehaju-osudy-ktore-sa-rozchadzaju-megagentrifikacia-a-urbanny-rozklad-v-chicagu
