„Avatsýv. Labyrint Erika Bindera sa v pandemickom roku 2020 dostala do programu SNG ako divoká karta v zlých časoch. Ako výsostne súčasný projekt je roztriešteným obrazom (a zvukom) dneška, ktoré pozorujeme v rozbitom zrkadle krízy. V ruinách nachádzame svetlo a nádej. Monografický projekt, postavený na tvorbe Erika Bindera a nášho viacročného umelecko-kurátorského dialógu, ťažil aj z tvorivej komunikácie so všetkými členmi tímu v galérii. Skupinová dynamika sa premietla do atmosféry výstavy a priniesla aj mnohé nové nápady a prepojenia, improvizované priamo na mieste.“ Takto vysvetľuje kurátorka Lucia Gregorová Stach veľkorysý výstavný projekt, ktorý reaguje na pohnutú dobu, a zároveň z nej vychádza.
Počas miestami zdanlivo nekonečného trvania pandémie mám silný subjektívny pocit, že sme všetci zostarli. Nespoznávame odrastené deti známych, a ani Erik Binder už nie je mladý a ani začínajúci. „Dá to“ s noblesou a vtipom, nápadov sa nazbieralo dosť. Urobiť výstavu svojmu súčasníkovi v Slovenskej národnej galérii je nepochybne náročným orieškom. Súčasné umenie dáva bezprostrednú správu o svete, v ktorom žijeme. Je to pestrofarebný svet reťazených vnemov, ktorý má asi pre každého svoje silnejšie i slabšie momenty.
Kontext je základ a v prípade tejto výstavy to platí mnohonásobne. Vlastne aj občasná rozpačitosť a neporiadok všetkého druhu je v poriadku a stáva sa tým, čím sľubuje v sprievodnom texte. Mierka a načasovanie je naozaj dokonalé. Ak by sa takáto inštalácia konzervatívnejšiemu návštevníkovi zdala až príliš punková, SNG o poschodie nižšie dopĺňa covid-kontext doby aj „starým“ umením umiestneným v klasickejšie komponovaných siedmich výstavných celkoch.
Zdá sa, že pre SNG dočasné zatvorenie brán pre verejnosť nepredstavovalo žiadny zásadný problém – sprievodný online materiál i infraštruktúra sú už roky na excelentnej úrovni, ukázala sa aj kurátorská kreativita, pohotovosť a flexibilita. Dalo sa aj zavrieť v kreatívnej hibernácii a čakať na „návrat strateného normálu“, ale Binder bude radšej nový normál vlastnými rukami vytvárať. Toto je silné gesto inštitúcie a odkaz umelcom v produktívnom veku. Sprievodná videoprehliadka pôsobí na mňa miestami príliš vážne a strojene, k zbierke klišé ostáva pridať len to, že lepšie raz vidieť ako trikrát lajknúť online. Konečne.
Slovensko je nepochybne krajinou mnohých paradoxov. Zvykli sme si, že národné kultúrne stánky sa budujú aspoň 20 rokov, v horšom prípade aj úplne zavrú bez náhrady, ako sa to podarilo tento rok pri prevádzke výstavného pavilónu v Benátkach. Môžeme to na mnohých miestach z technických dôvodov zabaliť a ostať pasívne trpieť pri poznaní, aké štatisticky mizivé percento populácie sa ešte zaujíma o umelecké dianie… Národná galéria to nevzdáva. Aj gotické katedrály vznikali desaťročia, hlavné je mať v každej neľahkej dobe víziu. Ako pokračovať v labyrinte.
