Už pri prvotnom online zoznámení sa s projektom Život, smrť, láska a spravodlivosť (kurátori Didem Yazıcı a Peter Sit) vstúpi do pozornosti medzinárodný výber vystavujúcich umelcov a umelkýň – zvučné mená zaručujúce silné, ale súčasne aj neinvazívne posolstvá, noneuropocentrické zoskupenie kontextualizujúce značne rôznorodé prístupy, ktoré sa vzájomne funkčne dopĺňajú, prepojenie slovenských umelcov a umelkýň so zahraničnou scénou, a v neposlednom rade selekcia vychádzajúca z plodného dialógu medzi kurátorkou a umelcom. Fyzická návšteva tento prvotný pozitívny dojem len potvrdí a ukáže jemné skryté významové vzťahy medzi jednotlivými dielami v priestore. K nemu prispieva aj technicky zvládnutá inštalácia (možno až na kontemplatívnu zvukovú inštaláciu Hale Tanger, ktorú rušia zvuky z vedľajšej kancelárie). Za veľmi silný moment celej kurátorskej selekcie považujem súdržnosť pri často až opozitných estetických kvalitách jednotlivých diel – výstava tak prepája poetické s vedeckým, angažované s kontemplatívnym, subjektívne s objektívnym, investigatívne s intuitívnym.
Už menej kladne sa dá hodnotiť sprievodný textový materiál, ktorý síce ponúka dostatok informácií, avšak chýba mu istá logická následnosť pri ich „dávkovaní“. Text ju stráca v prospech esejistického charakteru. Dôslednejšia informačná súslednosť by spolu s praktickejšie riešeným layoutom umožnila „upratať“ formuláciu široko nastavenej kurátorskej témy. Ponechám bokom množstvo ľavicových floskúl, ktoré jej vysvetlenie skôr zneprehľadňujú, než rozvíjajú, a prepájajú často neprepojiteľné. Naopak, veľmi nápomocné sú stručné interpretačné „predjedlá“ sprievodcu.
Napriek týmto drobným a prehliadnuteľným nedostatkom si z výstavy odnášam silný zážitok vychádzajúci primárne z naliehavosti posolstiev jednotlivých diel. Problém však nastáva, keď sa pokúšam sformulovať, o čom bola výstava. O formách nespravodlivosti? O existencialistickom spytovaní sa, ktoré sa nanovo objavuje u mladej generácie? O personalizovanom kapitalizme? O duševnom vyrovnávaní sa s charakterom súčasnosti? O beznádeji a potrebe jej hľadania? O environmentálnych problémoch (odkaz na knihu Edwarda Kohna)? Alebo tu ide o zobrazenie aktuálneho stavu poznačeného vojnovými konfliktmi? Názov výstavy nám napovedá, že odpoveď na všetky tieto otázky bude pravdepodobne spoločná – „áno“. Polemikou však zostáva, či takto komplexná perspektíva nám orientáciu v mape súčasnosti skôr neznemožňuje…
