Výrazný fenomén súčasnej košickej scény predstavuje práca v umeleckých skupinách a kolektívoch. Aké sú dôvody, ale aj podmienky obratu od výtvarných individualít formujúcich scénu, ku kolektivite a umeleckej práci pod spoločnou „značkou“?
Moderné košické dejiny umenia zaznamenali niekoľko mimoriadnych vzopätí, ale aj obdobia útlmu. Samozrejme, najslávnejšou epochou bola éra tzv. Košickej moderny, keď sa tu práve pred sto rokmi sformovala pozoruhodná zmes výrazných osobností prichádzajúcich z rôznych kútov bývalej monarchie. Pripojilo sa k nim niekoľko miestnych umelcov, a tak tu nakrátko zahorel silný modernistický plameň, ktorý vtedy v slovenskom prostredí nemal obdoby. Toto vzopätie by však nemalo takú razanciu bez inštitucionálnej podpory, ktorú predstavovalo Východoslovenské múzeum. Toto múzeum malo ambiciózne vedenie, nevšedný výstavný program zameraný na aktuálne tendencie európskej moderny a na dôvažok aj edukatívnu platformu tzv. Krónovej školy. To všetko malo synergický efekt aj na nastupujúcu generáciu košických výtvarníkov smerom k prekračovaniu periférneho tradicionalizmu. Žiaľ, tento sľubný vývoj vtedajšej košickej scény nedokázal nadlho prekročiť tieň prestupnej stanice modernistov smerujúcich ďalej do západnej Európy a domáci umelci sa poväčšine uzatvorili do vlastných ateliérov. Nepomohol tomu ani prvý moderný výtvarný spolok – Združenie výtvarných umelcov v Košiciach. Spájal totiž umelcov rôznych generácií a predovšetkým združoval tradicionalistov aj modernistov. Jeho činnosť a základňa boli príliš široké, i keď s ambicióznymi plánmi, napr. „umeleckou kolóniou“. Nakoniec prevládlo konzervatívne krídlo a košické moderné umenie sa tak stalo doménou individualít, akými boli A. Jasusch a J. Jakoby. Tieto osobnosti však svojou vitalitou dokázali vtlačiť pečať aj povojnovému umeniu a pripraviť tak priestor pre progres generáciám svojich nasledovníkov.
Tento úvodný historický exkurz som si dovolil aj z dôvodu istej latentnej, i keď značne romantizujúcej snahy časti miestnej umeleckej verejnosti nadviazať na medzivojnovú kapitolu košických dejín umenia. Tieto úvahy dostali pevnejšie kontúry predovšetkým na začiatku druhej dekády nášho storočia, keď silný náboj kolektivistickej spolupatričnosti vrcholil úspešnou žiadosťou o udelenie titulu Košiciam ako Európskemu hlavnému mestu kultúry (EHMK). Práve vtedajšia reprezentatívna výstava Košickej moderny, sprevádzaná medzinárodnou konferenciou, bola jedným z impulzov, ktoré povzbudili už vtedy beztak sebaistú miestnu scénu súčasného umenia k vedomiu istej historickej paralely. Ak však chceme sledovať korene súčasného umeleckého kolektivizmu, musíme sa ešte nakrátko venovať minulosti, i keď už menej vzdialenej. Ako som už naznačil, obdobie socializmu bolo v oblasti kvalitnej umeleckej produkcie Košíc skôr v znamení silných výtvarných individualít než skupinových aktivít. V tomto období, samozrejme, neexistovalo inštitucionálne zázemie, ktoré by podporovalo nekonformné stretávanie či dávalo impulzy k výraznejším skupinovým akciám. Generovali ich skôr súkromné priestory, z ktorých spomeniem najmä ateliér manželov Bartuszovcov. Až po roku 1989 sa mohla začať nezávislá spolková činnosť vymedzujúca sa voči stavovským výtvarným organizáciám, akou bol Zväz československých výtvarných umelcov, ktorý sa len ťažko zbavoval ideologickej patiny minulosti. Už v roku 1990 (v čase tzv. pomlčkového sporu) vznikol v Košiciach Spolok C+S s akcentom na medzinárodné sympózia, z ktorých svojou kvalitou vynikali tzv. Laboratóriá (1992-1998). Od polovice 90. rokov až po prvú dekádu 21. storočia sa stalo galerijným centrom súčasného umenia v Košiciach Múzeum Vojtecha Löfflera (MVL), kde podobne ako pri Laboratóriách zohral kľúčovú úlohu teoretik V. Beskid. V rovnakom čase naberala reálne kontúry aj myšlienka vysokoškolského umeleckého štúdia v metropole východu. V roku 1998 tak vznikla Fakulta umení v rámci Technickej univerzity v Košiciach (FUTUKE) s troma katedrami: architektúrou, dizajnom a voľným výtvarným umením. Išlo v zásade o iniciatívu „zdola“ – z umeleckej obce, na rozdiel od politického rozhodnutia ohľadom v tom istom čase založenej Akadémie umení v Banskej Bystrici. Začiatok nového storočia bol potom v znamení razantného nástupu novej generácie výtvarníkov pod neortodoxným pedagogickým vedením umelcov, ako boli a sú spomínaní J. Bartusz, A. Szentpétery či teoretik V. Beskid, ale aj vtedy mladí umelci, ako napr. D. Zahoranský, M. Blažo alebo E. Binder. Neskôr sa k nim pripojili osobnosti domácej i zahraničnej scény, ako napr. R. Sikora či nemecká umelkyňa A. Tretter. Materiálne zázemie a počty študentov tejto školy boli a dodnes sú pomerne skromné, avšak provizórne podmienky boli vyvažované nevšedným entuziazmom študentov a pedagógov a ich doslova komunitnou prácou v ateliéroch. Odrazom toho bola aj štatistika Ceny Oskára Čepana v nultých rokoch, keď sa len tri ročníky tejto ceny zaobišli bez finalistov či laureátov pochádzajúcich z radov košickej výtvarnej katedry. Odtiaľ bol len krok k založeniu prvých umeleckých skupín a kolektívov, akými boli v rokoch 2006-2015 Kassaboys (Čerevka, Makara, Vrábeľ) a Make up Collective (Čerevka, Fialová, Kyša, Makara, Vrábeľ), alebo ešte o niečo skôr založená Strana železných (Králik, Vasilko). Kým Kassaboys bola časom renomovanou umeleckou skupinou so subverzívnym humorom a provokatívnym repertoárom výtvarného jazyka, kolektív Make up bol zameraný predovšetkým na prezentáciu súčasného umenia aj s vlastným galerijným priestorom. Z dnes už zaniknutých kolektívov, resp. komunitných priestorov ešte spomeniem tak trochu squatterský projekt s názvom Klub sídliaci v opustenom funkcionalistickom bytovom dome v širšom centre mesta v rokoch 2015-2020. Kolektív okolo aktivistu J. Gálika zložený vo veľkej miere zo študentov a absolventov košickej FUTUKE realizoval nielen výstavy súčasného umenia, ale venoval sa aj študentským podnikom, prevádzkoval knižnicu či organizoval diskusie a dielne. Klub vznikol v čase, keď sa v Košiciach naplno rozbehol dotačný kultúrny program ako výsledok spomínaného úspechu v rámci projektu EHMK. Ten vďaka európskym peniazom vygeneroval kultúrne inštitúcie, akými sú košická Kunsthalle, Kasárne Kulturpark či tzv. Výmenníky na sídliskách. Kým tieto inštitúcie riadené magistrátom trpia na rôzne úradnícke neduhy, a tým aj na rozkolísanú dramaturgiu, komunitné projekty vznikajúce zdola dokážu oveľa živšie reagovať na aktuálny diskurz výtvarnej scény. V Košiciach však existuje aj úspešný príklad symbiózy miestnej administratívnej podpory a občianskeho kultúrneho aktivizmu, ktorým je Tabačka Kulturfabrik. Skupina kultúrnych aktivistov okolo P. Radkoffa vytvorila fungujúci kultúrny dom s vlastnou galériou, divadlom, ale i zázemím pre inkubátory mladých adeptov kreatívneho priemyslu. Susedí s ňou vnútroblok bývalej továrne, ktorý zastrešuje výtvarné ateliéry, štúdiá a ďalší výstavný priestor a ktorý obhospodaruje komunita Stroj. V areáli bývalej továrne sídli aj tretia galéria DIG, kde sa kolektív okolo R. Kittu špecializuje na umenie nových médií.
Nechcem však tento text premeniť na nejaký zoznam výtvarných komunít mesta. Tie sa od skromných začiatkov v nultých rokoch dnes rozrástli do vcelku životaschopného organizmu, ktorého aktivity sa neraz prelínajú, ale čoraz viac aj delia a špecializujú. Jedným z výtvarných zoskupení, ktoré prešlo pozoruhodným vývojom od svojho založenia v roku 2008, je združenie Street art comunication (SAC). V tom čase sa väčšinou ešte študenti FUTUKE združili okolo čerstvého absolventa V. Fehéra a definovali sa iba ako „zhluk mestských dobrodruhov“. Postupne sa títo umelci, dizajnéri a časom aj architekti vedľa Fehéra striedali a viacerí neskôr akcelerovali do vlastných úspešných projektov. Činnosť kolektívu SAC je dodnes zameraná na vytváranie muralov a iných monumentálnych diel vo verejnom priestore z produkčnej a kurátorskej pozície. SAC však spočiatku fungovalo niekoľko rokov ako festival – týždňová akcia, ktorá bola určená hlavne pre hip-hopovú komunitu – graffiti jamy, koncerty a niekoľko zahraničných platených hostí, ktorí realizovali „väčšie steny“. Práve velikášske ambície trochu pomotali hlavu kolektívu v prvých rokoch, keď sa exponenciálny rast počtu a veľkosti realizácií stal hlavným motívom tvorby ich programu. Na druhej strane, spojenie profesionálnych umelcov zo zahraničia s domácou komunitou mladých ľudí malo od začiatku istý osvetový rozmer. Postupne pribúdajúce veľké realizácie spôsobili, že podujatie zanechalo na meste zreteľnú stopu, čo však automaticky neznamenalo, že práce boli všeobecne prijímané. Sám mám výhrady voči viacerým vtedajším dielam, avšak aj za mňa tieto námietky legendárne sformuloval výtvarný teoretik G. Kladek vo svojich videách. Jednoducho, je tu zreteľný nesúlad medzi kvalitatívnymi nárokmi „galerijného“ súčasného umenia a často obsahovo vyprázdnenou ilustratívnou podobou muralistických prác. Európske metropoly síce od začiatku 3. tisícročia zasiahla vlna street art festivalov, ktoré prinášali mnoho monumentálnych malieb od istej skupiny relatívne úspešných autorov, ale tento špecifický výtvarný segment málokedy čelil hlbšej kritickej analýze. Títo umelci cestovali z miesta na miesto a bez akejkoľvek nadväznosti na miestny kontext umiestňovali na steny budov návrhy zo svojho skicára. V Košiciach sa postupne predstavili mnohí z tejto skupiny svetovo frekventovaných autorov (napr. Inty, Aryz, Interesni Kazki a ďalší). Popri skratke SAC sa tak neskôr začala v komunikácii s verejnosťou používať značka OMG (Open mural gallery) označujúca „kolekciu“ malieb vo verejnom priestore. Kolektív sa však časom čoraz viac vyvíjal smerom k uvažovaniu nad univerzálnejšou kvalitou realizácií a do ich záujmu sa dostala aj téma nadviazania na domácu monumentálnu tradíciu prerušenú rokom 1989. V tom čase sa okolo Fehéra začala formovať nová skupina ľudí so záujmom o umenie vo verejnom priestore v širšom zmysle slova. Tentokrát to boli najmä mladí architekti prinášajúci nové uhly pohľadu na historický kontext, citlivosť umiestňovania malieb a záujem o prácu s iným, než len maliarskym médiom. Kolektív sa taktiež čoraz viac venoval vlastným realizáciám z pozície autorov. Keď v roku 2019 do SAC vstúpili S. Velebný a M. Juhás, festival sa transformoval na „rezidenčné centrum“, aby pozvaní umelci mohli v meste tráviť dlhší čas a aby sa stihla rozvinúť plnohodnotná spolupráca aj na osi kurátor – umelec. Témou ročníka boli mestské periférie a od muralov sa SAC posunulo aj k realizácii kovového reliéfu, fotografického projektu či priestorovej inštalácie vo verejnom priestore. Súčasťou programu bol aj workshop s J. Abarcom, vysokoškolským pedagógom, ktorý sa profesionálne venuje výskumu súčasného graffiti a s ním súvisiacich javov. Dnes je už SAC relatívne rešpektovanou „inštitúciou“, na ktorú sa pri konzultovaní zámerov na realizácie umenia vo verejnom priestore obracajú mnohé samosprávy, developerské subjekty či architektonické štúdiá. To je práve jedna z vecí, o čo sa azda ako umelecká komunita usilujeme – presiahnuť našu „bublinu“ a stať sa rovnocenným partnerom v debate o charaktere nášho verejného priestoru.
Silnejúci záujem nastupujúcej generácie o veci verejné a s tým súvisiace otázky tvorby mestského prostredia reprezentuje skupina architektiek a sociologičiek s názvom Spolka. Tento mimoriadne aktívny kolektív pôsobí v pomerne širokom spektre práce od urbanistického plánovania (projekty Mestoláska a Mestometer), cez osvetovú činnosť (prednášky, diskusie, sympóziá, edície) až po letnú školu (Never Never School). Aj pre pozoruhodnú komplexnosť tohto zoskupenia presahujúcu tradičné rámce výtvarnej kultúry, mu je v aktuálnom čísle časopisu venovaný samostatný text.
K najvýraznejším košickým kolektívom umelcov venujúcim sa predovšetkým galerijným aktivitám v súčasnosti patria zoskupenia Šopa gallery a VUNU (Veľké úspechy nášho umenia). Prvý je opäť čisto ženský kolektív (P. Housková, R. Palková, K. Rybnická, T. Takáčová, A. M. Trávničková), ktorý sa sformoval v roku 2015. Galéria vznikla transformáciou z Pyecka gallery, ktorú prevádzkovalo spomínané zoskupenie SAC od roku 2012. To, čo pôvodne začínalo ako projekt pre vystavovanie svojich kolegov z prevažne nastupujúcej lokálnej scény, sa v posledných rokoch pretavilo do ambicióznych výstavných programov s hojným medzinárodným zastúpením. Samozrejme, deje sa to predovšetkým vďaka pravidelnej štátnej grantovej podpore, ale má na tom podiel aj pozoruhodný košický rezidenčný program K.A.I.R. (Košice Artist in Residence), ktorý podporuje medzinárodný dialóg medzi lokálnymi scénami. Tento program patrí opäť k projektom vygenerovaným z rámca EHMK, ktorý dokazuje svoju životaschopnosť aj po rokoch od úspešnej košickej kandidatúry. Časom teda oba kolektívy (rezidenčný a galerijný) neformálne splynuli a predstavujú tak osvedčený model symbiózy výmenných tvorivých pobytov (napr. s krajinami ako Nemecko, Ukrajina, Japonsko či Gruzínsko) a koherentného výstavného programu.
V súčasnosti je v meste o niečo viditeľnejšie umelecké zoskupenie VUNU, predovšetkým vďaka hyperaktívnej postave jeho „riaditeľa“ – umelcovi a kurátorovi N. Bernáthovi. Prevažne umelecký kolektív, ktorý okrem Bernátha tvoria I. Rusnáková, S. Velebný, T. Czitó a R. Bernáth sa sformoval v roku 2016. Zo svojho komorného domovského priestoru v jednom z typických historických pavlačových bytov v centre mesta VUNU čoraz viac expanduje do rôznych galerijných, ale predovšetkým aj negalerijných košických priestorov. Práve toto „hosťovanie“, napr. v súčasnosti v prázdnych priestoroch obchodných domov (funkcionalistický Baťa či postmoderný Dargov) vo forme okázalých intermediálnych festivalov DAAVS, je jedným z mála podujatí, ktoré dnes svojou širokou diváckou účasťou úspešne konkurujú tradičným „kamenným“ inštitúciám. S tým súvisia aj ich pozoruhodné výstavy v jednej z košických synagóg či najnovšia VUNU okupácia inak podriemkavajúcej košickej Kunsthalle. Vitalitu zoskupenia umocňuje aj online magazín New Translation, kde okrem iného deklarujú: „všímame si, ako znie, vyzerá a vonia naša generácia a snažíme sa hľadať múdrosť u tých, ktorí jej predchádzali.“ Táto platforma, ktorá presahuje lokálne paradigmy, ponúka okrem vizuálneho umenia aj blog Mestosterón, umeleckohistorické podcasty, rozhovory, filmy a hudbu.
Tento môj pokus o zmapovanie košických kolektívov v nadväznosti na istý historický kontext je len subjektívnym výsekom súčasného stavu, ktorý je dnes už v procese dynamického rozvoja. Poukázal som na fakt, že košická scéna kolektívov je síce relatívne malá a dá sa stručne obsiahnuť, ale na druhej strane je dosť veľká na to, aby už spustila efekt „snehovej gule“. Dokáže sa kvalitatívne vyvíjať a spájať či, naopak, štepiť a generovať nové zoskupenia. Na záver možno zhrnúť niekoľko podmienok tohto stavu na modelovom košickom príklade. Patrí k nim azda aj vedomie historickej tradície, ktorá vyvoláva istý druh spolupatričnosti a zdravý lokálpatriotizmus. Avšak najmä v začiatkoch je dôležitá osvietená inštitucionálna podpora, v našom prípade do istej miery nekonformná eduktaívna platforma (FUTUKE) a v predgrantových časoch aj samosprávou dotovaná galéria (MVL). Katalyzátorom rozvoja výtvarnej scény môže byť aj sústredenie celej kultúrnej verejnosti na jeden spektakulárny projekt (EHMK), ktorý svojím „budovateľským“ charakterom zabezpečí aspoň akú-takú zotrvačnosť kultúrnej stratégie mesta. V neposlednom rade však dnes sledujeme jeden z kľúčových hodnotových obratov, ktorý má za následok aj zvýšený záujem o kolektivizmus vo výtvarnom umení. Nastupujúca generácia totiž vidí čoraz viac zmysel v úlohe umenia ako nástroja k budovaniu sociálne, ekologicky, rodovo i rasovo solidárnejších a zodpovednejších spoločenstiev. Dnes je zrejmé, že cesta k nim vedie cez participatívne projekty vťahujúce verejnosť do aktivít, ktoré sú síce primárne podmienené kvalitným umeleckým prostredím, ale v konečnom dôsledku zlepšujú kvalitu života celej zúčastnenej komunity.