Napriek svojmu názvu sa bratislavská galéria Photoport už dávno nezameriava len na fotografiu. Medzi inými médiami, ktorým sa venuje, síce dominuje maľba, ale v nej možno tiež občas nájsť referencie k samotnej fotografii. Toto rozhodne platí aj o tvorbe a najnovšom výstavnom projekte Anny Márie Beňovej Je stratená, hoci s fotografickým materiálom – záznamom pracuje tentokrát inak.
Beňovej doménou je figúra, telo ženy či muža, často v extrémnych pozíciách, zrejme inšpirovaných pornografickou produkciou, amatérskou či profesionálnou. Explicitné sexuálne polohy, pohlavné orgány, súlože na všetky možné spôsoby. Ale väčšinou rovnako nereálne ako tie pornografické, rovnako „fejkové“. Ostatne, samotná „profesionálna“ pornografia, je klasickou ukážkou „fejkovej reality“ či fiktívneho sveta – od tiel hercov cez ich „výkony“ až po rôzne eskamotérske pozície a polohy. Beňová si tieto námety prepožičiava, tu dotvára, tu odľahčuje, inde, naopak, ešte pritlačí. Pornografia je, či chceme, alebo nie, súčasťou populárnej kultúry, i keď v tlačenej podobe pomaly, ale isto stráca význam. A Beňová nie je prvá, kto s popkultúrnymi námetmi systematicky pracuje. No nie je to spôsobom, akým sa pred vyše polstoročím preslávil Roy Lichtenstein, keď začal osobitým rukopisom maľovať (reprodukovať) komiksové scény. Jej prístup je konceptuálnejší. Maľba je temer insitná, na spôsob neodadaizmu, zvyčajne pracuje s linkou, farebná modulácia je potlačená, prevládajú kolážové kompozičné postupy s prvkami surrealizmu a svojského fantaskna. Dosahuje tým zvláštny efekt, keď námety, hoci nepochybne vulgárne explicitné, transformuje do iných polôh. Ustrnutosťou strácajú na erotičnosti, „hrdinov“ transformuje na obete. Výsledné obrazy sa tak nakoniec stávajú „salonfähig“, no zároveň sú osobitými novodobými obrazovými „oltármi súčasnosti“. Ostatne, i japonské šunga si našli cestu do výstavných siení, i keď to trvalo nejaké to storočie.
Vo svojom najnovšom projekte Je stratená (kurátora Matúša Novosada, 6. 8. – 2. 9. 2021) ide Beňová v tejto línii ešte ďalej. Námetom obrazov sú fotografie zachytené fotopascou. Svojím spôsobom opäť fotografie nereálne, snímky niečoho, čo ľudské oko nikdy „ne(u)vidí“. Navyše pridáva i osobitý performatívny rozmer. Nahé telá figurantiek náhodne zachytených. V pasci. Pripomínajú nočné snímky lesnej zvery, rovnako ustrnutý výraz, „prepálené“ oči pôsobia smutno, zraniteľne, ale aj hrozivo. S týmto východzím fotografickým materiálom pracuje podobne ako so snímkami nájdenými na internete. Len farebnosť je prirodzene utlmenejšia a chýbajú rôzne kolážové vsuvky.
Anna Mária Beňová patrí k najzaujímavejším zjavom mladej nastupujúcej maliarskej generácie. Nielen pre odvahu, až radikálnu, pracovať s tabuizovanými námetmi a témami, ale hlavne pre schopnosť využiť ich ako matériu pre svojské posolstvá a posúvať ich do nových, často nečakaných súvislostí. Bude zaujímavé sledovať, kam sa bude jej tvorba ďalej posúvať. Hádam sa nestane jednou z vĺn stredného prúdu, ktorého hranice chtiac-nechtiac aj sama svojou tvorbou posúva. Azda sa nestane „značkou“ a jej plátna obľúbenou „gaučovkou“ nekonvenčných zberateľov či interiérových dizajnérov.
