D’epog je kolektívom kolonizujúcim heterogénnu realitu. Je hybridným zoskupením pracujúcim na rôznych úrovniach diváckeho zážitku. D’epog sa nevymedzuje mediálne a žánrovo. Pohybuje sa v demarkačnej línii medzi divadlom, performance, videoartom a graficko-vizuálnou tvorbou. D’epog je združenie pre všetky zmysly. Je ho vidieť, cítiť, počuť. Je ako telo, ktorého každý úd má svoj nenahraditeľný význam.
Platforma D’epog sa sformovala v Brne a na scéne pôsobí od roku 2010. V rámci dlhodobých aktivít sa venuje tvorbe pravidelných inscenácií, jednorazovým performanciám, hraničným umeleckým projektom a vzdelávacej činnosti v podobe workshopov a špecializovaných dielní. D’epog tvorí kolektív autoriek/autorov: Lucia Repašská, Matyáš Dlab, Zdeněk Polák, Janet Prokešová, Radim Chyba, Zuzana Smutková a Magdalena Straková.
Ján Kralovič: Aktuálne číslo časopisu Flash Art je venované umeleckým skupinám a témam spolupráce. Mohli by ste stručne predstaviť kolektív D’epog a priblížiť, aká je koncepcia vašej spolu-práce a vzniku jednotlivých predstavení?
Lucia Repašská: Pregnantne vyartikulovanú definíciu našej činnosti nájde informáciechtivý čitateľ na doméne www.depog.com. Nejaký oficiálny claim či stokrát opakované mantry o koncepčnej, konzistentnej a koherentnej práci na poli intermédií však nemusia byť vôbec smerodajné. Podstatnejšie je asi povedať, že D’epog je skupina ľudí, ktorí sa rozhodli ísť vedľa seba za rovnakým cieľom. Spolu. Každý za seba, no nikto sám. D’epog je kolektív, kde si je každý vedomý toho, že na to, aby mohol byť oporou druhému, je v prvom rade potrebné vedieť stáť na vlastných nohách. D’epog je súbor, v ktorom nie je na slovo ego uvalené embargo, a miesto, kde si nik nič nedaruje. Je to skupina, ktorá by veľmi nerada skončila ako stádo. D’epog odmieta taktiku Ctrl+C, Ctrl+V na akejkoľvek úrovni. Je šprintom na dlhú trať. Je konceptualizovanou chybou. Zverejnenou nedokonalosťou. D’epog je odvahou trúfnuť si neexcelovať. To všetko sa pretavuje i do filozofie tvorby. Tá býva výsledkom stretu, konfrontácie, pnutí paralelne sa rozvíjajúcich a úplne autonómnych dramaturgií. Prístup ku každému dielu je rozdielny a individuálny. V D’epog sa snažíme, aby bola poetika konkrétneho tvaru vždy determinovaná témou a nárokmi, ktoré na nás kladie, a nie našimi momentálnymi kompetenciami či, nebodaj, zvykom. Snažíme sa nebyť odkázaní tvoriť, ako vieme, ale tak, ako sa rozhodneme. Snažíme sa tvoriť netotalitárne, vrstviť, prelínať rozdielne stratégie, posúvať vlastné limity, stanovovať si výzvy. Hádžeme si pod nohy polená, radi si do cesty staviame prekážky, a potom trávime čas tým, že sa zabávame pri ich zdolávaní.
JK: Okrem vášho „pevného“ kolektívu prizývate k spolupráci ďalších ľudí, časti s mimodivadelného prostredia. Aká je stratégia ich výberu?
LR: My nevyberáme. Pozývame. D’epog je postavený na stratégii neodmietať. Ľudia (a čas) sú príliš vzácnou komoditou na to, aby sa nimi plytvalo. Často a radi sa obklopujeme ľuďmi, ktorí majú odlišné estetické preferencie, avšak rovnaké etické nastavenie. Nejde však o žiaden druh skautovania, konkurzu či výberového konania. Vzájomná afinita spravidla nikdy nestojí na súzvuku poetík. Estetické kritérium je vždy až na druhom mieste.
Ako funkčné modely, ktorými vzájomnú kompatibilitu testujeme, sa ukázali krátkodobé externé spolupráce v rámci cyklu World Wide Work (WWW) a FEAT. FEAT je číro interný formát zameraný na rozvoj súboru. Spočíva v tom, že si cca päťkrát do roka na skúšobňu na pár dní pozveme umelca z nedivadelnej sféry a vrhneme sa do neznáma. Cieľom takýchto stretnutí je kultivovať schopnosť učiť sa. Nejde o nadobudnutie nejakých kompetencií. Trénujeme sa skôr v ochote nabúrať vlastné stereotypy. Cieľom je vybočiť zo zavedených koľají, inšpirovať sa cudzím myšlienkovým podhubím a testovať stratégie iného média. Východiskami pri stretoch s hudobníkmi, fotografmi, architektami, kurátormi či literárnymi vedcami nám pritom bývajú témy, ako aj samotné médium. Na druhej strane spektra stojí formát WWW. Ten priamu interakciu súboru s externým umelcom zámerne potláča. Koncept spolupráce spočíva v tom, že päťkrát ročne ponúkneme videoartistovi výber z archívu našich AV materiálov a vyzveme ho, aby surové záznamy slobodne rekontextualizoval, antidokumentaristicky spracoval a vytvoril autonómne dielo. Takto sa zriekame konštruovania vlastnej identity a konfrontujeme sa s predstavou, ktorú v človeku mimo nášho interného okruhu vyvolávame.
Počas jedenástich rokov existencie súboru sa týmto spôsobom ustálila pomerne rozsiahla sieť kontaktov. Medzi tvorcov, s ktorými spolupracujeme kontinuálne a dlhodobo, patrí napríklad scénograf Matěj Sýkora, kostýmová výtvarníčka Lucie Sedláková, zvukoví umelci Matúš Kobolka, Ladislav Mirvald alebo videoartista Martin Blažíček, či grafik Jozef Mrva. Hoci nepatria medzi pevných členov súboru a netrávia s nami na skúšobni čas trikrát týždenne. Reálne a podstatnou mierou definujú tvár, priestorovú dramaturgiu či vizuál súboru.
JK: Pri mojom kontakte s predstaveniami D’epog mi bolo zrejmé narúšanie klasickej dramatickej štruktúry a dramaturgického rámca. Napriek tomu však s mnohými divadelnými a dramaticko-inscenačnými postupmi pracujete. Mám však pocit, že ich vrstvíte, krížite, pitvete, repetitívne a niekedy až vyčerpávajúco zmnožujete…
LR: Neaplikujeme žiadnu jednotnú stratégiu. Spôsob, akým umelec na diele pracuje, nevyhnutne determinuje jeho finálnu podobu. Jednoducho povedané: To, akým spôsobom jedlo pripravíš, ovplyvní jeho chuť. Práve preto je nutné stratégie obmieňať. Ingrediencie môžu ostať (a v našom prípade aj zostávajú), no postup ich spracovania varírujeme. Komiks ∞, napríklad, vznikal fixovaním fyzických partitúr podľa kamerového záznamu. Jednorazovej performance Queen Kong však predchádzal ročný teoretický rešerš, inštalovanie priestorového rozhrania a konceptuálne debaty na tému extrém odohrávajúce sa za stolom. Kým monodrámy zo série DIY boli plne delegované na jednotlivých protagonistov, celosúborová Vše, co je krásné, rozmnožit má se rozvíjala tému vyartikulovanú režisérkou. Inscenácia Úterý bola výsledkom bytostnej ľudskosti – vznikla rozpracovaním zákulisného fóru dvoch členov súboru, no práca na tvare Série pripomínala svojou až militantne technokratickou povahou skôr filmové natáčanie. Aby sa jednotlivé segmenty nášho repertoára nereplikovali, snažíme sa nezdvojovať ani metódu ich tvorby.
JK: Je pre vás dôležité nadväzovanie na tradíciu, povedzme avantgardného (ne-naratívneho, nemimetického…) divadla, alebo ide skôr o snahu sa voči nej vymedziť?
LR: D’epog je radikálny. Resp. sa za radikálny aspoň považuje… Resp. za radikálny by som ho rada považovala aspoň ja. Radix = koreň. Je podstatné vedieť, na koho a čím nadväzujete, z čoho vaša tvorba vyrastá. To je základný predpoklad zvládnutia akéhokoľvek remesla. Ukotvenie v tradícii je podstatné; znalosť minulosti nevyhnutná a uvažovanie o miere zodpovednosti voči tomuto dedičstvu detto. Veď ako inak legitimizovať vlastné ambície? Na čom inom postaviť vlastnú víziu do budúcna? Trúfať si je fajn, no len drzosť nestačí.
JK: Teoretičky a teoretici často vymedzujú rozdiel medzi pojmami „divadlo“ a „performance“. Jedným z podstatných je nedeterminovaná štruktúra a neimitatívna forma performance. Je D’epog divadlom alebo performatívnym zoskupením?
LR: D’epog je mnohým. Tak ako svet naokolo. Vyhýba sa akcentácii jednej zložky reality na úkor inej. Považujem ho za hybridnú formu bytia. Pohybuje sa na pomedzí divadla, performance, intermédií, videoartu, možno ho miestami vnímať dokonca čisto len ako digitálny avatar. V dobe, ktorá sa vyznačuje multiplicitiou realít, rhizomatickým a nehierarchickým ko-existovaním paralelných svetov, nevidím dôvod amputovať akýkoľvek komunikačný kanál, ktorý konštruuje realitu. Pre mňa osobne však D’epog nie je ani divadlom, ani peformatívnym zoskupením. Je jednoducho spôsobom existencie siedmich ľudí, ktorí sa rozhodli čas, ktorý im je vymeraný, stráviť… ja neviem… napríklad tým, že sa v tridsaťpäťke vrhajú na zem a súťažia, kto najhlasnejšie „zaprdí“ spotenými lopatkami o podlahu, alebo za zvukov Halo od Beyoncé trhajú päťstokorunáčky, či skáču z okna prvého poschodia rovno do prístreškov bezdomovcov.
JK: Je motív „heckovania“ reality, ale i posilňovanie absurdity, ktoré sú v našej spoločenskej realite prítomné, možnosťou, ako motivovať divákov/diváčky intenzívnejšie realitu vnímať a kritickejšie ju reflektovať?
LR: To, či má umelec kohokoľvek k čomukoľvek motivovať, je otázne. Už samotná ambícia meniť zaváňa pofidérnosťou. Ja sa osobne necítim mať na čosi také mandát. Môžem maximálne tak inšpirovať – teda na pôdoryse tvorby ponúknuť príklad garantovaný vlastným telom a životom. Obávam sa však, že tým to celé hasne. Iste, táto glorifikácia individualizmu znie alibisticky a mnohí ma môžu (a dosť možné, že i budú) podozrievať z toho, že sa tým akurát tak zbavujem viny zo zodpovednosti voči spoločnosti. Nebudem klamať. Zakaždým, keď podobné tvrdenie vypustím z úst, ma v momente fackuje staré známe: „Komu mnoho zverili, od toho budú aj viac žiadať.“ [Lk 12, 48] Pokiaľ však budem vládať, chcem zostať voči didaktickému ideálu umenia skeptická. Rozhodla som sa odolávať zamieňaniu umenia za politiku a brojiť proti nárokom na utilitárnosť umenia. Slobodným sa pre mňa umenie stáva až vo chvíli, keď si prestáva nárokovať užitočnosť. Myslím, že je extrémne podstatné neprepadnúť ilúzii o vlastnej dôležitosti.
JK: Podstatným prvkom každého predstavenia je divák. Akú úlohu pre vás zohráva?
LR: Je partner. Vždy. Mení sa len status a vzájomný pomer rozvrhnutia sily a zodpovednosti. Niekedy sme hosťami v jeho realite, inokedy ho zas ako hosťa do našej formy reality pozývame my. Niekedy mu vychádzame v ústrety pár krokov, inokedy si zas nárokujeme na to, aby si k nám cestu našiel sám a po vlastných. Vo fixovaných, divadelných produkciách je primárne na nás, aby sme dávali. Ide o etické gesto. Bazálnu slušnosť. Vtedy je našou primárnou povinnosťou viac slúžiť. Pociťujeme voči divákovi väčšie záväzky, než aké si od neho nárokujeme. V performatívnych formátoch typu kurátorovaná realita si tento vzorec dovolíme negovať. Bez ohľadu na to, ktorý z dvoch konceptov komunikácie uplatňujeme, stále ctíme slobodu do dialogického vzťahu dobrovoľne vojsť a kedykoľvek z neho vyjsť. Inými slovami: Všetci vedia, kde sú dvere… Aj preto si napríklad pri uvádzaní formátov, v ktorých sami nemôžeme nič garantovať (t. j. najmä kurátorované reality z cyklu D’epog existuje), nenárokujeme žiadne vstupné.
JK: Budem teraz osobný: pri prvej skúsenosti s vaším kolektívom ma hneď zaujala dekonštrukcia dramatických postupov, motív improvizácie, narúšanie pasivity diváka na predstavení, absurdná dialogičnosť, repetitívnosť… Musím priznať, že keď som odchádzal z predstavenia (išlo o performance 10080 v bratislavskom priestore BlackBox), hovoril som si, že som dovtedy nič podobné nevidel! Bola to pre mňa udalosť, zážitok. Pri návšteve iného predstavenia (Série, série, série… v priestoroch bývalého závodu Matador v Bratislave) som už trochu vedel, čo očakávať. Zdá sa mi však, že D’epog s očakávaniami diváka zámerne pracuje. Že vaša stratégia je založená na snahe narušiť a spochybniť predošlú skúsenosť (dovtedy videné), a vytvoriť niečo ako konceptuálny zlom, a s touto novozískanou skúsenosťou potom diváka či diváčku opäť vyslať do bežnej reality. Tú je potom ochotnejší a schopnejší vnímať ako formu inscenovaného diania.
LR: To bude tým, že 10080 bola preliminárna skica, ktorá Sérii predchádzala. Ten tvar sme vyvíjali štyri roky. Jednotlivé moduly, postupy a zárodky situácií sme počas tohto obdobia pravidelne testovali pred divákmi. Výstup z rezidencie v Batyskafe bol jedným z check-pointov. Preto tá podobnosť so Sériou. Každopádne kompozícia založená na ustálení pravidiel, kánone, repetícii a následnom zvrate, ktorý interne stanovený kód naruší, je nepochybne účinná. Je to overený manéver a šikovný spôsob, akým modelovať pozornosť. Jasné, môže pôsobiť ako rana na istotu, no v zásade ide o mocný a legitímny nástroj, akým docieliť, že rutinné pozerať sa sa zrazu zmení na vzácne vidieť. Touto stratégiou sa pre diváka môže bežné stať neobyčajným. Prehlbuje sa pozornosť, zostruje vnímanie. Mení sa optika a známe sa zrazu javí ako fascinujúce. Spoliehať sa na tento princíp a bezhlavo sa ním oháňať však môže byť zradné. Je to zbraň, ktorou sa dá ľahko poraniť. Pre mňa osobne je v prípade, že po tomto kompozičnom princípe siaham, vždy kľúčové mať na zreteli pravidlo, že právo narúšať, napádať, podrývať (ergo ničiť) nadobúda tvorca až vtedy, keď dokáže budovať.
JK: Na webstránke v stručnej anotácii o princípoch kolektívu píšete o laboratórnom charaktere tvorby. To evokuje experimentovanie, narúšanie konvenčných, osvedčených postupov. Pri skúsenosti s D’epog ma zaujal ešte jeden moment, ktorý je obsiahnutý v tomto pojme (z lat. labor: úsilie, námaha, práca) – fyzická aktivita, až športový „tréningový“ výkon na hranici vyčerpania. Aký je význam tela a fyzickej aktivity vo vašej tvorbe?
LR: Fyzické telo performera je len jednou z matérií, o ktorú sa opierame. Nie je absolútne. Sme si vedomí jeho limitov. Vieme, že naším údelom je starnúť. Popasovať sa s obmedzeniami tela znamená byť schopný neustále redefinovať svoj jazyk. Telo preto nie je v D’epog alfou ani omegou. Kým slúži, dobre. Nech slúži. Raz však nebude. Neglorifikujeme ho. Iste, prostredníctvom pravidelného tréningu sa performeri udržujú v kondícii, avšak paralelne s tým vyvíjame iné formy, ako artikulovať výraz. A to je sakramentská práca. To je tá námaha. To je úsilie. Často azda aj väčšie, než frenetické „máchanie sa“. V súčasnosti na skúšobni napríklad experimentujeme s princípom statickosti. Ide o radikálny test zrieknutia sa možnosti hýbať či akokoľvek sa vokálne vyjadrovať. Performer, odkázaný de facto už len na svoj dych a pozíciu hmoty svojej telesnej schránky v priestore, je vyzvaný splniť utopické zadanie. Čarovať. Má vlastne urobiť zázrak na počkanie, a to bez toho, aby mal možnosť rozprávať, spievať, alebo sa čo i len milimeter pohnúť. To, aké konanie dokáže takto striktne a nekompromisne artikulované zadanie vygenerovať, je pre mňa fascinujúce. Pohyb, telo a jeho únava sú totiž často skratkou. Funkčnou, no stále skratkou. Predstavujú ľahšiu cestu. Princíp testovania výdrže tela môže veľa zakamuflovať. Preto býva využívaný ako substitúcia nedostatku remesla. Nespochybňujem, že vyčerpanie je nástrojom, ako sa zbaviť civilizačných nánosov, umelých vzorcov správania, sebaštylizácie… Možno ho dokonca použiť na odstránenie autocenzúry, docielenie autenticity… Princíp endurance sa však nedá pitvať donekonečna. Za jeho nadužívanie sa tvrdo platí. Rezistenciou. Ľahostajnosťou. A to tak na strane performera, ako aj diváka. Práve preto je už nejaký ten čas v našom súbore ideálom, výzvou, dokázať ísť na maximum síl, no pritom sa nespotiť. Ale to sme už pri Diderotovi a hereckom paradoxe. Ten, kto sa dotýka iných, ostáva sám nedotknutým…
JK: Podstatnou súčasťou D’epog je vizuálna stránka, a to nielen samotných predstavení, ale aj klipov, ktorými bohato zásobujete vašu internetovú stránku i sociálne siete. Digitálna, povedzme, post-internetová vizualita sa prelína s inscenovanými i dokumentárnymi videami vo vrstevnatej štruktúre. Aká je pozícia vizuálnej a výtvarnej zložky v umeleckej komunikácii D’epog?
LR: Táto tvorba nie je komplementom. Nejde o apendix ani o vizuálne pútavo realizované online promo. Pôsobenie D’epog v digitálnom rozhraní je voči živej situačnej tvorbe súboru absolútne rovnocenné. Venujeme mu rovnakú energiu. Investujeme doň rovnaké penzum času, zdrojov a síl. O avatare D’epog premýšľame koncepčne a konceptuálne. Neradi by sme ho vnímali ako čosi, čo na našej živej tvorbe len dokumentaristicky parazituje. Videá na našom YT kanáli sú svojbytnými audiovizuálnymi dielami. Náš blog konceptualizuje neverejnú časť našej tvorby – je trenažérom našich myšlienok, suverénnou prezentáciou inšpiračných zdrojov a mapou tém, ktorými sa práve zaoberáme. Fotografie na našich sieťach zas realitu zámerne mystifikujú a re-interpretujú. Recipientom našej tvorby tak môže byť i ktosi, kto nás naživo nikdy nevidel. Skutočnosť, ktorá nás obklopuje, je multirealitou. Dnes môžete nohami stáť na námestí SNP, s prstom na smartfóne vykonávať prácu pre zamestnávateľa so sídlom v Salzburgu a simultánne s tým so slúchadlami na ušiach komunikovať so svojím partnerom na Tenerife. Koncept augmentovanej reality proste nemožno ignorovať. D’epog je platformou pre situačné umenie. A situácie okolo konštituuje absolútne všetko: Determinuje ich tak zvuk, ako aj haptický vnem, priestor okolo, nánosy osobnej skúsenosti, obrazy, spomienky, či dokonca vône. Komplexnosť, pohyb po širokej škále žánrov a práca s digitálnym rozšírením výrazu je prirodzeným vyústením manifestu skupiny, ktorá – pokiaľ môže – nevolí existovanie v amputovanej forme bytia.
JK: Vzťah k výtvarno-umeleckej scéne je daný aj vaším častým vystupovaním v prostredí galérií či umeleckých inštitúcií…
LR: Ten vzťah je v prvom rade výsledkom schopnosti pretaviť núdzu v cnosť. My sme nezačali pôsobiť v galériách vďaka väzbám na výtvarnú scénu. Práve naopak. Tie väzby sa vytvorili aposteriórne, až po tom, čo sme sa do galérií dostali. D’epog nikdy nedisponoval vlastným priestorom. Divadelné sály pre nás boli spočiatku drahé alebo neprístupné, neskôr už nevyhovujúce. Hľadali sme teda alternatívne miesta, kde sa predstaviť verejnosti, a pragmatickým riešením týchto snáh boli sprvu nedivadelné urbanistické priestory, neskôr nezávislé umelecké centrá a následne etablované galérie. Z nedostatku – absencie vlastnej scény sme urobili devízu.
JK: Ovplyvňuje miesto a prostredie, v ktorom vystupujete, aj samotnú formu, či dokonca obsah predstavenia?
LR: Na priestorovosti sme postavili dramaturgický koncept prvých šiestich sezón. Dramaturgiu práce s priestorom v D’epog determinujú dva kontrastné princípy. V prvom je na začiatku téma. To sa v zásade týka všetkých fixovaných inscenácií repertoáru. Za ich vznikom nestála reakcia na špecifický priestor. D’epog sa nikdy neprofiloval ako site-specific ansámbel. Nikdy nám nešlo o to, nájsť si atrakciu v podobe opusteného „socíkového nákupáku“ a zašantiť si tam medzi prázdnymi regálmi, rozbíjajúc vypadávajúce kachličky či rozžívajúc hrdzavé košíky. Voľba špecifického priestoru bola u nás vždy až odpoveďou na tému. Priestor bol zakaždým vyskautovaný podľa presne pomenovaného kľúča. Musel spĺňať konkrétne, pomerne náročné parametre, niesť určitý kontext a umožňovať vopred zvolený dizajn auditória. V prípade jednorazových intervencií alebo formátu dlhometrážnych performancií z cyklu D’epog existuje je však stratégia práce s priestorom odlišná. Vtedy býva koncept reakciou na svet okolo. Materialita, časovosť, podoba priestoru, jeho história, politický či sociálny kontext prostredia inšpirujú akciu a priamo generujú jednanie. Predchádza tomu teoretický rešerš a následne praktické testovanie možností priestoru. Predtým, než sa do takej intervencie pustíme, absolvujeme na mieste niekoľko prípravných sessions. Overujeme potenciál tréningom, skúšame rôzne moduly konaní a pozičných vzťahov. Segmetujeme si priestor na teritóriá a učíme sa ho kolonizovať. Vtedy sa často pristihnem, ako na performerov kričím, aby vychádzali zo špecifík reality a neignorovali detail. Nie je totiž jedno, či je vonku denné svetlo, alebo tma. Nie je jedno, či na teba hľadí z okna medzi muškátmi schovaná tetka Hanča, alebo dav po umení dychtivých intelektuálov. Je rozdiel, či stojíš na podlahe z dreva, alebo betónu, je rozdiel, či sa v rámci akcie dotýkaš jazykom železa, alebo skla, a zaváži, či vo vzduchu práve vonia dážď, alebo páchne zhnitá omietka… tieto faktory proste zohrávajú rolu. A nie nezanedbateľnú… Ich existenciu sa performeri musia naučiť reflektovať. Nesmú podľahnúť pokušeniu generovať akciu per se, ale zostať bdelí voči svetu okolo a reagovať. Nesmú sa zavrieť v bezpečí všeobecnosti. Som vyslovene alergická na to, ak sa realita vytesňuje na okraj a niektorý jej aspekt vyníma pred zátvorku.
JK: Poslednú otázku chcem nechať otvorenú; máte nejaký odkaz na záver?
LR: :-!