Koncepcia kurátorky Petry Hanákovej zastrešuje do 20 umelkýň a umelcov, ktorí sa stávajú kurátormi, terapeutmi, sociálnymi a komunitnými pracovníkmi. Prostredie netypického galerijného priestoru Schaubmarovho mlyna v Pezinku, ktorý sám o sebe nesie povesť psychiatrie, je ideálnym miestom pre Skupinovú terapiu. Kritika kapitalizmu, korporácie, ale aj práca s komunitou alebo obyčajná ručná práca, trávenie voľného času a spôsoby vzájomného zdieľania radosti a pozitívnej energie sú témy rezonujúce v tomto projekte, ktorý začal vznikať ešte v časoch pred vypuknutím pandémie. Tá čiastočne zmenila jeho smerovanie. Zároveň však dodáva výstave nové nuansy, ktoré nemusia byť vnímané negativisticky. Pandémia tak síce obmedzila vízie sprievodných podujatí k výstave, no ponúkla jej nové vhľady, komornejší ráz, ktorý je umocnený samotným priestorom mlyna a galerijné sprostredkovanie pomalších a terapeutických tém, nie vždy artefaktových výstupov, ktoré sú výživným aspektom tejto výstavy.
Niektoré diela majú silný komunitný charakter a diali sa práve v čase práce s komunitou. Napríklad projekt Jakuba Straku, fascinovaný vlnou, ktorý pracoval so Štiavnickými štrikérkami. Vznikla tak materiálna kolekcia originálnych svetrov a zároveň nemateriálna nová komunita. Silnú komunitnú prácu zhmotňuje aj projekt Ľudmily Horňákovej Mo/nu/ment dôvery, ktorá necháva v susedskej komunite kolovať rastlinku. Jej cestu zaznamenáva časozberné video a malý denník. Ďalší komunitný moment zachytáva aj dielo Lenky Záhorkovej Tak to bylo. Artefaktom sa stáva vystavená kolekcia životopisných ilustrácií. Autorka digitálne preniesla na porcelánové taniere niekoľko kľúčových životných spomienok žien z domova dôchodcov, ktoré sami nakreslili.
Iný prístup k skupinovej terapii ukazuje Jana Kapelová a jej Voľný pracovný čas, kde kritiku korporátneho kapitalizmu zhmotňuje dielami, ktorými účastníci prokrastinujú počas práce. Za čisto terapeutické dielo môžeme považovať video Erika Sikoru, kde hravo ponúka jednoduchý návod na radosť. Spôsobom osamelej terapie pracuje Zuzana Janečková, ktorá sa počas fínskej rezidencie necháva po krajine venčiť psom, pričom zaznamenáva pamäťové stopy jednotlivých trás, alebo Kateřina Šedá, ktorá terapeutizuje psa, ktorému zomrela panička. Filmový záznam dňa zo života psa reprodukuje režim, na ktorý bol pes zvyknutý s autorkinou starou mamou.
Výstava Skupinová terapia rôznymi prístupmi a výstupmi reaguje na pocity straty radosti a narastajúce pocity úzkosti spôsobené nastavením dnešnej spoločnosti. Nezachádza do stavov psychických porúch a ťaživých tém či ťažkej kritiky, ale svojou umeleckou stratégiou ukazuje nadhľad, hravosť, teplo, príjemné pocity, zdieľanie pozitívnej energie a vzájomné potešenie.
