Európska únia je vo svojej podstate kolektívnym projektom zahŕňajúcim fungovanie viacerých entít, ktoré sú „zjednotené v rozmanitosti“. Spolupráca a kolektívnosť sú jadrom každodennej prevádzky naprieč sektormi. V tomto texte sa budeme zaoberať osvetlením priorít a limitov takzvanej nadnárodnej inštitucionalizovanej spolupráce v umení. Okrem nej je tu, pravdaže (niekedy aj našťastie), ďaleko širšia oblasť medzinárodnej spolupráce v umení, ktorá funguje aj mimo týchto štruktúr. Na umenie ako jeden z mnohých prejavov kultúry môžeme nazerať ako na autonómnu oblasť výskumu. Umenie, umelecké kolektívy, umelecké projekty vznikajú, zanikajú a transformujú sa ako súčasť života, politík, tokov kapitálu, transferu know-how. Môžeme dnes ešte hovoriť o niečom ako európske umenie? Existuje spoločná európska kultúrna politika? Pozrieme sa na vývoj politických rámcov spolupracujúcej kultúry „starého kontinentu“.
Akú spoluprácu chceme?
Európska únia (EÚ) sa zameriava na podporu spolupráce v umení a kultúre. Táto podpora, resp. redistribúcia verejných zdrojov potrebuje mať svoj systém a spôsob fungovania. Systém na úrovni EÚ je vyjednávaný na základe spoločných priorít a historických skúseností jednotlivých členských štátov a vo svojom základe je nastavený na spoluprácu zložiek národných a nadnárodných a podmienený výstupmi, ktoré sú najmä ekonomicky obhájiteľné. Európska spoločná kultúrna politika sa snaží o budovanie nadstavby z toho, čo by mali zabezpečiť jednotlivé členské štáty.1 V súčasnosti sa nachádzame v období fungovania tretej generácie kultúrneho podporného programu Kreatívna Európa. Prvé niesli mená Raphaël, Ariane, Kaleidoscope, nasledovali programy s názvami Kultúra 2000; Kultúra 2007. V roku 2007 bol naformulovaný všeobecný cieľ najväčšieho medzinárodného grantového programu pre podporu umenia EÚ s názvom Kultúra: zlepšiť spoločný európsky kultúrny priestor, ktorý sa zakladá na spoločnom kultúrnom dedičstve, prostredníctvom rozvoja kultúrnej spolupráce medzi tvorcami, kultúrnymi aktérmi a kultúrnymi inštitúciami krajín, ktoré sa na programe zúčastňujú, s cieľom podporiť vznik európskeho občianstva. Program je inšpirovaný globálnou víziou, ktorá zahŕňa celý kultúrny priestor a propaguje spoluprácu.
Súčasne aktívny program Kreatívna Európa je programom Európskej komisie (EK) v sektore kultúry a audiovizuálneho sektora a predstavuje po prvý raz spoločný rámec pre oba sektory. Spája programy Kultúra a MEDIA (Mesures pour Encourager le Développement de L’Industrie Audiovisuelle). Jeden z najväčších grantových programov nesie názov Projekty európskej spolupráce. Program je určený na podporu činností s európskou pridanou hodnotou, ktoré dopĺňajú regionálne, národné, medzinárodné a ďalšie programy a politiky únie. Je zrejmé, že európska pridaná hodnota je mnohostranný koncept a pre rôznych aktérov má rôzny význam. Pojem európskej pridanej hodnoty je úzko prepojený so zásadou subsidiarity. Podľa EK je pridaná hodnota „najlepšie definovaná ako hodnota vyplývajúca z intervencie EÚ, ktorá je dodatočná k hodnote, ktorú by inak vytvorili iba členské štáty“.2 Investícia sa považuje za pridanú hodnotu, ak má význam pre EÚ ako celok, nielen pre príslušný región alebo krajinu.
Len žiadne umenie pre umenie!
Dánsky profesor Bjarki Valtýsson hovorí vo svojej štúdii o diskurzívnej ceste kultúrnych programov EÚ o kamuflovanej (maskovanej) kultúre. Už od začiatku sa politické vyhlásenia nevyjadrovali ku kultúre, umeniu a kultúrnej politike, ale komunikovali tieto témy cez ekonomicky a politicky zamerané diskurzy. Program Kreatívna Európa formuluje tiež svoje ciele v súlade so stratégiou únie Európa 2020 pre inteligentný, udržateľný a inkluzívny rast.3 EÚ nazerá na umenie a kultúru hlavne cez ekonomické ukazovatele. Pramení to z historických zvyklostí. Takýto diskurz je, pravdaže, legitímny a možný, pokiaľ na konci dňa nezabudneme, že v reálnom živote existujú aj hodnoty vyčísliteľné inými veličinami, ako sú napríklad peniaze a počet divákov. Do príliš veľkej hĺbky filozofických úvah sa v tejto oblasti od začiatkov projektu EÚ radšej rozhodlo neponárať, preto sa uchytili rôzne koncepty ekonomizácie kultúry a umenia.
EK začala už v 70. rokoch dvadsiateho storočia diskurzívne obchádzať konkrétne koncepty a svoj vplyv rámcovať „nekultúrnym“ spôsobom: „Oznámenie sa netýka samotného umenia; ani nevyjadruje politiku. Hlavný dôraz je kladený na to, ako zlepšiť ekonomickú a sociálnu situáciu všetkých, ktorí sa tak či onak neustále venujú umeleckej tvorbe.“4 V ďalšej diskusii o tom, čo tvorí túto „hospodársku a sociálnu situáciu“, EK rámcuje svoju intervenciu s ohľadom na pomoc prekonať ťažkosti, ktoré trápia ľudí (pracovníkov v oblasti kultúry) a podniky (vydavateľstvá, divadlá, koncertné spoločnosti, reťazce kín atď.), ktoré sa zaoberajú výrobou a distribúciou kultúrnych tovarov a služieb. EK teda tým, že nehovorí o umelcoch, ale o pracovníkoch v oblasti kultúry, a nehovorí o kultúre, ale o kultúrnom sektore, pripravuje pôdu pre formovanie diskurzov týkajúcich sa kultúry a EÚ.
V roku 1982 nasledoval dokument s názvom Silnejšia akcia Spoločenstva v kultúrnom sektore (Stronger Community Action in the Cultural Sector), ktorý pokračoval podobným spôsobom a zdôraznil slobodu obchodu s kultúrnymi statkami, zlepšovanie životných a pracovných podmienok pracovníkov v oblasti kultúry, zvyšovanie počtu divákov a zachovanie architektonického dedičstva.5 Počas tejto doby boli založené európske projekty, ako napríklad Komunitný mládežnícky orchester a projekt Európsky rok hudby, spolu s básnickými projektmi, veľkými projektmi výstav umenia a zriadením Európskej siete distribúcie filmu. Dilema „kamuflovania kultúry“ však stále prevláda, ako je to jasne uvedené v úvode oznámenia z roku 1977, kde predseda Komisie pre Európske spoločenstvá Gaston E. Thorn tvrdí, že oznámenie neobsahuje filozofiu kultúry, pretože to by skutočne naznačovalo ideologické a estetické priority.
V tejto delikátnej rovnováhe, ktorou je nevstupovať do právnej oblasti členských štátov a rešpektovať zákonnú zmluvu Spoločenstva, sa teda vynárajú tieto druhy diskurzov: Namiesto rozprávania o „umelcoch“ hovoríme o „kultúrnych pracovníkoch“. Komisia sa zaoberá tvorcami (spisovateľmi, skladateľmi, maliarmi…) a predstaviteľmi (herci, hudobníci, speváci a tanečníci…) vnímanými z hľadiska ich sociálnej situácie ako zamestnancov alebo samostatne zárobkovo činných osôb, a nie ich umeleckou osobnosťou, ktorá je ich osobnou záležitosťou. V reálnom svete však narážame na spájanie reálne odlišných entít, hlavne, čo sa týka ekonomických rozmerov. Už len v odmeňovaní „pracovníkov kultúrneho sektora“ sa vyskytujú veľké regionálne disparity. Riešenia takýchto praktických krokov sú ponechané na sektor samotný. Pre pracovníkov zo štátov s vyššími priemernými mzdami môžu byť projekty málo motivujúce, prípadne až prekarizujúce, pracovníci s nižšími mzdami môžu narúšať hospodársku súťaž.
Identita pracovníkov v sektoroch
V osemdesiatych rokoch minulého storočia ministri kultúry členských štátov iniciovali medzivládne fórum, osobitne zamerané na audiovizuálny sektor. V uznesení, ktoré sa týka Európskeho roku filmu a televízie na rok 1988, sa uvádza, že „audiovizuálne médiá patria k hlavným prostriedkom prenosu informácií a kultúry európskemu občanovi a prispievajú k posilneniu jednotlivých európskych kultúr, ako aj európskej identity“. Okrem toho sa uvádza, že „Európa musí byť silne zastúpená vo výrobe a distribúcii audiovizuálnych produktov, čím prispeje k položeniu základov stále užšej únie medzi európskymi národmi“. Je celkom zrejmé, že oddelenie ideologických a estetických dimenzií kultúry je ťažké udržať, pretože na ideologickej úrovni má kultúra slúžiť ako prostriedok, ktorý „ľuďom v Európe“ poskytne určitú „európsku identitu“.
Súčasne s dôrazom na ekonomické inštrumentálne využitie kultúry sú čoraz dôležitejšie politické ciele: „Európska kultúra je jedným z najsilnejších prepojení medzi štátmi a národmi Európy. Propagácia európskej kultúrnej identity by mala byť komplexným vyjadrením kultúrnej rozmanitosti a národných hodnôt, ktoré sú jej neoddeliteľnou súčasťou.“6 Práve tu vzniká podklad pre slogan Únie. „Zjednotení v rozmanitosti“, motto Európskej únie, sa začalo používať v roku 2000. Symbolizuje, ako sa Európania spojili vo forme EÚ pracovať pre mier a prosperitu, a zároveň sú obohatení mnohými rôznymi kultúrami, tradíciami a jazykmi kontinentu. Funguje to v praxi takto harmonicky a premyslene? Podľa základného ukazovateľa úrovne HDP na obyvateľa v parite kúpnej sily, ktorý sa využíva na ekonomickú klasifikáciu regiónov EÚ, patrí 70 z 268 regiónov (NUTS 2) k zaostávajúcim (naposledy zverejnené údaje sú za r. 2004). Z týchto zaostávajúcich regiónov sa 49 nachádza v nových členských krajinách a 21 v ostatných štátoch únie.7 Vieme túto ekonomickú rozmanitosť naozaj funkčne preklenúť?
Ako nebyť elitárski v jednoduchosti
Lisabonská zmluva (2007) spomína, že EÚ má brať do úvahy kultúrne aspekty pri všetkých ustanoveniach, predovšetkým týkajúcich sa diverzity kultúr. Môžeme vôbec hovoriť o jednej európskej kultúre, nie je to skôr veľa rôznych európskych identít a kultúr? Cris Shore nazýva koncept európskej kultúrnej politiky vágnym a elitárskym.8 Buduje na zjednodušenom koncepte nacionalistických modernistických teórií predpokladajúc, že kultúrna identita je niečo jednoducho odstupňované, ako keď skladáme matriošku: lokálne, národné a nakoniec nadnárodné. Kultúra a rôzne kultúry Európy fungujú v neustálych procesoch vyjednávania a výmeny. Zhora budované nové značky a nadnárodné konštrukty sa pridávajú k tomuto komplikovanému ekosystému a vytvárajú určité nové elitné zoskupenia. Chápeme vôľu a snahu politikov, úradníkov a architektov podporných nástrojov vytvárať zjednodušené naratívy „best practice“ projektov na demonštrovanie komplexnejších ideí. Treba chápať aj frustráciu drobných žiadateľov, ktorí nikdy nedosiahnu nadnárodné 50 % spolufinancovanie. Opäť narážame na rôzne (hlavne ekonomické) podmienky. V EÚ je významný rozdiel medzi štátmi západnej Európy a novými členskými krajinami. Okrem ekonomického zaostávania meraného HDP existuje výrazné zaostávanie v inovačnej výkonnosti – čo je jeden z dôležitých faktorov kreatívneho priemyslu.
Lisabonská stratégia ďalej uvádza, že kultúra a kultúrna politika patrí do kompetencií členských štátov, na úrovni EÚ je obmedzená len na určité akcie. EÚ sa nebude snažiť o harmonizáciu kultúrnych politík na národných úrovniach. Jedným z problémov kultúrnej politiky je ten, že jej výsledky sú často ťažko merateľné. Jednoduchšie je to s audiovizuálnym priemyslom, ktorý nerieši toľko ambivalentných pojmov politického inštrumentalizmu. Je jasné, že kultúrne a kreatívne sektory majú čo ponúknuť – napríklad aj vytváranie pracovných miest a hospodársky rast. Ciele, ktoré sa týkajú vnútorných hodnôt, kultúrnej rozmanitosti, spoločných hodnôt a koreňov, sloboda, tolerancia a solidarita, ktoré boli prítomné v starom programe Kultúra v úvodnom citáte, boli rétoricky vytlačené na perifériu. Krok urobený prostredníctvom programu Kreatívna Európa sa presúva ďalej (alebo naspäť?) do ekonomickej dominancie. Ciele sú najmä posilniť nadnárodnú tvorbu a obeh európskych diel a umelcov, zvýšiť kapacitu európskych kultúrnych a kreatívnych sektorov pri výchove talentov, inováciách, prosperite a vytváraní pracovných miest a rastu.
Sú momenty, keď potrebujeme svoj objekt výskumu skúmať izolovane. Môže sa však „kultúrny pracovník“ izolovať od svojej každodennej identity a kvality obsahu? Nástroje na medzinárodnú spoluprácu (granty, štipendiá, ocenenia) majú svoje zjavné limity. Ich vývoj je možný i nutný, je však otázne, či kritici systému dokážu ponúknuť dramaticky funkčnejšie alternatívy. Skôr by sme mali dôslednejšie brať do úvahy podmienky, v akých medzinárodné projekty vznikajú a zbaviť sa bombasticky pozitívnej EÚ rétoriky a nahradiť ju niečím viac realistickým. Manažment medzinárodnej spolupráce v umení na európskej úrovni sa stáva mnohovrstevným zápasom o kvantitu i kvalitu zároveň. Alebo nám ostane možnosť uspokojiť sa s vnútornou autonómnosťou umeleckých zámerov, balansujúc medzi jednotlivými prioritami grantových žiadostí.
