Viacznačný názov by mohol patriť fantasy knihe či filmu. Piesky mikrosveta sú však výstavou, ktorá v sebe nesie isté prvky príbuzné s týmto typom fikčného rozprávania a budovania napätia. Inštalácia, ktorá je spoločným dielom voľného česko-slovenského zoskupenia autorov P. Jambora, J. Němca, J. Ročka a M. Žilinského a kurátorky M. Brinzovej, o sebe pomocou zvuku dáva vedieť ešte pred vstupom. Motivuje k odhrnutiu závesu, za ktorým nachádzame komplexný environment.
Jeho kompozícia nás následne vedie za zdrojom zvuku k videu. Prechod je kontrastným a pre niekoho i šokujúcim zanechaním tradičnej muzeálnej expozície a konfrontáciou s frontálnym zahltením vnemami. Divák sa ocitá v postapokalyptickom príbehu, ktorý je zrúcaninou nášho sveta a zároveň z neho vyrastá v podobe zábran a improvizovanej architektúry. Je tu hľadisko i javisko; rečnícky pult, čakajúci na nového lídra či mesiáša, ktorý nás vyvedie z marazmu. Pri slove „nás“ si však máme zrejme predstaviť malú skupinu. Ako napovedá tlačová správa, výstava vychádza z predstáv „o akomsi novom zriadení sveta, ktoré nastalo po súčasnej globálnej kríze“. Postupuje však ďalej a rozvíja priam post-postapokalyptický naratív, ktorý predpokladá opätovné zrútenie nového režimu a rozpad civilizácie do malých celkov – mikrosvetov, pieskov kedysi pevnej skaly globálneho sveta.
Fragmentárnosť toho, čo ostalo, tematizuje inštalácia z odpadu (či trosiek?) našej civilizácie aj video. Je sledom výjavov z budúcnosti plnej zvyškov najrozšírenejších prvkov kultúry – produktov a populárno- komerčných melódií. Akcelerácia globálneho konzumu sa stala prequelom príbehu a v náznakoch je spájaná so statusom quo. Pri inštaláciách tohto typu je dôležitá precíznosť vypracovania scénografie i animácie, čo sa v GJK podarilo. Efektnosť výstavy u lokálnej laickej verejnosti vyvolala i vlnu nevôle, ktorá nútila opätovne obhajovať právo na existenciu „nepekného umenia“. Je škoda, že namiesto toho nevyvolala otázky o samotnom koncepte, ktorý v takmer divadelnom jazyku vlastne veľmi populárno-náučne hovorí o tom, akú hlbokú brázdu zanechá konzumný svet i tam, kde konzumentov viac nebude.