JAMA Nr. 75 Milana Adamčiaka alebo „suita pre trinásť situácií, strateného človeka a dobre temperované slovesá“ sa po minuloročnej virtuálnej verzii realizovala ako živá „skladba“, hraná podľa grafickej partitúry Fera Királyho. Mohli ste si však do nej zakresliť aj vlastné body, na ktorých sa chcete „prebudiť“, „precitnúť“, „snívať“, „akcentovať“, „rojčiť“ či „dýchať“. Úvodný tón JAMA zaznel v Parteri BSC na otvorení výstavy s názvom Stratený človek. V rovnomennej poéme Adamčiak zachytáva existenciálnu krízu umelca zmietaného pochybnosťami; súbor medzinárodných diel v kurátorskej koncepcii Lucie G. Stach, rozpínajúci sa aj do iných priestorov, by sme mohli chápať ako metapoému o kríze spoločnosti ako celku. Vyše 30 umelcov a umelkýň hľadá oporné body v nimi prežívanej realite – či sú ňou 60. roky 20. storočia, alebo aktuálna súčasnosť. Každá generácia zápasí s pocitom strácania sa a s túžbou opätovne sa nájsť. Na vernisáži túto ambivalentnosť zhmotnili aj živé telesné a zvukové performancie v podaní Kataríny Poliačikovej, Michala Kindernaya aj študentov VŠVU. Telá, tóny a slová sa vnárali do tmy, splývali s inými telami alebo ruchmi, aby sa následne mohli opäť objaviť v nových audiovizuálnych kompozíciách.
JAMA je kolektívne dobrodružstvo, ktoré svedčí introvertom. Magické bolo odtrhnúť sa od davu a nájsť si vlastnú perspektívu počúvania Nanofónie zoskupenia Ürenä Üzā, ktorá sa v sobotné ráno rozlievala nad hladinou tajchu Veľká vodárenská. Ak ste v ten deň vstávali o piatej, aby ste si zabalená v perinách vypočuli premiéru skladby Stratený človek Martina Burlasa, vlastne si nie ste istá, či ešte nesnívate. Keď pozorujete performera Viktora Fučeka, ako sa v neopréne a s lievikom priviazaným o ústa plazí v blate a mokrom lístí, ako vtláča svoje telo do štruktúr zeme, vrastáte spolu s ním do banskoštiavnického environmentu. Stratení v akomsi zvláštnom bezčasí sa ocitáte v inak neprístupných skladoch Antikvariátika, kde medzi stovkami zaprášených kníh znejú slová Rainera O. Neugebauera o organovej skladbe Johna Cagea Organ2/ASLSP (As Slow As Possible), ktorá sa realizuje na ploche 639 rokov v meste Halberstadt (so začiatkom v r. 2001). Vieme si také časové rozpätie vôbec predstaviť? Pokus o únik z času je názov performance Petra Kalmusa a Michala Murína, pôvodne z roku 1998, v ktorej sa odohrával duel šachových a presýpacích hodín. V ich reinterpretácii pod Studeným vrchom nahradil šachové hodiny mobilný telefón, avšak napätie vznikajúce dotykom rôznych časových vrstiev ostalo prítomné. Aký je vlastne čas JAMA? Taký, aký chcete, ako si ho predstavíte. Prednáška Petra Grahama o improvizovanej hudbe mala možno 15 minút a možno bola sýta ako keby trvala hodinu. Keď Zuzana Husárová zvonivým hlasom na lúke recitovala z Umelej neinteligencie Samča, brata dážďoviek, čas sa ako keby zastavil. A v momente, keď Svätopluk Mikyta pri zapadajúcom slnku vztýčil vlajku s Panovou píšťalou, ocitli sme sa všetci v Adamčiakovej fiktívnej Panfílii, na mieste, kde je všetko možné a otvorené. Taká buď JAMA stále! Nepredvídateľná, neuchopiteľná a spontánna.
