Ak vezmeme do úvahy aktuálny životopisný údaj, tak Kvet Nguyen (rodným menom Hoa Nguyen Thi) ukončila tento rok magisterské štúdium na katedre Fotografie a nových médií na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Tento fakt je prekvapivý najmä v porovnaní s jej mediálnym obrazom, ktorý je na čerstvú absolventku neobvykle pestrý a bohatý. Aj keď jej viditeľnosť na umeleckej scéne je odrazom množstva jej aktivít od profesionálneho fotenia cez aktivistické spolupráce až po jej vlastný program, predsa len sa ponúka kontrolná otázka: či nie je záujem o tvorbu umelkyne vyvolaný (aj) jej exotickou inakosťou. Pravdepodobne áno. A akokoľvek to znie prekvapivo, je to v poriadku. Či už niekto patrí k ostrieľaným svetobežníkom, alebo zápecníkom, to, že Kvet Nguyen je v histórii slovenského umeleckého školstva prvou absolventkou pochádzajúcou z miestnej vietnamskej minority, je pre všetkých predsa len zarážajúcou informáciou.1 Slovenská výtvarná scéna sa síce považuje za otvorenú a progresívnu, ale faktom zostáva, že jej národnostné zloženie je vzorkou majoritného obyvateľstva. Táto sterilná situácia asi nie je dôsledkom rasovej alebo kultúrnej diskriminácie výberových komisií. Jej príčiny sú systémové a odrážajú pomery v celej spoločnosti, od ekonomickej a vzdelanostnej segregácie, elitárskej povahy umeleckého vzdelávania, až k podvyživenej galerijnej prevádzke. Výsledkom je, že slovenská výtvarná scéna je neprístupná a uzavretá takmer pre všetkých, ktorí sa do nej jednoducho „nenarodili“.
Zdomácnená inakosť
Tým, že je Kvet Nguyen rodáčkou z Nových Zámkov a základnú aj strednú školu absolvovala v rodnom meste, stráca jej inakosť, našťastie, exotický nádych a s určitou dávkou humoru by sme mohli povedať, že sa stáva slovensky domácou. Jej pendlovanie medzi verejným prostredím a domácim zázemím jej ponúklo dvojdomú identitu. Alebo, ako sa ona sama označuje, identitu vietnamskej Slovenky. Keby nebola študentkou umeleckej školy, možno by sa udomácňovanie v tejto úlohe odohrávalo iba v intimite osobného prežívania. Avšak umelecká výuka funguje na semestrálnych zadaniach, ktoré jej na začiatku štúdia vytvorili východiskový rámec prvých fotografických cyklov. Školský ateliér, v ktorom strávila takmer celé štúdium, až na niekoľko zahraničných pobytov, má okrem iných cieľov na webovej stránke napísané: „Sociológia, prírodné vedy a história v prepojení s fotografiou vytvárajú priestor pre interdisciplinárne diskusie v ateliéri. Zámerom nie je vychovať odborníkov na jednotlivé vedné disciplíny, ale tieto vedy majú vytvoriť zázemie pre premýšľanie študentov nad svojou tvorbou.“2 Takto komunikujúce prostredie jej dalo okrem času na rozmýšľanie aj možnosti výberu, ako a čím chce podať správu o svete a o tom, ako sa veci okolo nej dejú. Kvet Nguyen si vybrala tú cestu, kde hľadá a fotografiou zachytáva krehkú rovnováhu medzi svetom „dnu a von“. Ten prvý v citlivosti objavovania skôr skrytého a prehliadaného. Ten druhý svet tematizuje cez sociálny a kultúrny kontext.
Hľadanie rovnováhy
Čiernobiela fotografia (zo série Reframing possibilities, 2020), autoportrét skoncentrovaný do výrazu spýtavých očí, s tvárou natretou penou na holenie provokuje v jednoduchom geste. Maska z vyšľahaného bielka je len akousi krehkou šupkou na tvári. Nezakrýva, naopak, ukazuje. Nástojčivosť výrazu a gestická štruktúra dočasnej masky je taká výrazná, že uvažujeme o nej ako o maľbe na tvári, ktorá nemá nič spoločné s banalitou pleťovej masky. S portrétom staršej ženy (zo série Archív návratov, 2021), ktorá je vo svojom sústredení obrátená do seba, tvoria dvojicu patriacu k sebe. V disharmonickej harmónii hovoria inak, ale o tom istom. Pre Kvet Nguyen je rodinný fotografický archív zdrojom, ktorý jej slúži nielen ako zásobáreň materiálu, ale je mostom, cez ktorý sa dostáva do intímnejšej blízkosti a k neraz vytesnenej pamäti svojich blízkych. Rituál rozpomínania, pri listovaní vo fotografických albumoch a prezeraní videozáznamov, má v rodinách žijúcich v diaspórach dôležité miesto. Ako si všimla, „pôvodný význam domova sa v diaspóre mení a stáva sa niečím medzi reálnymi a imaginárnym. Je konštruovaný pamäťou, príbehmi, mytológiu. Neustále sa vnárajú a vynárajú z hlbín spomienok na domov“. Jej priestorové inštalácie Former Stories – New Histories (2018) vyskladané z rodinných fotografií, aranžované ako lyrické priestory, ako svätyne zástupných domovov, chcú byť miestom spomínaného prechodu medzi reálnym a imaginárnym domovom.
Na začiatku bolo zátišie
Keď odišla na študijný pobyt na Royal Academy of Art v Haagu v Holandsku, hľadala odpovede na otázku „kto som“ ešte komplikovanejšie než v rodných Nových Zámkoch či v Bratislave. Vzdialenosť a školské zadania ju vyhnali z komfortnej zóny dovtedy získaných zručností a vsotili do neznámeho priestoru. Spomína, že tento „atak“ prišiel akurát včas a pomohol jej uvidieť sa z „holandskej“ vtáčej perspektívy. Keďže školským zadaním bola téma jedla, uvedomila si, akým dôležitým symbolom je pre jej komunitu. Je tým, cez čo sa identifikujú s tradíciou a domovskou krajinou, navyše gastronomická kultúra má svoje rituálne a symbolické zázemie. Vytvorila sériu fotografií Tu sa môžu miešať jablká a hrušky (2018) inscenovaných zátiší zo zvláštnych objektov, poskladaných z rôznych druhov ovocí, zeleniny a potravín. Umiestnila ich do prostredí pripomínajúcich domáce zákutia, kúty či okraje nábytku. Vyskladané „oltáriky“ pomenovala ako hybridné sochy, v ktorých sústredila zvedavosť z neznámeho, túžbu dotknúť sa a možno aj ochutnať. Možno len surrealistické inscenovanie drží diváka v odstupe a vedie jeho uvažovanie smerom k provokácii imaginácie a fantázie. Ponúka sa aj anekdotický dodatok, že séria bola vytvorená v prostredí, ktoré nesie v sebe stopy histórie holandského a flámskeho umenia. Vo svojom zlatom veku od 16. do 18. storočia bolo reprezentované predovšetkým zátiším.
Nezľaknúť sa seba samej
Až do polovice tohto roka, to bolo pre Kvet Nguyen predovšetkým školské prostredie, ktoré nastavovalo alebo, presnejšie povedané, rámcovalo jej výtvarný program. Vnímala ho ako inštitucionálny background, ktorý okrem pedagogického vedenia a blízkosti umeleckej komunity vytvára jej iniciačný priestor a poskytuje zmysluplný čas. Aj záverečnú diplomovú prácu, ktorú odovzdala a obhájila v lete tohto roku (2021), uchopila nielen ako príležitosť k rekapitulácii, ale pokúsila sa aj o hlbšiu introspekciu pre ňu bytostne blízkych tém, ale v nových súvislostiach a kontextoch. Od začiatku bolo písanie pre ňu cestou, kde intuitívne uchopenie obrazu sveta chcela vložiť do spoločenských, politických a kultúrnych kontextov. Niekde spomenula, že fotografia je pre ňu médiom, ktorým môže komunikovať komplexné témy oveľa zrozumiteľnejšie ako s textom. Možno práve skúsenosť získaná pri tvorení fotografických príbehov vniesla do budovania textu potrebu stavať ho ako dramatický celok, editovaný rytmom a strihom. Jej teoretická diplomová práca so symbolickým názvom Je kraj sveta miesto, z ktorého možno hovoriť k svetu? sa stala autorskou knihou, pozostávajúcou z jej uvažovania, rešeršovania a vzťahovania sa ku kľúčovým témam ako je postkolonializmus, osobná história, dedenie traumy, komplex národov, pocit menejcennosti. Do aktuálneho postkoloniálneho diskurzu vstupovala s osobnými rozhovormi, ktoré boli pre jej blízkych miestami bolestivé, ale v konečnom dôsledku katarzné. Akoby sa chcela vypísať z nezdieľanej traumy, číhajúcej v každej imigrantskej rodine, ktorá musela z ekonomických, či politických dôvodov byť inde, ako by si priala. Bolo možno prekvapením, že praktickú časť diplomovej práce nepostavila na fotografiách použitých v teoretickej diplomovej práci. Bola by to určite stávka na istotu. Je zrejmé, že „diplomová“ inštalácia Mutual Otherness/Vzájomná inakosť vystavená v bratislavskej galérii Soda bola už dlhšie plánovaným krokom z istoty overeného, do priestoru nového a nevyskúšaného. Aj keď predtým bola z času na čas aktérkou svojich snímok, tu performatívne aktivity sústredila cielenejšie na seba a komunitu. V Mutual Otherness s príbehom vlastným minoritným skupinám, ktoré žijú a halia sa do mimikry nútenej neviditeľnosti. Po vystavení a odznení ohlasov z diplomovej práce Kvet Nguyen uzatvára túto vstupnú etapu svojej dlhej cesty. Preto, aby bola opäť na začiatku.
