Anna Daučíková by Kristína Hermanová

Veľká hala bývalého hobbymarketu, ktorá v súčasnosti patrí Plato v Ostrave, v týchto dňoch hostí – okrem iného – výstavu Anny Daučíkovej: Ó a ach a uf. Něco víc k pokrevní pří-buznosti. Výstava je súčasťou celoročného cyklu s názvom Ó a ach, krása, ruina a strach. Na neveľkej ploche, ktorá je pre Annu Daučíkovú vyhradená, má divák možnosť stráviť dlhý čas – výstava priniesla okrem starších fotografických sérií z 90. rokov aj bohatý retrospektívny výber videí. Dve a pol hodiny premietania spolu dvadsiatich diel videoartu datovanými od roku 1995 až do roku 2021 je veľkorysou možnosťou vidieť na jednom mieste viaceré dôležité práce autorky (napr. videá zo sérií Ordinary voyerism, Portrét ženy s inštitúciou či On Allomorphing atď.). Taký hutný materiál s potrebou pomerne dlhej koncentrácie by pravdepodobne lepšie vyznel na samostatných (alebo aspoň viacerých) obrazovkách, a divákovi by poskytol viac priestoru na nádych a výdych a na výber medzi videami. Rozhodnutie vyrobiť pre videá Anny Daučíkovej „malé súkromné kino“ asi súvisí s plochou vymedzenou pre celú výstavu a možno tiež s reakciou na priestor, v ktorého dramaturgii sa okrem výstav výtvarného umenia stretávajú aj iné umelecké druhy a formy prezentácií (o. i. koncerty, performance a filmové projekcie). Bokom od spomínaných diel je nainštalovaná konštrukcia nesúca tri obrazovky s videom, novým dielom, ktoré autorka pre výstavu vytvorila v spolupráci s kolegom, filozofom a teoretikom Norom Lackom. Obsahom videa je performance, improvizovaná hra dvoch osôb, spoluautorov, oblečených v šatách typických pre opačné pohlavie. Mužské a ženské ruky vo videách, v ktorých sa občas objavia aj tváre performerov, spoločne tvarujú rôzne materiály, premieňajú ich a dotýkajú sa ich (sklo, železo, látka). Zväčša plynulé, niekedy mierne neisté pohyby naznačujú, že ide o vopred nie celkom dohodnutý postup, kooperáciu bez pravidiel. Autorka aj kurátorka výstavy Edith Jeřábková sa zhodujú, že pointou tohto videa je číra vizualita, v (dobre napísanom a vyváženom) kurátorskom texte sa píše, že ide o „lartpourlartistické hraní si s povrchem“. O to viac zamrzí nešťastná inštalácia obrazoviek, v ktorých sa odráža svetlo zo svetlíkov a presklených fasád galérie, čo obmedzuje, či niekedy dokonca znemožňuje vnímanie diela. Aj napriek tomu však ostáva čitateľný rukopis Anny Daučíkovej, ktorej tvorba aj v tejto výstave hovorí o (ne)hľadaní vlastnej nekonečne premenlivej identity, vzájomnej previazanosti, spolupráci a možnosti existencie iba v súvislosti so všetkým.