Tiché rozhovory sa pomaly stávajú nedostatkovým tovarom. Z pasívnej a anonymnej masy počuť bezočivé ziapanie, nenávistné výkriky a agresívny štekot v rozbúrenom dave, zatiaľ čo za múrmi bytov sa z nekonečného ticha vynárajú už len rezignujúce vzlyky.
Slová šumia ako nezmyselné trblietky s auratickým neónom vyprázdnených rečí. Akoby už prestali existovať spoločné prieniky, vzájomné zmierenia, jemné podvihnutie kútikov či nesúmerne zvraštené čelo. Skutočné pocity v spleti emotikonov a výkričníkov zanikajú. Práve pre toto je výstava Tiché rozhovory v dnešnej vyhrotenej situácii významným kurátorským a galerijným počinom a jej tiché, možno až príliš nenápadné posolstvo by malo byť viac počuť.
Autorky, ktoré sa pred svojou prvou spoločnou výstavou príliš nepoznali, sa spontánne a prirodzene priblížili osobnostne i profesionálne, keď mali v neslávne slávnom roku 2020 spoločnú výstavu vo Flat Gallery v Bratislave (kurátorka Marianna Brinzová). To bolo katalyzátorom ich ďalších (tichých) rozhovorov, ktoré vyústili do rozsiahlejšej výstavy v Záhorskej galérii Jána Mudrocha v Senici.
Kati Madarász Decsi predstavuje časť z cyklov Transparentné kusy (od 2011) a Zemobrazy (od 2015), v ktorých používa rôzne experimentálne autorské prístupy. Maľba zeminou či prírodnými šťavami na veľkoformátový jemný papier evokuje zvráskavenú pokožku a jej proces rozkladu. Viaceré mohutné, avšak vzdušne pôsobiace inštalácie odľahčujú subtílne epoxidové objekty, ktoré svojimi rozmermi pripomínajú šperk.
Výber z tvorby Lucie Veselej predstavuje maľba, experimentálna analógová fotografia prevažne monochromatickej farebnosti, site-specific objekty, prírodné inštalácie doplnené o zvukové nahrávky a jednokanálové video s názvom Spoznávanie/Rozhovor. V ňom sa odohráva situácia dvoch ľudí; autorky Lucie Veselej a mužskej postavy. Namiesto rozhovoru sa na seba pozerajú, spoznávajú sa a komunikujú prostredníctvom dotykov. Dôvernosť tohto tichého rozhovoru dvoch komunikujúcich cez reč tela a pohľadu vyvoláva v kontexte súčasnej bezdotykovej doby miernu melanchóliu. Toto dielo pochádza z autorkinej video-trilógie, ktorá sa venuje podobám neverbálnej komunikácie a vzájomného dialógu na troch úrovniach: cez pohľad, pocit blízkosti a dotyk.
Konzistencia obsiahlej inštalácie, v ktorej je zastúpených spolu 37 diel obidvoch autoriek, pôsobí ako jeden kompaktný symbiotický celok. Tento ideálny modus vivendi sa však za múrmi galérie stáva utópiou.
