Múzeá národnostných menšín na Slovensku a v Čechách z pohľadu politiky identít by Ivana Rapoš Božič

Kolektívne identity ako alfa a omega modernej skúsenosti

Kolektívne identity patria bezpochyby k najvýznamnejším hýbateľom modernej histórie. Aj keď prináležanie ku spoločenstvám je staré ako ľudstvo samo, kolektívna identita je vo veľkej miere novodobý konštrukt. Jeho rozmach je úzko spojený so vznikom národných štátov, ktoré sú na existencii kolektívnych identít priamo závislé, a zároveň ich ďalej posilňujú a objektivizujú. Voči homogenizujúcej predstave národnej identity ako hlavného kategorizačného rámca sa neskôr vymedzili viaceré politické hnutia, ktoré sa zasadzujú za práva etnicky, rasovo, nábožensky alebo sexuálne definovaných menšín.¹ Tieto hnutia pomohli vytvoriť priestor pre alternatívne formy kolektívnej identifikácie, ktoré sú vo vzťahu k etablovaným predstavám o národnej identite často v opozícii.

Z kolektívnych identít sa tak v priebehu 20. storočia stali základné rámce, ktoré nám pomáhajú interpretovať spoločenské dianie aj našu vlastnú životnú skúsenosť. Aj keď sú tieto identity v skutočnosti sociálnymi konštruktmi, ktoré odrážajú spoločensky vytvorené kategorizácie a nie objektívne dané rozdiely medzi ľuďmi, ich dopad je viac než reálny, keďže často zásadným spôsobom podmieňujú spoločenské postavenie ich nositeľov. Kolektívne identity sa tak často stávajú predmetom politiky identít, ktorej cieľom je ovplyvňovať spoločenské postavenie príslušníkov etnicky, rasovo, nábožensky, sexuálne alebo inak definovaných spoločenstiev a regulovať tak ich prístup k zdrojom, moci aj uznaniu.

Múzeá a ich rola pri tvorbe kolektívnych identít

Múzeá sú inštitúcie s mimoriadnou kultúrnou a historickou autoritou. Z tohto dôvodu zohrávali odjakživa ústrednú rolu pri budovaní kolektívnych identít, a to predovšetkým tých národných. Podľa britského historika Erica Hobsbawma zohrávali múzeá v priebehu 19. a 20. storočia významnú úlohu pri vytváraní jednotných historických naratívov, ktoré významným spôsobom posilňovali kolektívnu identitu a sociálnu súdržnosť národov a zjednocovali vnímanie sociálneho poriadku, estetiky a symbolov.² Sila múzeí tak spočíva nielen vo vytváraní oficiálnych príbehov o minulosti, ale aj v ozmyselňovaní súčasnosti. Tomu zodpovedá aj čoraz väčší tlak na múzeá, aby reflektovali svoju pozíciu pri interpretácii histórie a získavaní zbierkových predmetov a priznali svoj podiel na kolonizácii, útlaku a orientalizácii rôznych spoločenstiev žijúcich na území štátov, kde múzeá pôsobia, ale aj v zahraničí.³

Ak bolo historickou úlohou múzeí posilňovať jednotnú národnú identitu, je kľúčové klásť si otázku, akým spôsobom tieto inštitúcie pristupujú k reprezentácii kultúry a histórie menšín. V európskom kontexte si túto otázku položil aj tím výskumníkov a výskumníčok v rámci medzinárodného projektu EuNaMus, ktorý mapoval, ako národné múzeá pristupujú k politike identít.⁴ Do štyroch národných múzeí v Estónsku, Írsku, Grécku a Škótsku si pozvali zástupcov etnických menšín žijúcich v danej lokalite a vyzvali ich, aby spoločne zreflektovali, do akej miery sa cítia byť múzeami a ich expozíciami reprezentovaní. Výsledok nebol prekvapivý: zástupcovia menšín vo všetkých štyroch lokalitách sa cítili byť vynechaní z príbehov, ktoré boli v múzeách prezentované, a viacerí z nich vyjadrili túžbu byť ich súčasťou. 

V slovenskom a v českom prostredí takýto typ výskumu doteraz nebol zrealizovaný a nevieme tak nahliadnuť na problematiku kultúrnej reprezentácie v múzeách priamo z pohľadu menšín, aj keď takáto perspektíva by bola bezpochyby zaujímavá. Na základe už zrealizovaných štúdií a dostupných informácií však vieme aspoň načrtnúť základné trendy v prístupe slovenských a českých múzeí k reprezentácii kultúry a histórie národnostných menšín. Predtým však spravíme malý exkurz do problematiky národnostných menšín v stredoeurópskom priestore, keďže pozícia týchto menšín je v mnohých ohľadoch špecifická.

Národnostné menšiny a otázka kultúrnej reprezentácie

Americký sociológ Rogers Brubaker v jednom zo svojich článkov o nacionalizme výstižne poznamenal, že na to, aby sa človek stal menšinou, nemusí nutne prekročiť hranice cudzieho štátu. Niekedy úplne stačí, ak hranice prekročia jeho.⁵ Presne toto je prípad mnohých národnostných menšín žijúcich v strednej Európe. Ide o skupiny obyvateľstva, ktoré svoju kolektívnu identitu utvárajú na základe etnickej príslušnosti, vďaka ktorej sa jazykovo, kultúrne alebo nábožensky vymedzujú od väčšinovej populácie štátu, v ktorom žijú. Predstavitelia týchto menšín v mnohých prípadoch hranice štátu nikdy úmyselne neprekročili a obývajú viac či menej rovnaké územie ako ich predkovia. Hranice však prekročili ich a menšinový status im pripadol v dôsledku komplexných geopolitických zmien, ktoré v priebehu 20. storočia viedli v regióne strednej Európy k opakovanému prekresľovaniu hraníc – tých symbolických, ktoré vymedzujú vnímanie skupinovej identity, aj tých fyzických, ktoré vymedzujú hranice štátov. Veľa týchto zmien bolo motivovaných politikou etnického nacionalizmu, ktorej cieľom bolo vybudovať etnicky homogénne národné štáty podľa rovnice jeden štát = jeden etnický národ. Praktickým vyjadrením tejto politiky boli rôzne formy asimilácie, výmeny a odsunov menšinového obyvateľstva, a v prípade židovského a rómskeho obyvateľstva aj holokaust. Politický ideál etnického nacionalizmu však bol od začiatku utopický a nebol nikdy naplnený, o čom svedčí pretrvávajúca kultúrna, jazyková a náboženská rozmanitosť strednej Európy a významné zastúpenie národnostných menšín v stredoeurópskych štátoch. 

Slovensko a Česko predstavujú z hľadiska prítomnosti národnostných menšín mimoriadne pestré spoločenstvá, a to aj na pomery strednej Európy. Na Slovensku je aktuálne oficiálne uznaných trinásť národnostných menšín a v Česku štrnásť.⁶ Kým na Slovensku ide predovšetkým o etnické skupiny, ktoré sa historicky vyskytovali na jeho území už v časoch Rakúsko-Uhorska, v Česku je zloženie národnostných menšín pestrejšie a tento štatút majú napríklad aj českí občania gréckeho pôvodu, ktorých predkovia prišli do Česka ako politickí utečenci po skončení druhej svetovej vojny, a českí občania vietnamského pôvodu, ktorí do Česka migrujú za prácou kontinuálne od 50. rokov 20. storočia. Za zmienku stojí, že na Slovensku taktiež žije početné vietnamské spoločenstvo a jeho predstavitelia opakovane vyjadrili záujem o získanie statusu národnostnej menšiny. Tento status im však zatiaľ nebol udelený.⁷ Práve príklad vietnamskej menšiny a rozličného prístupu k jej uznaniu, resp. neuznaniu ako národnostnej menšiny v Česku a na Slovensku tak dobre ilustruje konštrukciu symbolických hraníc, ktoré kategóriu národnostných menšín vymedzujú. Povaha týchto hraníc neodzrkadľuje len jazykové, kultúrne a náboženské špecifiká menšinových etnických spoločenstiev a ich snahu po uznaní, ale aj vnímanie týchto spoločenstiev zo strany väčšinovej spoločnosti a v neposlednom rade aj záujmy a politiku štátov, v ktorých žijú. 

V kontexte debát o národnostných menšinách a ich kultúrnej reprezentácii je zároveň dôležité upriamiť pozornosť na slovné spojenie „oficiálne uznaný“, ktoré je mimoriadne významné, lebo odráža špecifické právne postavenie týchto menšín. Na základe platnej legislatívy v oboch štátoch prináležia národnostným menšinám niektoré jazykové a kultúrne práva, ako napríklad právo na rozvoj menšinovej kultúry. Jedným z vyjadrení tohto práva je možnosť uchádzať sa o granty na podporu kultúrnych aktivít v rámci špecializovaných dotačných programov zameraných na rozvoj menšinovej kultúry. Na Slovensku pre tieto účely funguje predovšetkým grantová schéma Fondu na podpory kultúry národnostných menšín KULTMINOR, v Česku je týchto schém viacero a fungujú na národnej regionálnej, aj lokálnej úrovni. V porovnaní s tzv. novými menšinami, ktorých prítomnosť na území Slovenska a Česka je výsledkom novodobej medzinárodnej migrácie, je tak právne postavenie národnostných menšín významne silnejšie a podpora ich kultúrnych aktivít oveľa rozvinutejšia. Inými slovami, oba štáty sa zaväzujú, že budú vytvárať podmienky na ochranu a rozvoj kultúry národnostných menšín. Tento záväzok je však relatívne všeobecný a bližšie nešpecifikuje rozsah ani prostriedky, akými tak má byť učinené. 

V nasledujúcej časti článku sa pozrieme, ako v slovenskom a v českom prostredí pristupujú k reprezentácii a podpore kultúr národnostných menšín múzeá, a to predovšetkým špecializované múzeá národnostných menšín. Podkladom pre spracovanie tejto časti boli odpovede zástupcov múzeí národnostných menšín na Slovensku a v Čechách na sériu otázok týkajúcich sa prístupu múzeí k prezentácii histórie a kultúry menšín a politike identít, verejne dostupné informácie o týchto múzeách a existujúce výskumné štúdie.

Slovenský model: národné múzeá národnostných menšín 

Na Slovensku aktuálne funguje osem väčších múzeí, ktoré sa špecializujú na dokumentáciu a prezentáciu kultúry a umeleckej tvorby národnostných menšín.⁸ Ide o múzeá maďarskej, nemeckej, českej, rómskej, chorvátskej, rusínskej a ukrajinskej kultúry. Všetky tieto múzeá sú súčasťou Slovenského národného múzea a fungujú v Bratislave a ďalších slovenských mestách ako jeho špecializované pracoviská. S výnimkou Múzea ukrajinskej kultúry, ktoré bolo založené už v 50. rokoch minulého storočia, sú tieto múzeá relatívne mladé. Väčšina z nich vznikla až v 90. rokoch a začiatkom nového milénia. Ich vznik úzko súvisel so spoločenskou transformáciou po páde komunizmu a rozpade Československa, ktorá bola charakteristická aj obnovovaním činnosti etnických spolkov a vytváraním tlaku na zlepšenie postavenia etnických spoločenstiev žijúcich na Slovensku a vytvorenie podmienok pre systematickejšiu ochranu a podporu ich jazyka a kultúry.⁹

Z hľadiska formy majú tieto múzeá plne alebo čiastočne etnografický charakter a zameriavajú sa predovšetkým na zhromažďovanie, ochranu, odborné spracovanie a prezentáciu dokladov hmotnej a duchovnej kultúry národnostných menšín a ich histórie. Zbierky týchto múzeí sa značne rôznia, ale ich základom sú zväčša úžitkové, náboženské a umelecké predmety, listiny a vizuálne umenie. V niektorých prípadoch sú súčasťou expozícií týchto múzeí aj tradičné stavby a objekty ľudovej architektúry umiestnené vo voľnej prírode, napríklad nemecká roľnícka usadlosť z obce Turček, ktorá je súčasťou Múzea slovenskej dediny v Martine, alebo niekoľko stavieb ukrajinskej a rusínskej architektúry, ktoré sú súčasťou Múzea v prírode vo Svidníku. Aj keď sa tieto múzeá vo veľkej miere zameriavajú na prezentáciu tzv. tradičnej kultúry, ktorá sa viaže k životu menšín na Slovensku v rôznych historických obdobiach, väčšina z nich sa aspoň v nejakej miere snaží prezentovať aj súčasné umenie, a to predovšetkým formou prezentácie výtvarnej tvorby umelcov a umelkýň hlásiacich sa k národnostným menšinám, alebo tvorby, ktorá sa histórie a kultúry tejto menšiny nejakým spôsobom dotýka. To, do akej miery múzeá prihliadajú pri výbere umelcov na príslušnosť k národnostnej menšine, je značne individuálne. Podľa vyjadrenia riaditeľky Múzea rusínskej kultúry v Prešove Ľuby Kráľovej je identifikácia s rusínskou menšinou pri výbere umelcov absolútne kľúčová a skoro všetci umelci a umelkyne, ktoré v tomto múzeu vystavujú svoju prácu, majú rusínske korene. Napríklad v prípade Múzea kultúry karpatských Nemcov však toto kritérium nie je prvoradé. Ako uviedol jeho riaditeľ Rastislav Fiľo, na Slovensku nepôsobí veľa umelcov z nemeckej národnostnej menšiny, a preto múzeum prezentuje aj tvorbu umelcov, ktorí vo svojej práci, resp. výtvarných dielach zobrazujú aj tematiku alebo reálie z oblasti histórie, regionálnych dejín alebo odievania karpatských Nemcov. 

Variabilnú rolu hrá príslušnosť k národnostnej menšine aj pri výbere zamestnancov múzea. Väčšina zástupcov týchto múzeí sa zhoduje, že pre prácu v múzeu je v prvom rade dôležitá odbornosť a záujem o problematiku dokumentácie kultúry a histórie menšiny. Zároveň však mnohí z nich podotkli, že identifikácia zamestnancov múzea s národnostnou menšinou môže byť pre múzeum výhodou. Podľa riaditeľa Múzea kultúry Chorvátov na Slovensku Andreja Solára môže byť sebaidentifikácia s chorvátskou menšinou zdrojom väčšej zanietenosti a iného pohľadu na potreby menšiny. Riaditeľka Múzea rusínskej kultúry v Prešove Ľuba Kráľová zase vníma sebaidentifikáciu s rusínskou menšinou ako dôležitú aj z hľadiska jazykovej odbornosti, pretože znalosť rusínčiny je z jej pohľadu kľúčová pre prácu kurátorov. Viacerí zástupcovia múzeí národnostných menšín zároveň priznali, že nájsť personál, ktorý by mal dostatočnú odbornú kvalifikáciu a zároveň by ovládal jazyk menšín a mal vzťah k menšinovému spoločenstvu je problematické.

Riaditelia a kurátori pôsobiaci v múzeách národnostných menšín na Slovensku tak vnímajú aktivity týchto múzeí ako dôležité na dvoch frontoch: nielen z hľadiska zvyšovania povedomia o prítomnosti národnostných menšín na Slovensku, ale aj z hľadiska posilňovania etnickej identity príslušníkov menšín. Ako sa vyjadril riaditeľ Múzea kultúry Chorvátov na Slovensku Andrej Solár, súčasťou misie tohto múzea je dostávať chorvátsku menšinu a jej aktivity do povedomia širšej verejnosti a prispievať k zachovaniu a podporeniu etnickej identity aj u generácie mladých ľudí s chorvátskymi predkami na Slovensku. Aktivity týchto múzeí tak nie sú zamerané len navonok, smerom k širokej verejnosti, ale aj dovnútra, smerom k menšinovým komunitám. Kým pri napĺňaní prvej časti misie väčšina týchto múzeí spolupracuje so školami a ďalšími vzdelávacími inštitúciami, pri druhej časti tieto múzeá spolupracujú s etnickými spolkami, s menšinovými organizáciami, a v prípade Múzea kultúry Rómov na Slovensku a Múzea rusínskej kultúry v Prešove aj s aktivistami, ktorí upozorňujú na marginalizáciu týchto menšín.

Za zmienku v oblasti múzejnej reprezentácie kultúry národnostných menšín na Slovensku stojí ešte výstava Neviditeľné múzem / Invisible Museum / Nadikhuno muzeumos¹⁰ iniciovaná Otom Hudecom, ktorá sa konala v Bratislave v priestore tranzit.sk na prelome rokov 2017 a 2018. Jej cieľom bolo reflektovať ideu nového múzea rómskej kultúry na Slovensku a zároveň aj rómskej reprezentácie v umeleckom poli a vo verejnom priestore. Ako upresnila riaditeľka transit.sk Judit Angel, ktorá spolu s Otom Hudecom výstavu kurátorovala, ich cieľom bolo stimulovať diskusiu o hľadaní vhodnej formy nového rómskeho múzea, ktoré by pristupovalo k otázke reprezentácie rómskej kultúry z dekolonizujúcich a feministických pozícií a vytváralo by priestor na prezentáciu súčasného rómskeho umenia. Výstava bola výsledkom úzkej spolupráce kurátorov s umelkyňami Marcelou Hadovou, Emíliou Rigovou, Paulou Ďurinovou a Danielou Krajčovou. Nadväzovalo na ňu aj rovnomenné sympózium, počas ktorého sa kurátori, umelci a ďalší odborníci pohybujúci sa v umeleckom priestore kriticky zamýšľali nad rolou múzeí, reprezentáciou rómskej kultúry a emancipačného potenciálu súčasného rómskeho umenia. Spoločné rozmýšľanie kurátorov, rómskych umelcov a ďalších aktérov o rómskom múzeu a súčasnej rómskej kultúre je zaznamenané aj v rovnomennej publikácii Nadikhuno Muzeumos, ktorú vydal transit.sk a je dostupná v jeho priestoroch. Prínos tohto umeleckého projektu je tak možné vidieť predovšetkým v nastoľovaní alternatív ku klasickým dokumentačným formám reprezentácie rómskej kultúry a umenia, v dialógu a spolupráci, a v zviditeľňovaní súčasných rómskych umelcov a ich práce.

Český model: komunitne a občiansky iniciované múzeá a expozície

V Česku fungujú aktuálne len dve špecializované múzeá zamerané na dokumentáciu a prezentáciu kultúry a histórie národnostných menšín a ani jedno z nich nie je súčasťou siete národného múzea. Obe múzeá vďačia za svoj vznik občianskym iniciatívam vychádzajúcim z radov menšinových komunít, ktoré v rôznych fázach existencie týchto múzeí aj priamo zabezpečovali ich správu. V oboch prípadoch ide o inštitúcie, ktoré sú rozsahom svojich zbierok a odborných aj edukačných iniciatív veľmi dobre etablované a viditeľné nielen v českom, ale aj v medzinárodnom priestore. 

Židovské múzeum v Prahe vzniklo v roku 1906 z iniciatívy historika Salomona Huga Liebena a českožidovského hnutia. História tohto múzea bola výrazne ovplyvnená udalosťami 20. storočia, v dôsledku ktorých sa spôsob jeho správy, fungovania, ako aj jeho celkové zameranie viackrát menili. Paradoxne najväčší rozmach zažilo toto múzeum počas tragického obdobia druhej svetovej vojny, keď sa stalo bezpečným priestorom pre uchovávania judaík skonfiškovaných nacistami. Kým počas obdobia socializmu bolo toto múzeum zoštátnené a jeho aktivity podliehali ideologickej kontrole, od roku 1994 funguje ako združenie právnických osôb a rozvíja samostatnú výskumnú, dokumentačnú, osvetovú aj kultúrnu činnosť.¹¹ Súčasťou tohto múzea sú aj štyri historické synagógy, obradná sieň a Starý židovský cintorín, ktoré má múzeum v správe, a viacero odborných pracovísk a archívov, galéria a vzdelávacie a kultúrne centrum. Stále expozície tohoto múzea približujú predovšetkým zvyky, tradície a históriu židovského obyvateľstva na českom území od 10. po koniec 20. storočia a ich súčasťou je aj pamätník obetí šoa. Toto múzeum je zároveň otvorené prezentácii súčasnej tvorby židovských i nežidovských umelcov. S týmto cieľom sa v priestoroch múzea pravidelne konajú koncerty, výstavy, premietania filmov, autorské čítania či diskusie. 

Múzeum rómskej kultúry v Brne vzniklo v roku 1991 na základe občianskej iniciatívy rómskej inteligencie. Počas prvej viac než dekády svojej existencie fungovalo ako nevládna nezisková organizácia a od roku 2005 funguje ako príspevková organizácia Ministerstva kultúry Českej republiky.¹² Múzeum rómskej kultúry sa okrem budovania zbierkových fondov dokumentujúcich kultúru a dejiny Rómov, Sintov a ďalších rómskych subetnických skupín a ich interpretácii venuje aj podpore súčasných rómskych umelcov a umelkýň. Od roku 2009 každoročne udeľuje špeciálnu cenu osobnostiam, ktoré sa zaslúžili o uchovanie a rozvoj rómskej kultúry. V rámci vzdelávacej a osvetovej činnosti toto múzeum ponúka vzdelávacie programy pre školy, pre verejnosť, aj pre rodiny s deťmi. Toto múzeum má tiež silne rozvinutý komunitný program a ponúka viacero vzdelávacích aktivít aj pre deti a mladých ľudí z rómskej komunity v Brne. Súčasťou týchto aktivít je doučovanie, práca s rodinami aj odborné semináre. Ako uviedla vedúca odborného oddelenia Múzea rómskej kultúry Petra Svobodová, toto múzeum sa vo väčšej miere venuje aj reflexii súčasnej rómskej identity, a to napríklad v rámci spolupráce so súčasnými rómskymi umelcami a umelkyňami, aktivistami a aktivistkami, ako aj s rómskou online televíziou Tuke.TV, ktorá sa reflexii súčasných rómskych identít dlhodobo venuje. 

Židovské múzeum v Prahe aj Múzeum rómskej kultúry v Brne predstavujú rozsahom svojich zbierok aj aktivít mimoriadne komplexné inštitúcie. Pri prezentácii súčasnej kultúry sa obe inštitúcie snažia spolupracovať predovšetkým s umelcami a umelkyňami so židovskými a rómskymi koreňmi, ale nevyhýbajú sa ani spolupráci s inými umelcami, pokiaľ sa ich práca tematicky dotýka menšinovej tematiky. Obe múzeá zároveň zamestnávajú veľký počet odborných zamestnancov, pričom prihliadajú na ich odbornosť skôr než na sebaidentifikáciu s menšinou. Podľa vyjadrenia lektorky Múzea Rómskej kultúry Barbary Valchářovej nie je príslušnosť k rómskej menšine pri výbere zamestnancov prioritou.

Za zmienku v oblasti múzejnej reprezentácie kultúr národnostných menšín v českom priestore stojí ešte stála expozícia „Naši Nemci“ v Múzeu mesta Ústí nad Labem, ktorá bola po niekoľkých rokoch príprav otvorená koncom novembra 2021. Aj za vznikom tejto výstavy stojí občianska iniciatíva, konkrétne iniciatíva verejne prospešnej spoločnosti Collegium Bohemicum, ktorá výstavu pripravila s podporou Ministerstva kultúry ČR, mesta Ústí nad Labem a Česko-nemeckého fondu budúcnosti. Ako sa vyjadril riaditeľ spoločnosti Collegium Bohemicum, historik a politológ Petr Koura, cieľom tejto expozície je priblížiť návštevníkom dejiny a kultúru nemecky hovoriaceho obyvateľstva v českých krajoch, vrátane citlivého obdobia druhej svetovej vojny a následného odsunu nemecky hovoriaceho obyvateľstva.¹³ Autori tejto výstavy si kladú za cieľ otvoriť aj jednu z najcitlivejších kapitol novodobej českej histórie, ktorá bola doteraz v českom múzejnom priestore reflektovaná len veľmi obmedzene. Bude bezpochyby zaujímavé pozorovať, akú bude mať táto výstava odozvu.

Čo nám múzeá národnostných menšín hovoria o kolektívnych identitách?

Popis a charakteristika múzeí národnostných menšín na Slovensku a v Čechách pomohli odhaliť niekoľko trendov, ktoré sú z hľadiska príspevku týchto múzeí k budovaniu kolektívnych identít zaujímavé, a preto si zasluhujú podrobnejšiu diskusiu. Prvým takýmto trendom je na európske pomery naozaj vysoké zastúpenie múzeí národnostných menšín na Slovensku, a to aj v porovnaní s Českom, kde sú takéto múzeá len dve. Podľa slovenského historika Adama Hudeka je vznik múzeí národnostných menšín na Slovensku možné považovať za odklon od zjednodušujúcej reprezentácie slovenského národa ako jednoliatej etnickej skupiny a príklon k uznaniu etnickej diverzity slovenskej spoločnosti, ako aj k jej pluralitnejšej kultúrnej reprezentácii.¹⁴ S týmto tvrdením sa dá v mnohých ohľadoch súhlasiť. Už len samotný fakt, že múzeá národnostných menšín sú súčasťou siete národného múzea a boli tak zaradené do systému štátnych kultúrnych inštitúcií, je z hľadiska symbolického uznania prítomnosti menšín v slovenskej spoločnosti významný. Dalo by sa povedať, že určitá miera priamej podpory a zviditeľnenia menšín v kultúrnom poli bola inštitucionalizovaná. Zároveň je však nutné podotknúť, že inštitucionalizácia nejde vždy ruka v ruke s dynamickým rozvojom, a otvorenou otázkou ostáva, aké zdroje majú tieto múzeá k dispozícií na rozvíjanie svojej činnosti a ako centrálna je ich pozícia v rámci siete národných múzeí. Porovnanie s Českom je v tomto kontexte zaujímavé, pretože v českom prostredí sa obdobný systém múzejnej reprezentácie kultúry a histórie národnostných menšín nerozvinul. Počet múzeí národnostných menšín je výrazne nižší a tieto múzeá nie sú súčasťou siete národných múzeí, ale fungujú ako nezávislé inštitúcie (Židovské múzeum v Prahe), prípadne príspevkové organizácie (Múzeum rómskej kultúry v Brne). Na jednej strane tak môžeme povedať, že v Česku nedošlo k obdobnému symbolickému uznaniu príspevku národnostných menšín k formovaniu českej kultúry a histórie zo strany štátnych múzeí a zviditeľnenie tohto príspevku je výsledkom občianskych a komunitných iniciatív. Na druhej strane však v prípade oboch českých múzeí národnostných menšín ide o mimoriadne dynamické a etablované inštitúcie, ktoré aj vďaka svojej nezávislosti rozsahom svojich zbierok, výskumu a aktivít výrazne presahujú svoje slovenské sesterské inštitúcie. 

Druhým trendom, ktorý je charakteristický pre špecializované múzeá národnostných menšín na Slovensku a v Čechách, je cielená podpora historickej a kultúrnej reprezentácie týchto menšín. V kontexte marginalizácie a útlaku, ktorému mnohí nositelia menšinových kolektívnych identít čelili v priebehu 20. storočia, je príspevok týchto múzeí k odhaľovaniu rôznych pohľadov na históriu a upriamovanie pozornosti na žitú skúsenosť príslušníkov menšinových spoločenstiev kľúčový. Za zmienku v tomto smere stoja napríklad expozície Múzea židovskej kultúry v Bratislave a Židovského múzea v Prahe zamerané na prezentáciu skúsenosti židovského spoločenstva počas druhej svetovej vojny a pripomínanie obetí Šoa. Tejto téme sa v rámci svojej permanentnej expozície venuje aj Múzeum rómskej kultúry v Brne, čím pomáha upriamovať pozornosť na často opomínaný fakt, že táto kapitola histórie zasiahla aj Rómov, Sintov a príslušníkov ďalších rómskych subetník. Ďalším príkladom je špecializovaná výstava „Vymenené domovy“, ktorá bola prístupná medzi rokmi 2016 – 2018 v Múzeu kultúry Maďarov na Slovensku a tematizovala povojnové odsuny maďarsky a nemecky hovoriaceho obyvateľstva. Podľa výskumníčky Terezy Juhászovej pomohla táto výstava narušiť dominantnú interpretáciu povojnových dejín a priniesť komplexnosť pohľadov.¹⁵ Podobný argument je aplikovateľný aj na kultúrnu reprezentáciu, keďže všetky múzeá národnostných menšín sa vo väčšej či menšej miere venujú aj prezentácii diel menšinových umelcov a umelkýň, alebo diel, ktoré sa života a kultúry danej menšiny dotýkajú. Tieto múzeá tak v mnohých prípadoch plnia aj funkciu galérií a ponúkajú návštevníkom šancu vzhliadnuť diela, ktoré z rôznych dôvodov nie sú prítomné v galériách. Za zmienku v tomto ohľade stojí napríklad výstava rómskeho neprofesionálneho umenia v Múzeu kultúry Rómov na Slovensku, ale aj výstava „Otisk cest“, ktorá zachytáva každodenný život Rómov v rôznych európskych krajinách a je aktuálne prístupná v Múzeu rómskej kultúry v Brne. Niektoré z múzeí národnostných menšín majú zároveň rozvinuté programy na podporu súčasných umelcov. Tieto múzeá tak vytvárajú určitý tematický rámec, ktorý zvýznamňuje kritérium menšinovosti a vytvára tak pre umelcov a umelkyne, ktoré sa k tomuto kritériu vedia v svojej tvorbe vztiahnuť, dodatočné príležitosti na prezentovanie ich tvorby. Tento trend v prístupe múzeí národnostných menšín však otvára otázku, do akej miery prezentácia histórie a kultúry v špecializovaných múzeách vyvoláva dojem, že história a kultúra národnostných menšín a väčšinovej spoločnosti predstavujú oddelené a paralelne fungujúce významové systémy. Dôležitou rolou riaditeľov a kurátorov pôsobiacich v týchto múzeách by tak malo byť poukazovať nielen na špecifiká menšinovej histórie a kultúry, ale aj na ich vzájomnú previazanosť a vzťah s dominantnými historickými a kultúrnymi rámcami. Za príklad dobrej praxe je v tomto smere možné považovať rôzne typy spoluprác medzi múzeami a ďalšími kultúrnymi inštitúciami. Napríklad projekt „Príbehy židovských umelcov“ slovenského Múzea židovskej kultúry a galérie Nedbalka umožňuje návštevníkom zoznámiť sa so životnými príbehmi a dielami židovských umelcov zastúpených v zbierkach oboch inštitúcií a poukazuje na význam týchto diel nielen v menšinovom, ale celonárodnom kontexte.

Tretím významným trendom, ktorý je možné pozorovať v rámci zamerania a aktivít múzeí národnostných menšín na Slovensku a v Čechách, je balansovanie medzi vzdelávacou a osvetovou rolou smerom k širokej verejnosti a komunitnou, a v niektorých prípadoch priam obroditeľskou rolou smerom k menšinovým spoločenstvám. Toto balansovanie je v určitej miere prítomné v aktivitách všetkých múzeí, pričom miera, v ktorej sa zástupcovia týchto múzeí venujú napĺňaniu týchto dvoch rolí súvisí do značnej miery s veľkosťou a mierou organizovanosti menšinového spoločenstva, ako aj s mierou jeho pociťovanej marginalizácie v rámci väčšinovej spoločnosti. Aktivity slovenského aj českého múzea rómskej kultúry, ako aj Múzea rusínskej kultúry v Prešove sú napríklad výrazne komunitne orientované a cielia na podporu menšinovej identity príslušníkov týchto spoločenstiev. Vo všeobecnosti sa však dá povedať, že zástupcovia a zástupkyne všetkých múzeí národnostných menšín vnímajú svoju rolu nielen z hľadiska odbornej a dokumentačnej činnosti múzea, ale aj z hľadiska posilňovania kolektívnych menšinových identít a zlepšovania postavenia menšín v spoločnosti. Inými slovami, tieto múzeá sú významnými aktérmi na poli politiky identít. Otázka, ktorá sa v tomto smere otvára, sa týka reprezentácie. Ak prijmeme premisu, že sú tieto múzeá dôležitými aktérmi v oblasti budovania kolektívnych menšinových identít, je dôležité zamýšľať sa nad tým, aké symbolické zdroje tieto múzeá príslušníkom menšinových spoločenstiev pri budovaní ich identity ponúkajú. Do akej miery vytvárajú tieto múzeá predstavu, že menšiny sú homogénne, kultúrne, jazykovo a nábožensky jednoliate spoločenstvá? Alebo – naopak – do akej miery vytvárajú priestor na reflexiu súčasných a často hybridných menšinových identít? Kým prvý prípad by bol vo svojej podstate len otočenou formou diskurzu etnického nacionalizmu, druhý by bol cenným príspevkom k reflexii pozícií menšín v súčasnej spoločnosti. 

Mgr. Ivana Rapoš Božič, Ph.D.

Autorka je sociologička a venuje sa témam etnickej diverzity, občianskej spoločnosti a sociálne angažovaného umenia. Pôsobí ako výskumníčka na Masarykovej univerzite v Brne a externe spolupracuje s viacerými neziskovými organizáciami, ktoré sa venujú problematike menšín na Slovensku.