David Hanvald a Ján Vasilko patria k mladšej strednej generácii maliarov, ktorí svoj výtvarný program postavili na systematickom budovaní jazyka abstrakcie. Pod trochu poetizujúcim názvom Tanec línií a farieb vstupuje ich maliarska tvorba na pôde trnavskej galérie Jána Koniarka do efektného dialógu. V kurátorskej koncepcii Vladimíra Beskida vzniká namiesto sólových prezentácií komparatívny projekt, vďaka ktorému získala výstava nielen vizuálnu dynamiku, ale dokázala tiež zvýrazniť to, čo je u autorov individuálne, a naopak aj to, čo majú spoločné.
Systematický vývoj tvorby, spojený so stále prítomnými alúziami na jazyk architektúry, predstavuje jeden zo stmeľujúcich momentov medzi Vasilkovou a Hanvaldovou maľbou. Vasilko po maliarskej perióde semifiguratívnych malieb, z ktorých mnohé ironickým spôsobom reflektujú utopistické princípy raných avantgárd (Návrh na Múzeum súčasného umenia v Košiciach pre rok 2013) postupne presúva svoj záujem k formalistickejšej polohe, ktorá pozostáva z intuitívneho ukladania línií vertikálnym a horizontálnym systémom, pričom tu na rozdiel od predchádzajúcich cyklov dôležitú úlohu hrá práca s náhodou a podvedomá improvizácia. V jeho najnovších prácach môžeme vysledovať záujem o emotívne využitie geometrického jazyka, v našom kontexte porovnateľné s tvorbou Alojza Klima či poslednými maliarskymi cyklami Márie Balážovej.
Tvorba Davida Hanvalda patrí na českej scéne k pomerne reflektovaným a predstavuje redukciu maliarskeho rukopisu na jediný výrazný ťah štetca, signálnu značku na bielom obrazovom poli. Inšpirovaný architektúrou tematizuje vo svojich prácach diela neskorej moderny, ktoré prepisuje vlastným maliarskym jazykom. Niekoľkosekundovému farebnému maliarskemu gestu, ktoré realizuje prehnane zriedenou farbou, však predchádza dlhý proces prípravy. Dôraz na rukodielnosť a fyzickosť sú v Hanvaldových dielach preto rovnako dôležité ako náhoda (farby v jeho obrazoch sú vyberané na základe losovania) či gesto. Po roku 2016 sa presúva k objektom a textovým obrazom, kde samotný text presahuje boky obrazového rámu a sťažuje jeho čítanie.
Nárok na obraz niesť symbolické či metaforické posolstvo je v tvorbe oboch autorov eliminovaný takmer na nulu. Rovnako im je spoločné aj dištancovanie sa od akejkoľvek reflexie spoločnosti, čo v dobe chronického multitaskingu predstavuje sústredenú koncentráciu na jeden špecifický maliarsky problém (gesto, línia, systém) a jeho postupné rozvíjanie.
Či už takéto smerovanie čítať ako romantický retronávrat k modernistickej autonómii umenia, alebo ako revoltu voči spoločensky cirkulujúcim témam, ktoré sa postupne aj tak vyčerpávajú a banalizujú, zostáva otázkou.