Na Slovensku sme to nemali a nemávame s identitou ľahké. Jazyková sa začala formovať v priebehu 19. storočia, potom prišla niečo ako politická či ideologická identita čechoslovakizmu, potom slovenská, po vojne zas nejaká internacionálna a nacionalisti išli do väzenia, potom to bolo zas inak, s návratom témy v roku 1968 a i po roku 1989. Mali sme mýtus o Slovákoch ako pastieroch, o tisícročnej porobe atď. Dlhé roky sa školská výuka viedla v duchu nehlásenia sa k panovníkom a šľachte, ktorí spravovali našu krajinu (tu sa spájal jazykový i triedny princíp). Po takejto selekcii nám toho neostalo veľa na čom budovať identitu, teda okrem folklóru. I keď jedna vrstva záujmu, ak nie o identitu, tak aspoň o tú „nenašu“ históriu tu je. Presnejšie o jej materiálne dedičstvo v podobe hradov a zámkov. K ním prúdia zástupy zvedavcov, bez ohľadu na to, kto ich obýval či postavil. Zástupy sa sunú z miestnosti do miestnosti, otáčajú hlavami podľa pokynov sprievodcu a počúvajú zámocké legendy. Ideálne miesto pre inštaláciu prác Mareka Kvetana.
Napriek tomu, že naše hrady boli v minulosti často prestavované, zničené a opravované, od istého okamihu sa na ne dívame s pamiatkarskou pietou (až na pár výnimiek, napr. Bratislavský hrad) a už ich len viac-menej konzervujeme. Na dobový stavebný zásah, v minulosti bežný, si netrúfneme. Navyše stratili svoju obrannú funkciu a dať im novú si väčšinou netrúfneme. Keď k tomu pridáme rôzne ruptúry vo vlastníckych pomeroch, ktoré prinieslo 20. storočie či meniaci sa vzťah k ich majiteľom, dostávame východiskovú pozíciu, aké miesto hrady obsadili. Ich stav navyše kopíruje stav našej spoločnosti, skromné finančné možnosti správcov a často i veľmi neujasnenú koncepciu jeho využívania (i keď Ľubovniansky hrad má šťastie na správcu – riaditeľa miestneho múzea).
Výstavný projekt Mareka Kvetana ET IN ARCADIA EGO (kurátorka Lucia Gregorová Stach) práve na tomto hrade referuje k tradičnému hradnému inventáru: poľovnícke trofeje, zbrane, koberce, kuchynský riad, svietidlá, relikvie atď. Kvetanove objekty medzi ne zapadnú až tak, že si ich návštevníci ľahko pomýlia. Jednak si už asi nejako zvykli, že hradný interiér zvykne bývať zvláštnou zmesou „veteše“ záhadného pôvodu, jednak je akási „ošuntenosť“ a zvädnutosť zbierok a interiérov tak trochu očakávaná a navyše – hradní páni zvykli byť i zberatelia kuriozít.
Ale tých spojív je viac. Marek Kvetan vo svojich dielach často referuje k objektom našej zložitej identity, priamej alebo nepriamej, no dáva im iný kontext, ktorý sa môže v rôznom prostredí ešte rozšíriť. Tu napríklad vystavuje okrem iného svoje staršie dielo (Carpet II.), zrolovaný orientálny koberec prešpikovaný farebnými diódami, z ktorého sa ozýva arabský turbo folk. Uložený v kúte, evokuje ďalšie interpretácie. Veľká časť našich hradov bola súčasťou protitureckého obranného systému, koberce na stene boli bežným funkčným doplnkom ich ťažko vykúriteľných interiérov a tento typ kobercov k nám zrejme priniesli (okrem iného) práve Turci. A hradní páni napodobňovali aj ich módu a zvyky. Takéto mnohovrstvové čítania sú hlavnou pridanou hodnotou na naše pomery odvážnej inštalácie i celého progresívneho projektu.
