„Prodajem autocenzuru“ (Autocenzúra na predaj) – hlási monumentálny baner na budove Novej Cvernovky v Bratislave. Heslo je dielom chorvátskeho umelca Mladena Stilinovića, ktorého výstava Portrét umelca ako mladého muža (kurátori Branka Stepančić, Daniel Grúň) sa koná do 13. 2. 2022 v priestoroch Spoločnosti Júliusa Kollera.
Motív sebareflexie, sebaprojekcie, ale aj autokorekcie či autokreácie je vo výstave tematizovaný prostredníctvom médií fotografie, filmu a koláže. Autor sám seba reprezentuje s dávkou zveličenia, nadhľadu, dokonca i ironickým pohľadom, ktorý však nie je bagatelizáciou vlastnej umeleckej tvorby, ale budovaním prostredia vytvárajúceho ozvláštnenú realitu. Stilinovićove diela sú stopovaním krokov vlastného života, do ktorého výrazne zasiahli spoločensko-politické okolnosti v bývalej Juhoslávii. Vychádzajú z banality každodennosti, ktorá sa v zhmotnení do mediálneho výstupu – stlačením spúšte, spustením kamery či zlepením vystrihovaných fragmentov reality – stáva artefaktom, záznamom chvíle, ktorú z dnešného pohľadu a odstupu rokov vnímame ako širšiu reflexiu doby. Civilizmus, prozaickosť a v neposlednom rade humor sú nástroje, ktoré užíva k vytvoreniu situácií, kde je realita často sprítomnená vo svojej absurdite.
Centrom výstavy je projekcia štyroch filmov: Šlabikár 1, 2, 3 (1973), Písať o ne-samote 2 (1973), Steny, kabáty, tiene (1975) a Čas 1 (1977), ktorých kolážový alebo časozberný charakter určuje aj spôsob inštalácie ostatných vystavaných diel. Tie s filmom buď priamo súvisia, sú preň východiskom (Autoportréty, 1973), korešpondujú so spôsobom filmového snímania (Nízky uhol, 1978), alebo sú formou narácie odvíjajúcej sa v po sebe nasledujúcich záberoch ako forma fotografického príbehu (Korak gaze, 1975). Fragmenty reality, textových nápisov, fotografie vývesných štítov (Frizeri, 1975) alebo socialistickej vizuality spojenej so sviatkom práce zaznamenáva Stilinović ako formy zátišia vzniknutého bez jeho vedomia. Do reality však príležitostne vstupuje inscenáciou. Séria prvomájových výkladov v diele 1. máj (1975) tak končí fotografiou transparentu manifestujúceho lásku: Stipa voli Ađu / Stipa miluje Adu.
Motív vzťahu medzi obrazmi a kontinuitu čítania umocňuje na výstave aj spôsob adjustácie. Diela tvoria akoby filmové políčka „montované“ k sebe tak, aby si divák/diváčka vytvoril/a významový súvis. Počas prehliadania výstavy si, navyše, naplno uvedomujem aj silnú podobnosť s česko-slovenským umením 70. rokov. Súvislosti boli často podvedomé, dané spoločnou východiskovou situáciou, režimom (hoci v Juhoslávii mierne liberálnejším), ale aj postavením umelca, ktorý sa neraz stal zaznamenávateľom reality, do ktorej vstupoval textom alebo minimalizovaným gestom, ktoré v zosilnenej citlivosti a panpolitickej spoločenskej atmosfére nadobudlo silné významové konotácie.
Odchádzam a uvedomím si zmysel hesla na fasáde. Ce(n)zúra jazyka by bola mlčaním.
