Natália Trejbalová by

by 24. 3. 2022

V priestore A Promise of Kneropy bol koncom októbra uvedený nový film Natálie Trejbalovej Isle of the Altered Sun. Odvíja sa, podobne ako jej predchádzajúce dielo About Mirages and Stolen Stones, od špekulatívnej verzie teórie o Zemi, ktorá sa náhle sploštila. Percepcii Zeme sa autorka venuje dlhodobo: začala sa ňou zaoberať, keď vznikli aplikácie Google Earth a Google Street View, všímala si mapy zemského povrchu, čo iniciovalo jej záujem o myslenie o plochej Zemi. Film však otvára množstvo otázok o možnom zániku ľudstva, sústreďuje pozornosť na prírodné sily, na fungovanie človeka v prírode cez nehierarchickú optiku, cez nedominantný vzťah k prírode. 

Film Isle of the Altered Sun zobrazuje život na Zemi mnoho rokov po katastrofickej udalosti, vo vzdialenej budúcnosti, v ktorej na planetárnej úrovni nastali ďalšie zmeny, týkajúce sa najmä slnečných lúčov, ktoré prechádzajú atmosférou, a tak vznikli aj zmeny vo vnímaní farieb. Video začína záberom na pohybujúce sa kvapaliny rôznej farby a hustoty, ktoré sa vzájomne preskupujú, väčšie telesá pohlcujú menšie, vytvárajúc novú homeostázu. Obraz je však stále do istej miery abstraktný. Ako hovorí Natália Trejbalová v rozhovore so Stellou Succi, prelínanie a miešanie farieb odkazuje na psychedéliu, ktorá ponúka inú interpretáciu sveta, ako je tá antropocentrická. Dej filmu sa odohráva, ako napovedá názov, na ostrove. Ten vnímame z makro- i z mikroperspektívy, vo videu vidíme najprv obraz evokujúci pohľad na planéty vo vesmíre. Neskôr sa k ostrovu približujeme plavbou po mori, následne sa pohľad postupne ponára do prostredia, zachytáva detaily, rastlinstvo tesne pri zemi, pôdne prostredie. Vo filme nachádzame i odkazy na kolektívnu inteligenciu prírody, konkrétne na mykorízu.

Autorka sa pri uvažovaní o filme inšpirovala knihou Galapágy od Kurta Vonneguta, predovšetkým nelineárnym videním času, histórie planéty a ľudstva, ktoré ponúka. Minulosť, prítomnosť a budúcnosť sa i v jej filme miesia a preskupujú podobne ako kvapaliny v jeho úvodnom obraze. Videoinštalácia je dvojkanálová, dva rôzne pohľady vytvárajú jednotný obraz, no v niektorých momentoch jeden z kanálov zobrazuje skupinu ľudí v hornatej krajine, zatiaľ čo druhý rovnaké prostredie bez ľudí. Anonymná komunita ľudí putujúcich v prírode je vo videu snímaná z diaľky, splývajúc s prostredím. To je podľa autorky kľúčový prvok pre čítanie diela: obrazy „neobývaných“ skál môžu pochádzať z minulosti, súčasnosti alebo budúcnosti. Podobne ako v knihe i vo filme sa dej začína po katastrofe, ku ktorej sa však cyklicky vracia. Obe diela spochybňujú myšlienku evolúcie ako pokroku a antropocentrický pohľad na svet. 

K výstave vyšiel i reader obsahujúci pre vznik diela kľúčové texty (X-Risk, How Humanity Discovered Its Own Extinction od Thomasa Moynihana, Galapágy od Kurta Vonneguta, The Evolutionary Mind: Conversations on Science, Imagination and Spirit od Ruperta Sheldrakea, Terenca McKenna a Ralpha Abrahama, či Tentacular Thinking: Anthropocene, Capitalocene, Chthulucene od Donny Haraway), o ktorých sa diskutovalo online v rámci reading group.

More stories by

Lýdia Pribišová