Cena Oskára Čepana 2021 by

by 3. 4. 2022

26. ročník Ceny Oskára Čepana priniesol silné autorské výpovede, finalistky/ti otvorili aktuálne a relevantné spoločenské témy. O to viac je potrebné naďalej zotrvať v diskusii o podmienkach súťaže a o skvalitňovaní jej fungovania.

Medzinárodná porota v zložení Kathrin Bentele, Jan Verwoert, Søren Grammel, Edit Jeřábková a Margot Norton vybrala zo 42 portfólií päť finalistiek/tov. Reagovali na vysokú kvalitu prihlásených, preto navýšili počet z bežných štyroch na piatich. Nešlo o precedens, aj v roku 2019 bolo päť finalistiek/tov (víťaz Erik Sikora). Výstave to určite pomohlo k väčšej rôznorodosti, kvalita diel bola naozaj vyvážená.

Po viacerých rokoch sa COČ vrátila do Bratislavy. Predošlé ročníky v hlavnom meste neustále bojovali s nevyhovujúcimi priestormi, naposledy v obchodnom dome Dunaj (kde to zachránila architektúra Petra Lišku), v regiónoch bola situácia o čosi lepšia. Nový partner Kunsthalle Bratislava sa stal prísľubom pre dostatok miesta i pre profesionálne produkčné zázemie, aké si finalistky/ti zaslúžia. Celé prvé podlažie Domu umenia patrilo iba im. 

Postpandemický scenár

Bola som zvedavá, či a ako sa pandemická realita odzrkadlí vo finálových prácach. Najviac zarezonovala v dvojkanálovom videu Tamary Kametani The End in Three Parts. Part One. Zaujímavý motív dystópie meniacej sa na utópiu autorka spracovala vo fiktívnom príbehu postpandemického sveta, ktorý ohrozí zrážka s asteroidom. Zakomponovala mnohé zásadné témy ako klimatickú krízu, dátovú kontrolu a právo na súkromie, úlohu náboženstva, expanziu do vesmíru. Kametani umne využila neutrálny jazyk spravodajského filmu, zostrih obrazu a zvuku pripomínal reportáž alebo dokumentárny formát. Veľmi oceňujem technicky čistú a profesionálnu inštaláciu. Avšak v námete ukrytý potenciál dostal podľa mňa vo výsledku málo podnetnú a záživnú podobu i málo prekvapivú záverečnú pointu (ostrov ako miesto nového spoločenstva). Komplexnosť celku sa možno ukáže po dokončení trilógie, avizovanej v titule práce.

Viktorie Langer, Free Spirit/Slobodný duch, 2021, 800 × 800 × 240 cm, textil, matrace, akrylové farby a spreje, tromlované polodrahokamy, kamene, perie, drôty, nájdené plastové a kovové predmety, drevo, foto: Leontína Berková.

Na inej frekvencii

Druhá videonštalácia patrila Ondřejovi Houšťavovi, ktorý ju vytvoril v spolupráci s Tonicou Hunter, Silviou Svitekovou, Lenkou Adamcovou, Denisom Kozerawskim, Tomášom Košarišťanom a Gabrielou Procházka. Kurátorský text uvádza, že takmer štyridsaťminútové video sa opiera okrem iného o feministické, queer a postkoloniálne teórie. Pri stretnutí so samotným dielom priamo na výstave sa o tejto teoretickej základni nedozvieme takmer nič, reč je skôr o tanci a o pohybe, avšak pozornej diváčke/kovi neujde, že tu máme do činenia s nejakou formou inakosti (rodovej, rasovej, politickej, kultúrnej) a spolu s performerkou Tonicou Hunter musíme opustiť zabehané frekvencie. Hunter v troch „kapitolách“ prechádza akýmsi transformačným procesom a je intenzívny zážitok ju sledovať (aj vďaka výbornej kamere). Fragmenty slov sa zlievajú do šumu a strácajú význam, sme odkázaní na vnímanie reči tela, gestá, pohyby. Tanec tu funguje ako nástroj oslobodzovania sa z noriem, pohyb je podľa Houšťavu „formou odolávania a rezistencie“. Miestami je to boj, očividne namáhavý proces. Tvorcovia za pomoci zvuku, hudby, svetla, kostýmov a architektúry vytvorili obsažné dielo, z ktorého som mala synestetický zážitok. Jedna z najlepších videoinštalácií, aké som u nás za posledné roky videla. Houšťava a jeho kolektív sú moji osobní víťazi. V liste Tonice Hunter autor uvádza: „Po čase som začal spochybňovať naše rozhodnutie odvrátiť pozornosť od faktov, vedomostí a jazyka.“ Podľa mňa to bolo dobré rozhodnutie.

Veľkú stredovú sálu KHB si rozdelili Viktorie Langer, Luki Essender a Èv Van Hettmer. Inštalácia Viktorie Langer s názvom Free Spirit bola kombináciou textilných obrazov, maľby na stenu a priestorových objektov. Podľa kurátora Jena Kratochvíla „nemá význam se Viktorie ptát, co jednotlivé plátna reprezentují. Tvoří je totiž ve stavech hlubokého pohroužení po mnoha hodinách meditace a sama je pak někdy zpětně překvapená, co vyjevují“. Autorka vydala sprievodný zin, v ktorom odhaľuje svoje zdroje – od Buddhu cez Platóna až po Rudolfa Steinera, Eckharta, Tolleho a. i. Konštelácie nájdených objektov a minerálov na farebných matracoch na podlahe evokujú spiritualistickú seansu, je zrejmé, že racionalita tu ide úplne bokom. Od svojej účasti vo finále Ceny Jindřicha Chalupeckého v roku 2017 autorka zjavne zažila akúsi duchovnú transformáciu, ktorá ovplyvnila aj jej maliarsky program. Seba vníma viac ako médium, cez ktoré prúdi energia a prehovárajú vibrácie. Jan Verwoert to na záverečnom ceremoniáli komentoval slovami: „Spoločnosť potrebuje emočné médiá a mala by si ich chrániť.“ Langer je zjavný maliarsky talent, má výborný cit pre farbu a kompozíciu, z jej obrazov srší radosť z tvorby a rovnako je radosť sa na ne pozerať. Jej spirituálna cesta, odpojenie sa od technológií a hľadanie mystična v sekulárnej dátovej spoločnosti neskorého kapitalizmu je aktuálnou alternatívou. Snaha šíriť pozitívnu energiu, harmonizovať a prostredníctvom umenia možno aj pôsobiť liečivo vôbec nie je málo. Podľa poroty umelkyňa nešla takpovediac na istotu, ale zariskovala. Z vlastnej skúsenosti viem, že bez risku nevzniká dobré umenie. 

Luki Essender, Salvation in nothing but autoeroticism/Spása v ničom inom ako v autoerotizme, 2021, variabilné rozmery; rôzne materiály; detail, foto: Leontína Berková.

Ďalší, kto sa vystavil slušnej dávke rizika, bol Luki Essender. Vo svojej inštalácii nechal zaznieť spomienky z detstva, odkazy na lokálne špecifiká, folklórne motívy a zrejme viaceré autobiografické témy (osobnú mytológiu). Píšem „zrejme“, pretože kryptické dielo neponúklo jeden pevný záchytný bod. Otváralo sa mi postupne a to, čo mi na ňom najprv prekážalo, ma pri trpezlivom rozkrývaní jednotlivých častí a snahe spojiť ich do celku začalo priťahovať. Autor/ka vytvoril/a akúsi architektúru, náznak priestoru, okná, plot, lavicu a na nej slamenú figúru Moreny (žeby alter ego?). Napätie, neistota, možno dokonca traumatizujúce násilie ostali v náznakoch, zhmotnené v drobných nenápadných objektoch a odkazoch. Skoro ako poézia, experimentálny text, určite nie fastfood servírovaný s rýchlym návodom na používanie. Čo však tejto subtílnej, takmer monochormatickej inštalácii jednoznačne uškodilo, bolo jej umiestnenie. Z oboch strán ju „prevalcovali“ farebne aj vizuálne veľmi intenzívne práce Viktorie Langer a Èv Van Hettmer. Hlavne priestorová blízkosť malieb druhej z nich ukázala značný priestorový nepomer. Essenderova koncentrovaná práca by bola jednoznačne lepšie vyznela v oddelenej miestnosti, alebo aspoň „chránená“ nejakou formou výstavnej architektúry. Škoda, pretože v prípade prvého podlažia KHB bolo naozaj dostatok miesta pre každého/dú. 

Či sa nám páči alebo nepáči, patriarchát tu je

Laureátkou COČ sa stala Èv Van Hettmer. Hettmer používa maľby ako stejtmenty, jej textové odkazy tematizujú rodovú diskrimináciu, sexizmus, redukciu ženy na erotické atribúty. Jej koncept je jasný, už v profilovom videu, kde si modrooká blondína Hettmer češe svoje dlhé vlasy, v premočenom tričku pláva na hladine jazera trochu ako moderná Ofélia, trochu ako postava z Pobrežnej hliadky, otvára celý register tých najväčších stereotypov. Irituje a provokuje, ale jej program je úderný a, bohužiaľ, stále (a asi ešte dlho) aktuálny. Hettmer našla estetiku, ktorá je podvratná, klame telom. „I´m not a candyshop,“ píše v cukrových farbách. Pri pohľade na jej ružové a červené maľby som si spomenula na niektoré prejavy toxického mačizmu, s akými som sa za dlhé roky sama stretla: medzi umelcami, kurátormi, galeristami, zberateľmi, na akademickej pôde. Jej tvorba sa nám môže páčiť alebo nemusí, patriarchát (hoci aj v tej soft podobe) tu s nami je. Hettmer svojimi veľkoformátovými maľbami doslova zabrala galerijný priestor, obsadila ho ako protestujúci dav s transparentmi, čo je v súlade s jej stratégiou úplne legitímne, keby to nebolo na úkor ostatných finálových diel. Jeden jej stejtment hovorí, že monumentalita je preceňovaná, samotná autorka však akoby stratila zmysel pre mieru a v tomto prípade si myslím, že menej by bolo bývalo určite viac.

Všetci spolu alebo každý za seba

Problematickosť súťaženia v umení v posledných rokoch zarezonovala pri viacerých umeleckých cenách. V roku 2015 porota vybrala prvý raz v histórii COČ dvoch finalistov, v roku 2017 finalistky/sti vytvorili kolektívne dielo, čím úplne odmietli princíp súťaže (zároveň takto kritizovali organizáciu celého podujatia), v roku 2019 finalistky/sti britskej Turnerovej ceny požiadali porotu o rozdelenie ceny medzi nich z dôvodu rôznorodosti a solidarity v čase politickej krízy a susedná Cena Jindřicha Chalupeckého zmenila svoje stanovy tak, že posledné tri roky už nemá jednu laureátku/ta, ale víťazom sú všetci nominovaní. Kurátori výstavy COČ 2021 Lucia Gavulová a Jen Kratochvíl v ich texte uvádzajú, že diskusia o rovnosti medzi umelkyňami/cami a o nesúťažení sa v „optike súčasného diania (…) javí už iba ako odlesk pokojnejších, a teda privilegovanejších čias. (…) Bez preháňania možno povedať, že umelci/kyne vytvorili spoločné dielo, hoc rozdelené do vlastných fragmentov“. Nerozumiem tomuto argumentu, skôr mi pripadá ako rétorická snaha ospravedlniť fakt, že po všetkých tých diskusiách sa v COČ súťaží ďalej a vnímam to aj ako pokus vymodelovať kolektívnu atmosféru tam, kde nie je. Po vzhliadnutí výstavy, prečítaní si rozhovorov s finalistkami/tami a ich prejavoch počas záverečného ceremoniálu vo mne zostal dojem, že v žiadnom prípade nešlo o „spoločné dielo“, ale o veľmi silné individuálne prístupy, v ktorých každá/dý riešil svoje témy. A na tom nie je nič zlé, veď predsa ide o súťaž. Tento i minulé ročníky Ceny jasne ukázali, že témy prinášajú (i odnášajú) finalistky/ti a nie kurátorky/ri výstavy či organizátori.

Tamara Kametani, The End in Three Parts, Part One/Koniec v troch častiach, časť prvá, 2021, 2-kanálove video so zvukom, 8 min, foto: Leontína Berková.

Unavená alebo sebastredná cena?

Z dôvodu pandémie sa Cena už druhý rok konala v neštandardných podmienkach. Deň pred novembrovou vernisážou štát vyhlásil núdzový stav a výstavu nebolo možné sprístupniť verejnosti. Stalo sa tak až pred Vianocami, zasadnutie poroty a slávnostný ceremoniál sa museli posunúť. Pandémia v digitálnej ére nás za tie dva roky naučila, že aj online je možné veľa sprostredkovať, preto ma prekvapilo, že sa k výstave nekonal takmer žiadny sprievodný program (s výnimkou komentovanej prehliadky s umelkyňami/cami a kurátormi). Tak zostala dôležitá práca s publikom v úzadí, v prípade silného inštitucionálneho zázemia, aké ponúka KHB, je to zvláštne. Nepoužijem tu notorické porovnávanie s Chalupeckého cenou, ale stačí sa inšpirovať súťažou Anasoft litera, kde sa organizátorkám/rom za šestnásť rokov fungovania podarilo z ceny spraviť takmer celoročnú udalosť, ktorá cez rôzne formáty veľmi dobre propaguje svojich finalistov/tky smerom k verejnosti. 

Diskusia o ďalšom fungovaní COČ a o jej vízii je naozaj nevyhnutná, čo dokazuje nešťastná a nepríjemná „záverečná bodka“ za súťažou vo forme vyhroteného konfliktu medzi finalistkami/tami. Dňa 21. februára publikovali Luki Essender, Ondřej Houšťava, Tamara Kametani a Viktorie Langer vyjadrenie k súťaži ako otvorený list na portáli Artalk.cz. Laureátku Èv Van Hettmer obvinili z „nezáujmu“, „osobných útokov“, „nezdravej súťaživosti a snahy o prehnanú dominanciu“, ďalej z ponižovania a šikany. Organizátorom výstavy vytkli „netransparentnú komunikáciu“ a „nefunkčnú štruktúru sebareflexie“. V závere listu volajú po vytvorení etického kódexu. Riaditeľka Nadácie súčasného umenia a kurátorka COČ Lucia Gavulová sa vo svojej rezervovanej a pomerne strohej reakcii odvoláva na zmluvné podmienky súťaže a „ostro sa vymedzuje“ voči hanobeniu dobrého mena organizátora a Ceny. Vyzerá to tak, že z jej strany je týmto téma uzavretá. Reakcia samotnej laureátky prišla o niekoľko dní neskôr a v zásade sa oprávnene pýta, prečo sa jej kolegyne/govia ozývajú až takmer dva týždne po ukončení súťaže. Otvorene ich vyzýva, aby voči nej podali trestné oznámenie: „Ja trvám na spravodlivom a transparentnom procese, a nie žiadne podpásovky.“ Celá kauza je o to paradoxnejšia, že tvorba laureátky tematizuje diskrimináciu a nakoniec je sama obvinená z podobného správania. Reakcia finalistiek/tov možno prichádza neskoro, možno by vôbec neprišla, keby Hettmer nevyhrala, ale určite sa ich kolektívnemu hlasu treba venovať. Už len to je dôležitým signálom, že štyria z piatich majú v súvislosti s priebehom podujatia s niečím zásadný problém. Je to na ďalšiu (internú) diskusiu a (interné) prehodnotenie v kruhu organizátorov. Aby neostala COČ v permanentnej kríze a aby na ďalšie ročníky nepadol dlhý tieň nevyriešeného konfliktu.

More stories by

Gabriela Kisová