Nedávno ukončená výstava The Club as a Shelter v GHMP hostila vo svojich gotických pivniciach tri vydarené inštalácie, ktoré do temného priestoru galérie zapadli spôsobom, akým by nemohli nikdy vyniknúť v klasickej bielej kocke. Všetky však fungovali izolovane – Pavla Beranová a Teres Bartůňková vo svojich nadpozemských membránovitých objektoch nabádali k meditatívnej introspekcii, zatiaľ čo Radek Brousil a producent Oliver Torr šli o krok ďalej, a vo svojej algoritmickej inštalácii poháňanej pohybom lietadiel implicitne komentovali prekarizáciu a enormnú ekologickú záťaž „lietajúcich“ hudobníkov/čok. BCAA systém vo svojej intervencii ironicky glosoval „markeťácke“ hlášky sprevádzajúce klubové eventy a v remeselne spracovanom „strašidelnom“ klube naznačil, že nemusí ísť len o miesto pre realizáciu spoločenských utópií, ale i kontinuálne udržiavanie toxických návykov ako homofóbia, nadužívanie drog, znásilňovanie, kultúrne vykorisťovanie a pod. Výstava je treťou časťou kurátorského projektu Sandry Baborovskej s názvom Light Underground, ktorý sa sústredil predovšetkým na svetelný design. Z neho však svojím tematickým zameraním vybočuje, pretože už v samotnom názve naznačuje komplexné významové roviny „safe space“. Výstava z hľadiska kurátorského uchopenia nielen že vlastné prístupy nerozvíja, ale zdá sa, ako by si tieto otázky ani nekládla. Predstava klubu ako útočiska, ktoré sa pohybuje na širokej ideovej škále od miesta pre inklúziu, emancipáciu, solidaritu, politickú či umeleckú radikalitu až po jeho odvrátenú stranu – komercionalizáciu, vykorisťovanie a násilie, sa v súčasnej pandemickej dobe posunula do ešte zahmlenejších podôb. Môže byť dnes klub skutočným útočiskom, pokiaľ je potenciálnym ohniskom nákazy? A ktoré kluby vôbec finančne prežijú pandemické opatrenia? Kvalitné umelecké intervencie na výstave sa týchto tém dotýkajú, ale je ťažké ubrániť sa pocitu, že umelci/kyne boli vybraní arbitrárne. Samotné snúbenie klubovej kultúry spolu s veľkými umeleckými inštitúciami, medzi ktoré GHMP nepochybne patrí, je vždy balansovaním na ostrej hrane. Na jednej strane hrozí zmŕtvolnenie autentickosti a živelnosti špecifickej kultúry komunít a na strane druhej môže svojou neschopnosťou preniknúť do mnohovrstevného nočného sveta ľahko upadnúť do sploštenia a nepochopenia rôznych aspektov klubového života. The Club as a Shelter, žiaľ, spadá do tej druhej, a prípadné útočisko divák/čka nenájde ani v sprievodnom kurátorskom texte, ktorý tvoria len krátke anotácie pripomínajúce newsletter.
