Erik Sikora je vizuálny umelec, YouTuber, pesničkár, doktor umenia, učiteľ, otec a najmä Džumelec. Zo spontánneho rozhovoru, ktorý s ním nespontánne viedol kurátor (džurátor?) Omar Mirza, sa dozviete aj:
čo ho spája s istým francúzskym futbalistom
čo vyskúmal o postinternete
či je frajerina byť frajerom
ako sa dotknúť netýkavky nedotklivej
čím by bol, keby nebol umelcom
ktoré z jeho vizionárskych nápadov sa uchytili
prečo je rád, že je umenie nepraktické
čo je jeho tajná, všetko zlepšujúca ingrediencia
čo sa stane, keď vypnú internet
Omar Mirza: Kedy a ako vzniklo tvoje alter ego Džumelec? Dôležitosť a význam spoluhlásky „dž“ si už vysvetlil vo viacerých rozhovoroch, mňa skôr zaujíma, prečo si mal vôbec potrebu vytvárať si nejaký alias?
Erik Sikora: Všimol som si na sebe, že neviem používať slovo umelec, len tak obyčajne a nahlas, bez úvodzoviek. Preto som to skúsil mať priamo v mene. Zároveň si myslím, že pri pozeraní sa na umenie strácame veľa času porovnávaním si ho s našou sejvnutou predstavou o tom, čo by mal pojem umenie napĺňať. Tak som to trochu apdejtoval, aby mal Džumelec voľné pole a šťavnaté „dž“ k tomu. Pôvodne som si tým chcel oddeliť svoju hudobnú tvorbu, ale zlialo sa mi to. Samozrejme, teší ma, že Džumelec mal nula výsledkov vyhľadávania na internete a oproti tomu sa musí Erik Sikora naťahovať o pozornosť s francúzskym futbalistom alebo s Rudolfom Sikorom a Zdeňkom Sýkorom.
OM: Ešte pred Džumelcom si vymyslel Tvoridlo – prístroj-nástroj-osobu, ktorú cvičil tzv. Cvičiteľ. Obe osoby si bol ty sám. Tento projekt si prezentoval v rámci diplomovej práce na AVU v Prahe, dokonca si ho vpašoval na Prague Biennale. Kam sa podelo Tvoridlo? Bola to slepá ulička tvojej umeleckej evolúcie?
ES: Tvoridlo a Cvičiteľ bolo vedomé rozštiepenie sa na dve osoby, ktoré charakterizujú dilemu študenta. Mám ostať neotesaný a len sa tak hemžiť spontánnymi výbuchmi tvorivosti, alebo mám uvážene používať poučenosť dejinami umenia a teóriou? Išlo o zachytenie školskosti v sebe samom. Skončilo to vytváraním tvorivých úplatkov pre diplomovú komisiu a prijatím diplomu, teda papiera poučenosti, v oblečení Tvoridla. Ostala mi však z toho záľuba dívať sa na seba ako na tretiu osobu a dokumentovať ju.
OM: Vo svojej dizertačnej práci, ktorú si obhájil v roku 2020 na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach, si sa venoval téme autenticity v dobe postinternetu. Čo si vyskúmal?
ES: Snažil som sa o sebauchopenie a teoretické zadefinovanie si toho, čo sa mi tak náhodne poskladalo v tvorbe. Neskúmal som postinternet ako rýchlohoriaci trend, o ktorom by som si mohol na začiatku doktorátu naivne myslieť, že som ho doviezol, a na konci doktorátu, že už ho môžem odviezť. Tiež som ho neskúmal ako spôsob, ktorým možno vytvárať objekty do galérie čerpajúce z internetovej estetiky. Skôr ma zaujala postinternetová situácia, ktorá mi naozaj mení každý aspekt života, a k tomu teórie o tom, či činnosť umelca na sociálnych sieťach je dielo, a teda či sme umelci bez diela, alebo dielo bez umelca, keďže so zdieľaním a virálnosťou sa stráca pôvodný zdroj, autor. Zaujímalo ma tiež slovné spojenie kapitál pozornosti, ktoré sa dá vnímať negatívne, ak umelec sám seba vykorisťuje v mene budovania brandu. Skúšal som sa však na to pozerať aj pozitívne – ak mám nejaký nápad, môžem ho okamžite umiestniť na internet bez čakania na prostredníka v podobe galérie či hudobného vydavateľstva, a ak mám aký-taký kapitál pozornosti, vyskúšam schopnosť prežitia toho nápadu. Tieto úvahy som sa snažil prepojiť s niečím, čo som nenašiel v teórii výtvarného umenia, ale skôr v literatúre a čiastočne aj v hudbe: New Sincerity – nová úprimnosť. Mám rád postmoderné nastavenie sa na to, že všetko sa dá používať a ľubovoľne samplovať a pokojne tomu zároveň veriť, aj si z toho uťahovať. New Sincerity však chce prekonať také satirické nastavenie postmoderny, ktoré môže spôsobiť, že úprimné a neohrabané prejavy či emócie, aj tie krehké a pravé, sú ľahko zhoditeľné – čo je škoda. To mi pripadalo ako dobrý východiskový pocit pre moju tvorbu. Nesnažím sa však o nejaký návrat starodávnych rýdzich hodnôt a emócií, je to skôr hľadanie nových jemností a citlivostí.
ES: Mnoho ľudí by ťa na prvý pohľad mohlo odsúdiť, že si trápny, naivný, infantilný. Aká je v tvojej tvorbe miera štylizácie? Alebo si vždy autentický a úprimný?
OM: Keď som začal robiť svoje prvé videá, tak som si skúšal také rázcestia. Na jednej cestičke som si chcel prenajať komentátora s mikrofonickým hlasom, kameramana a osvetľovača. Dnes by som bol teda asi najlepší v zháňaní ľudí. Na druhej cestičke som si s kamerou a mikrofónom zvykal na blbosť svojho hlasu a vystupovania, prízvuk, neelegantnosť, neefektnosť, neefektívnosť. Moderátor by si to obrusoval do objektívneho, ale nemastného-neslaného jazyka – ja robím opak obrusovania. Asi vo všetkom, čo robím, sa snažím o opak frajeriny. Čo je ťažké, lebo aj tá nefrajerina môže pôsobiť frajersky, napríklad v titulku rozhovoru. Snažím sa túžbu po frajerine vypínať, lebo nechcem mať konanie obmedzené strachom o seba a svoju frajerinu.
ES: V tvojej tvorbe cez osobnú skúsenosť reflektuješ univerzálne témy. Čo si myslíš o umelcoch, ktorí sú natoľko autobiografickí a osobní, až má divák napokon problém sa s nimi stotožniť? Je pre teba dôležité, aby ťa ľudia chápali?
foto: archív autora.
OM: Všetko, čo nechám položené v galérii, ma desí svojou definitívnosťou, suverénnosťou. Keď som napríklad inštaloval v Galérii Šopa v Košiciach, bola to normálna pekná decentná výstava. Jednu stenu som však začal sprejovať šablónami. (Ako poctu kvietku čermeľ hájny, ktorý dokázal presvedčiť svoje listy, aby boli modré, pretože je to komplementárnejšie k jeho žltým kvetom.) A tak vznikla veľká postriekaná stena, ktorá začala ako sprejerská frajerina a skončila ako taká dodžabanosť – v podstate dodžubala výstavu, aj keď sa pred ňou dobre fotilo. Myslím, že prezrádzaním toho procesu, tej bezradnosti a zachraňovania sa, môže dôjsť k prepojeniu a stotožneniu sa s tou upatlanou ľudskosťou.
OM: Vyrastal si na košickom sídlisku KVP, neskôr ste sa presťahovali na dedinu, potom si žil v Prahe, vrátil si sa do Košíc, kde si býval v centre, momentálne žiješ s rodinou vo Vyšnom Klátove. Vo videovizitke k Cene Oskára Čepana 2019 hovoríš, že si sa najprv musel do dedinského prostredia vžiť, až potom si o ňom mohol tvoriť. Tiež spomínaš, že si sa vrátil domov preto, aby si predišiel akejsi „sebaexotizácii“ – teda aby si skutočne žil na mieste, z ktorého jazykových a ďalších lokálnych špecifík v tvorbe vychádzaš. Je pre teba natoľko určujúce odkiaľ pochádzaš?
ES: V Prahe som zistil, že som nezámerne viac bryndzovohaluškovejší, než ako by som bol doma. A robiť v pesničke analýzu odpovede na akúkoľvek otázku „Hej ta treba dakus“ na diaľku by bolo zbytočne zaliate nostalgickou romantikou po Východe. Pravdepodobne ma viac ako miesto zaujíma jazyk. Až tak, že Juliana Sokolová v čepanovskom katalógu na mňa vynašla pojem „špekulatívna gramatika“ – niečo medzi zabudnutou filozofickou školou a špekulatívnou fabuláciou Donny Haraway. Maličký slovenský jazyk a v ňom ešte maličkejšia košickosť je dosť drobná látka na skúmanie. Ale z drobnosti sa, dúfam, dá vyvodiť všeobecnosť.
OM: Si médiom a zároveň produktom svojej vlastnej tvorby, svojej osobnej mytológie?
ES: Asi áno, pretože ma zaujíma nielen to, čo vzniklo, ale aj celé žitie okolo toho. Na výstave Palica v Galérii Šopa som sa napríklad snažil vytvárať normálne závesné obrazy, ktoré by hovorili samé za seba, a zakázal som si vystaviť čokoľvek, čo sa pchá do elektrickej zásuvky. Aj tak nakoniec zvíťazili príbehy o procese vzniku tých obrazov. Zapichoval som surové špagety v lese a chodil som pozorovať, ako ich ohýbajú prírodné procesy. Z toho vznikli zápletky, že mi to obžrali slizniaky a tak.
OM: Robíš videá „na prvú“ (alla prima)? Alebo to dlho nacvičuješ a veľa striháš?
ES: Nepíšem si scenár, ale dlho si v hlave skladám osnovu takých kľúčových bodov, a potom to vypľujem. Ak som sa dobre vyspal, napapal, poprechádzal a svieti slnko, tak aj na prvú. Ak je to veľmi dlhé, tak to skúsim prerozprávať znova a znova. Je to dosť o skoncentrovaní sa do stopercentného džúsu.
OM: Venuješ sa videoartu, youtuberstvu, pesničkárstvu. Ako vnímaš tekutosť hraníc svojej tvorby? Sú vôbec pre teba dôležité nejaké hranice? Oddeľuješ umenie od života?
ES: Potrebujem niečo životne vyriešiť pre seba, a ak to je taký nápad, ktorý si pýta, aby bol komunikovaný, tak hľadám pre neho spôsob reči. Konkrétne: Stretnem rastlinu netýkavku nedotklivú, ktorá vystrelí semienka, keď sa jej niečo dotkne. Väčšinou začnem jazykovo – veľmi túžim, aby sa premenovala na týkavku dotklivú, lebo predsa bytostne potrebuje dotyk. Natočím si video, v ktorom vystreľujem týkavky. Zistím, že ten vystreľovací mechanizmus sa skrúti vždy iným spôsobom, skoro do tvaru nejakých tajomných znakov. Takto som tie vystreľovadlá vystavil v podobe kresieb. Ale ak mi bude smutno, že som tým nevyriešil jej netýkavkovosť, tak to ešte možno bude protestsong, to je také najkomunikatívnejšie.
OM: Aký máš pomer medzi pozorovaním (premýšľaním, skúmaním, sedením na konári…) a konaním, teda tvorením?
ES: Čím ďalej, tým väčší nepomer. Najprv som robil rýchlo zo strachu, že za týždeň už budem niekto iný a nikdy sa nedostanem do tej istej polohy. Teraz špekulujem aj rok-dva. Niekedy prídem za manželkou, že aha, aký som dostal práve geniálny nápad, a ona mi povie, že to som už vynašiel minulý rok. Pomáha mi, ak na niečo zabudnem a objavím to neskôr v inom odtieni. Ak nápad prežije rok, je to potvrdením toho, že má právo uzrieť svetlo sveta.
OM: Nemáš vlastný ateliér, chodíš do zamestnania, máš štyri deti – tvoriť teda môžeš len po nociach. Podľa tvojich vlastných slov je to „z núdze cnosť“. Predstav si, že by si mal dostatok času a financií venovať sa iba umeniu. Tvoril by si inak?
ES: Asi by som sa zavrel do ateliéru s tým, že budem robiť obrazy, potom by som začal robiť dokument o osamelom umelcovi zavretom v ateliéri, a napokon by som si k tomu skladal pesničky alebo vybehol do lesa. Takže by to bolo asi podobné, len by som si mohol dlhšie kráčať po slepých uličkách.
OM: Tvoje videá majú svojskú, „kutilskú“ DIY estetiku. Si kutilom aj naozaj?
ES: Milujem nové médiá, lebo majú tlačidlo „Krok späť“. S vŕtačkami a klincami som skôr Pat a Mat, takže si musím užívať krásu nepodarenosti a to robím často a rád.
OM: Čím by si bol, keby si nebol umelcom?
ES: Asi prírodovedcom. To trošku aj som, len si užívam, aké iné výstupy z toho môžu vzniknúť. Teraz som pozoroval lumčíka žltonohého, ktorý si robil zombie z húseníc mlynárika na našej kapuste. Dúfam, že to bude aspoň na pesničku.
OM: Občas mám pocit, že tak trochu sabotuješ svet umenia. Ako vlastne vnímaš rolu umelca v spoločnosti?
ES: Hrám sa na snahu za každú cenu splniť všetky očakávania role umelca v spoločnosti. Chcem vedieť poradiť s výberom dlaždičiek do kúpeľne (video Domáci vodopád) či rozmiestnením nábytku. Chcem precítiť divné oblečenie, roztržitosť, škaredé písmo, vyzerať ako na zaujímavých drogách. Chcem, aby moje umenie liečilo (Tešenie), hľadalo zmysel života a podobné veľké výzvy. Zároveň tomu chcem aj neveriť a tešiť sa z prehry a robiť si z toho srandu. Nechcem však, aby to bol satirický výsmech, musím sa tým najprv stať, aby som k tomu vedel byť láskavý, a potom sa zo seba smiať.
bezváhový stav, 2019, foto: archív Erika Sikoru.
OM: Pred desiatimi rokmi si spravil video, v ktorom prezentuješ nápad na fastfoodové polievky do ruky, dnes už takéto „polievkárne“ reálne existujú. V roku 2017 si urobil „prvú postinternetovú výstavu na Slovensku“ v bratislavskej galérii Hot Dock, ktorá sa naživo prenášala cez internet. Pandémia spôsobila, že sa takmer všetko presunulo na internet – či už naživo, alebo zo záznamu. Myslíš si o sebe, že si vizionár?
ES: Keď som vymýšľal polievočku to go, chcel som preraziť aj s nápadom hranoliek z naozaj všetkého. V tom čase vznikla na Hlavnej ulici v Košiciach hranolkáreň, kde mali aj iné ako zemiakové, no onedlho skrachovala. Bol som rád, že mi stačí vízia. Keď som pracoval vo firme ako grafik, najumeleckejšie chvíle boli, keď sme sa so šéfmi zavreli do zasadačky a len tak sme špekulovali, čo za podnikateľský nápad „by trebalo“ urobiť. Skoro všetky sa zmietli zo stola, že to ľudia nekúpia. Preto som vďačný za ten ostrovček nepraktickosti, čo mi dáva umenie.
OM: Často robíš videá so svojimi deťmi, dokonca ich aj podporuješ v ich vlastnom youtuberstve, čo je podľa mňa lepšie, ako im to zakazovať. Ako však vnímaš rôznych YouTuberov, Instagramerov, TikTokerov, podcasterov a influencerov, ktorí často tvoria banálny a vulgárny obsah bez akejkoľvek pridanej hodnoty? Ak sa na nich skúsime pozrieť z pohľadu dnešnej mladej generácie, sú to pre nich hrdinovia v podobnom zmysle, ako boli pre nás trebárs Winnetou a Old Shatterhand alebo Kurt Cobain?
ES: Fascinuje ma, že každý piatak a piatačka naozaj riešia, o čom by mohol byť ich youtubový kanál. Závidím im, že majú rovnako staré celebrity, ako sú sami, ja som nečakal nejaké veľké porozumenie napríklad od Majstra N. Na druhej strane tá banalita, reklamnosť a tlak sú desivé. Ale to, ako to samo seba akceleruje, pomáha aj skorému vyšumeniu. Moja dcéra má už napríklad svoje vlogovacie obdobie ako úsmevnú históriu za sebou, no jej chuť na zakladanie kapiel to nezničilo. Pozorujem, učím sa.
OM: V jeden večer účinkuješ na pankáčskom festivale, na druhý deň hráš koncert pre deti. Prispôsobuješ svoj repertoár a hlavne svoje vystupovanie publiku?
ES: Nemám playlist a s hrôzou vymýšľam, aká bude ďalšia pesnička. Čím ďalej, tým viac vymýšľam pesničky aj na mieste. Tá hrôza ma baví. Ak by som mal prezradiť nejakú tajnú ingredienciu, ktorej verím, že mi zlepšuje všetko, tak to bude improvizácia. Veľa ľudí ju podceňuje ako nepripravenosť, ale mne pripadá, že na improvizáciu musím byť najpripravenejší, ako sa len dá, a že v tom strese, že neviem, čo bude v ďalšej sekunde pesničky, tak v tej chvíli žijem to najintenzívnejšie žitie.
OM: Nie si ty vlastne síce úspešný umelec (finalista Ceny Oskára Čepana 2013, Cena Igora Kalného na Zlínskom salóne mladých 2015, laureát Ceny Oskára Čepana 2019), no dosť neúspešný YouTuber?
ES: Som hrdo neúspešný YouTuber a rád dokumentujem život neúspešného youtuberstva. Je oveľa viac neúspešných YouTuberov ako úspešných, takže oveľa viac ľudí sa s tým môže stotožniť.
OM: Čo sa stane s tvojimi videami, keď sa vypne internet?
ES: Budem nejaký kočovný trubadúr. Vlastne mi to dokázali lockdowny, že som celý ten čas síce mohol vysielať niečo obrazovkové, ale namiesto toho som viac kreslil alebo audioprechádzkoval. Teraz sa chystá už dva roky odkladaná samostatná výstava za výhru Čepana, ktorú som si vysníval nie ako výstavu, ale ako živé predstavenie, ideálne bez akejkoľvek projekcie – ako oslava stretnutia sa s ľuďmi.
ERIK SIKORA (* 1986)
Študoval grafiku na ŠÚV v Košiciach (2001 – 2005) a všetky možné intermediálne ateliéry na AVU v Prahe (2005 – 2011), po návrate do Košíc si spravil doktorát na FUTU v Ateliéri slobodnej kreativity 3D. Momentálne pôsobí ako učiteľ na strednej filmovej škole a čerstvo ako asistent na Fakulte umení v Košiciach – Nové médiá a fotografia. Robí videá vhodné na YouTube aj do galérie, pesničky pre deti aj postdeti a performatívne prednášky. Naposledy vyskúšal médium audioprechádzky (Biela noc Košice, 2021), audioobjektu (Galéria mesta Blansko, 2022) a digitálne obrazy zhmotňované laserom (Galéria Šopa, 2021).
