Od augusta 2021 do januára 2021 absolvoval výtvarník Jaro Varga intenzívnu rezidenciu v knižnici Goetheho inštitútu v Bratislave. Pod názvom In Fremder Haut/V cudzej koži realizoval miestošpecifické dielo zamerané na spracovanie a spodobenie indiánskej a westernovej tematiky, predovšetkým v knižnej ilustrácii v nemecky hovoriacom prostredí. Predmetom Vargovho záujmu neboli iba literárne diela Karla Maya, Fritza Steubena či autorky Liselotte Welskopf-Heinrich, ale aj diela nemeckých ilustrátorov realizujúcich výtvarné stvárnenie klasických indiánok: Paula Moritza, Rudolfa Cronaua, Balduina Möllhausena, ako aj ilustrácie významného českého výtvarníka Zdeňka Buriana.
Predmet záujmu v sebe odkrýva nielen Vargove reminiscencie na vlastné detstvo a fascináciu indiánskou tematikou spojenú s intenzívnym prekresľovaním obrázkov z kníh a jeho zberateľstvo, ale obsahuje aj univerzálnejší problém. Tým je spôsob spodobňovania (či už literárneho, alebo obrazového) inej kultúry v romantickej či postromantickej literatúre a ilustrácii. Postavy indiánov neraz obsahujú vyfabulované znaky, postavy náčelníkov sú spodobené s rysmi a atribútmi germánskych bohov (napr. v kresbách Paula Moritza ku knihe J. F. Coopra: Leatherstocking Tales). Prispôsobovanie vkusu a mýtizovanie indiánov v ich stvárňovaní spoluutváral kult fascinácie „divokým Západom“, ktorý bol pre nemecké prostredie prelomu 19. – 20. storočia výrazný. Ten sa prenášal i ďalej, ešte v mojom detstve 80. a začiatku 90. rokov pretrvávala fascinácia indiánmi, predovšetkým náčelníkom apačov Winnetuom ako ikonickou postavou, ktorej charakter, výzor i správanie bolo determinované prispôsobením príbehu pre európsky priestor. Mayove romány, ale aj filmové spracovanie sa stali pre celé generácie kultovou záležitosťou utvárajúcou predstavu života indiánskych kmeňov a ich boja za slobodu.
Na nezrovnalosti medzi predstavou a skutočnosťou, imagináciou a historickou realitou poukazuje Varga prostredníctvom vizuálnych juxtapozícií. Na priesvitné fólie prekresľuje vybrané ilustrácie a dáva ich do vzťahov, v ktorých zviditeľňuje, akým spôsobom pristupovali maliari k snahe o vernosť alebo, naopak, k idealizácii historických faktov. Volí si fólie – ultrafány, ktoré mu umožňujú verné prekreslenie predlohy a zároveň prelínanie, prekrývanie, t. j. iluzívne oživovanie, „animovanie“ príbehu. Otvára tému etnologickej korektnosti a romantizovanej predstavy o divochoch.
Vargovo dielo rovnako odkrýva mnohé stopy rasizmu. Ak sledujeme iba texty Karla Maya – pravdepodobne najčítanejšieho z nemeckých autorov venujúcich sa indiánskej tematike – odhaľujeme mnohé redakčné, autorom neschválené zásahy. Jeho knihy boli dobovo upravené až do radikálnej miery a bez vedomia autora. V tridsiatych rokoch boli upravené podľa národnosocialistickej doktríny a z príbehov napríklad vypadli mená, ktoré zneli židovsky. Jaro Varga sa zároveň zaoberá využívaním stereotypovaných obrazov a naratívov v knihách, ktoré v sebe knižnica obsahuje, a kladie si otázku, ako sa s nimi vyrovnávať. Na jednej strane výskum zameraný na performatívne oživovanie knižnice obsahuje vizuálne priblíženie daných stereotypov (cez prekresľovanie vybraných scén a postáv), na druhej strane zbierku dopĺňa a systematizuje. Počas pobytu organizuje tri verejné prezentácie a diskusie, kde približuje knižnú tvorbu ako svedectvo dobových predstáv, ideológií a kolonizácie. Pre mňa podstatným motívom je práca s širšou oblasťou vizuálnej kultúry, ktorá má schopnosť demonštrovať a zviditeľňovať spoločensko-politické i kultúrne pozadie, v ktorom obrazy (a texty) vznikajú, a demonštruje, s akým cieľom sú vytvárané a distribuované.
Spomienka na detstvo a dlhodobá fascinácia bola v procesuálnom diele premenená do konzistentného a kontinuálneho procesu hlbšieho uvedomovania si príčin a dôsledkov vzniku obrazov a odkrývania kontextu ich výslednej podoby.
Kurátorom a iniciátorom projektu bol Michal Hvorecký.
