S Lýdiou Ondrušovou sme sa stretli na raňajkách s cieľom porozprávať sa o výzvach a možnostiach autobiografií. Skončilo to trochu ako rozhovor o chlapoch, trochu terapia, trochu kritika slovenskej scény. Ondrušová je inšpiratívnou autorkou, ktorá začínala v oblasti experimentálneho divadla, videa, pravidelne píše blogy a lifestylové stĺpčeky a minulý rok úspešne ukončila štúdium na VŠVU. Subjektívny obrat nastal hneď pri prisadnutí k stolu a rozoberaní práce kuriérov, ktorých väčšina ľudí vníma ako tých, kvôli ktorým si musia preorganizovať celý program. Po osobnej skúsenosti s novým frajerom ich začala Lýdia vnímať ako ľudí s inšpiratívnou a zaujímavou prácou, ktorí môžu umelcom poskytnúť výhľad na nové obzory. Tak ako vlastne akákoľvek práca, ku ktorej nahliadneme bližšie.
Zuzana Duchová: Máš aj ty ambíciu skúsiť si „normálnu robotu“? Ja som napríklad pracovala na registrácii v očkovacom centre. Dôvodom popri novej inšpirácii bol aj pocit instantnej spätnej väzby a potrebnosti, ktorý sa nám niekedy môže pri umeleckej tvorbe vytratiť. Dobrá 11-hodinová služba na registrácii pacientov ti iným spôsobom prečistí hlavu.
Lýdia Ondrušová: Uvažujem, že pôjdem robiť do Billy. Som trochu unavená z umeleckých projektov, takáto práca ti dokáže dať iný rozmer. Pri tvorbe čerpám zo svojho života a skúseností. Je to potom ťažké, keď nežijem život a žijem len tvorbu. Niekedy si potom príliš ulietam a chýba mi styk s realitou, a príde mi, že tieto moje „first world problems“ sú možno malichernosti.
ZD: Skončila si VŠVU, aký odbor? O čom bola tvoja diplomovka?
LO: V auguste 2021 som ukončila magisterské štúdium v odbore Intermédiá v Ateliéri vvv, pod vedením Martina Piačeka a Dávida Koroncziho. Mala som obrovské šťastie. Ja som sa totiž hlásila na VŠVU len preto, lebo som sa chcela dovzdelať vo výtvarnom umení. Ale netušila som úplne, o čo ide, podobne, ako som to netušila pri mojej prvej škole. Vtedy som si myslela, že bábkové divadlo je len pre deti a herec sa nachádza za paravánom po celý čas (čo je veľký omyl). Ateliér vvv mal jediný vo svojom profile slovo „performance“, a to som poznala, preto som si ho vybrala. Martin a Dávid sa ma často pýtali, aké mám očakávania, ale ja som nemala žiadne. Učím sa ich nemať. Niekedy to ide prirodzene a niekedy sa musím posnažiť. Tu to išlo prirodzene a len som proste bola otvorená, lebo mám pocit, že niekedy je to tak, že za dva roky zistíš len jednu vec, ktorá ovplyvní tvojich najbližších päť rokov tvorby, života, zmýšľania…
Tá moja vec bola asi láska a pokora, s akou nás naši pedagógovia viedli.
Napokon, láska sa stala aj hlavnou témou mojej diplomovej práce. Za tie dva roky som sa stihla totiž rozviesť, zaľúbiť, rozísť a zrútiť sa. Zamýšľala som sa preto, ako láska dokáže ovplyvňovať naše kroky, rozhodnutia, úsudky. Láska ako princíp.
A potom prišla pandémia a ja som si uvedomila, že sa môžem len tak zbaliť a niekam odísť. Tak som sa vybrala peši do Michaloviec. Až tak som sa predtým neorientovala vo výtvarnom umení a nevedela, že existuje veľa umelcov, ktorí sa zaoberajú chôdzou ako umeleckým procesom. Prechádzka ako performance. Počiatočná inšpirácia vyšla z môjho pocitu potreby určitej terapie, pocitu samoty, nachádzania novej inšpirácie, prekonávania komfortnej zóny. Potrebovala som rozmýšľať a pohnúť sa. Myslím, že Martin Piaček bol rád, že som išla, pretože on má rád, keď niekto opustí svoju komfortnú zónu. Stále sa ma však pýtal na výstup, aby som sa pripravila, aby som neprišla o možnosť niečo zbierať, kresliť si, zaznamenávať. Ja som to chcela poňať oveľa voľnejšie. Párkrát som to aj oľutovala, mohla som nafotiť série alebo niečo. Ale po ceste mi došlo, že to stačí. Že mne to stačí. Pretože každý človek, s ktorým som sa na ceste o ceste rozprávala, sa začudoval alebo usmial, alebo pritakal, alebo premýšľal. A mňa tešilo, ak to nimi troška pohlo. Mám rada, ak robím niečo, čo niekým troška pohne. Teda v tom vidím zmysel.
ZD: To sú všetko výborné momenty. Cítiš sa už ako vizuálna umelkyňa alebo si divadelníčka? Ako sa definuješ?
LO: Dominuje divadelná oblasť. VŠVU mi priniesla vhľad do vizuálneho umenia. V divadelnom jazyku sa vyjadrujem prirodzenejšie, pri vizuálnom umení mám pocit, že cítim až bolesť, keď vymýšľam… Prečo mi to nejde tak ľahko, ako keď tvorím divadlo? Je to, ako keď objavíš novú „izbičku“ v mozgu, niečo, čo si predtým nepoznala. Ešte stále mám pocit, že nie je úplne otvorená, ale už má dole aspoň bezpečnostné zámky.
ZD: V detstve si mala vzťah k vizuálnemu umeniu?
LO: Nekreslila som, čiže žiadne remeslo tam nebolo. V Michalovciach tiež nebolo veľa galérií. Škola a kamaráti ma posunuli. Od absolvovania štúdia kladiem väčší dôraz na vizuálnu zložku pri divadle. Nemala som ambíciu stať sa vizuálnou umelkyňou, zmeniť svoj život a začať niečo úplne nové. Skôr sa učiť a zobrať si z toho, čo budem vládať a chcieť.
ZD: Takú otvorenosť a vôľu na celoživotné vzdelávanie by sme potrebovali asi všetci. Keď už vieš porovnať z osobnej skúsenosti – je VŠVU v niečom iná ako VŠMU? V čom? Zasa, pravdaže, dostaneme tvoj osobný názor a nie kriticky objektívne fakty, ale skúsme… Ja osobne to subjektívne vnímam, že výtvarníci sú viac individualisti a divadelníci sú súdržnejší.
LO: Mám pocit, že na individuálnu prácu to sedí, divadlo je kolektívnejšie úsilie, mal by to byť kruh, v ktorom sú všetci podstatní. Každý technik, rekvizitár. Nie každý tento kruh vníma vďaka svojmu egu, čo sa niekedy nedá úplne hercom vyčítať, lebo istá dávka egocentrizmu tam musí byť obsiahnutá, inak by herec nevyšiel na javisko. Herec potrebuje sebadôveru. Mám pocit, že som stretla viac introvertov výtvarníkov, ako introvertov hercov, ale nechcem to generalizovať. Nemám skúsenosť z profesionálnej výtvarnej praxe, len zo študentskej, a tam som zažila dobrý kolektív a krásne vzťahy, nemali sme rivalitu. Pozitívne ma prekvapilo napríklad to, že vždy, keď bola otvorená grantová výzva, tak nám prišiel e-mail od vedúceho katedry, aby sme nezabudli na podanie žiadosti. Toto som na VŠMU nezažila, žeby sa starali o to, aby sme si zarobili peniaze tým, čo vieme.
ZD: Mám pocit, že ako vizuálna umelkyňa človek stojí sám za seba a je vystavený/á veľkému tlaku. Či je to, čo povie, dosť relevantné. Na škole aj v praxi. Sebadôvera je asi veľmi potrebná. Ako si ju ty buduješ?
LO: Musíš vedieť, čo robíš. Aj keď nie doslovne. Niekedy sa slová ťažšie hľadajú, a to je strašidelné. Často sa mi stávalo, že som niečo nevedela pomenovať slovami, a potom prišiel niekto a povedal to, čo som ja cítila a vytvorila úplne presne, a ja som sa rozrevala. Keď sa mi podarí vytvoriť a zhmotniť to, čo bola najprv myšlienka, tak ma nikto nepresvedčí o tom, že je to hlúposť, lebo ja vtedy poviem len: Ale ja som to takto chcela. Lebo to je pravda. Ale aby ste si nemysleli, ja sa naozaj veľa radím s rôznymi ľuďmi, ktorí sú odborníci. Minule som mala napísať krátke vyjadrenie k MDŽ, tak som diskutovala s mojou kamarátkou, ktorá študuje rodové štúdiá na Masarykovej univerzite v Brne, aby som bola korektná. Ja som si neustále sebou neistá na mnohých frontoch, a preto sa často radím s odborníkmi, a ja sa nechávam unášať len mojimi pocitmi. Ale moja sebadôvera pramenila asi aj z veku, bola som už po jednej vysokej škole, staršia ako moji spolužiaci. Viem si predstaviť, že kritika môže byť pre niekoho ťažká, základ je preto mať svoj výstup poriadne premyslený, vedieť, čo chceš povedať. To je v dnešnej dobe asi najdôležitejšie – vedieť, čo robíš a stáť si za tým. Diváka si to už nájde.
ZD: Až takto romanticky? Keď tvoríš nové dielo, spytuješ sa sama seba, čo chceš povedať? To ma privádza k rozdielom medzi umeleckým a komerčným, že buď robíš to, čo sa ti chce, alebo to, čo chcú ľudia vidieť. Skúsme však spochybniť statement tohto vydania Flash Artu: vraj je „in“ tvoriť umenie o svojich osobných zážitkoch, myslíš si, že objektívne umenie vôbec existuje?
LO: Ale veď aj keď sa točí dokument, je prítomná nejaká dávka subjektivity. Často platí, že chceš to, čo nemáš. (V pozadí znie Queen: Show must go on.) Osobne obdivujem ľudí, ktorí spracovávajú témy, ktoré sa ich až tak netýkajú, alebo si ich osobne neprežili. Ja robím len s takými témami, ktorými žijem celá. A je to asi aj trocha nuda. Ale to len preto, lebo si ma zastihla, keď mám menšiu tvorivú krízičku (keď toto píšem, tak mám už jednu hodinu tridsať rokov). Na jednej strane mám pocit, že to môže diváka nudiť, že stále dostáva len mňa. Na druhej strane si vravím, že mňa toto na umení baví najviac, keď dostávam vypľuté srdce na dlani. Surovo, na kosť a bez pátosu. Veď ja ani nečítam beletriu. A potom si poviem, že nad tým príliš veľa rozmýšľam a že by som to mala robiť tak, jak chcem, nech som spokojná. A tá spokojnosť môže znamenať aj to, že teraz upustím zo zaužívaných praktík, samozrejme.
Prvá autorská inscenácia, v ktorej som účinkovala, bola v réžii Blaha Uhlára – Pokus. Bola to vlastne prvá inscenácia „novej“ STOKY. Písal sa rok 2011, ja som bola rok v Bratislave a nič som nevedela. Mala som šťastie, že som mohla spolupracovať s priekopníkom nezávislého divadla a pričuchnúť si k jeho princípom, poetike a praktikám. Moja smola bola len to, že to bolo priskoro na to, aby som tomu rozumela. Ono sa mi to v tej hlavičke časom poukladalo, ale vtedy som nechápala, čo je to divadelná drina. A že aj keď máš pocit, že nerobíš, vlastne robíš. Lebo si. Prítomný.
ZD: Práve prebieha horúca diskusia o novom predstavení SND Kým prídu Stouni. Tiež ide o autorský a na národné pomerne experimentálny prístup. Podľa môjho názoru je to remeselne dobre odvedená práca, ale chýbajú jej „gule“ divadla Stoka alebo Skrat. Prvýkrát som sa stretla s menom Bachynec, ty ho poznáš? Je to OK, aby sa takéto „pankáčske“ postupy dostali na národnú scénu? Môže to vôbec dobre vypáliť?
LO: Ja som to nevidela. Bachynec bol môj konškolák, ale nič som od neho nevidela. Do národného divadla chodím len na odporúčania a už dlho mi nikto nič neodporučil. Ono to teraz nie je tak, že fandím len autorskému divadlu. Ja fandím poctivému divadlu, z ktorého ide radosť. Moje najobľúbenejšie divadlo je momentálne Bratislavské bábkové divadlo. Tam chodím každú nedeľu. Moja absolútne najobľúbenejšia inscenácia je Dubkáčik a Budkáčik. Je v nej všetko, čo pre mňa dobrá inscenácia má obsahovať. Nadhľad, odvaha, hĺbka, humor a nedáva to všetko v jednom súste na tanieri.
ZD: Pre mňa je dôležité nebrať sa príliš vážne. S takými ľuďmi sa ti nechce byť ani spolupracovať. Teba som začala vnímať pri videách pre fičí.sk a tiež som si pomyslela, že táto je šibnutá, ale pritom nie je hlúpa a prvoplánová! Takáto mainstreamovejšia internetová produkcia býva všelijaká. U teba som cítila nejakú väčšiu hĺbku.
LO: Ó, ďakujem pekne. Rada pracujem s trápnom a mala som na to skvelého parťáka Michala Beleja. On to celé vymyslel. Najprv formát Lesk a bieda hipsterov, lebo v roku 2015 to tu fičalo, ak si spomínate. Ibaže tie témy sa rýchlo minuli, tak vymyslel formát: Lýdia radí! Rada spomínam na tie časy. Robili sme na tom traja, plus dievča, ktoré malo na starosti ilustráciu na začiatku videa. Občas sme zavolali hercov. Robili sme to skoro zadarmo, teraz by som si za to vypýtala asi 6 násobok. Ale vtedy som bola úplne šťastná, že to robíme, a to ani nemalo veľkú sledovanosť, ale pritom doteraz stretávam ľudí, ktorí to sledovali. A mám pocit, že s každým, kto to pozeral a mal rád, tak si rozumiem. Minule som uvažovala nad tým, že keď robím veci o sebe a niekomu sa to nepáči, znamená to, že sa mu nepáčim vlastne ja. V tých videách sme veľa pracovali s trápnom a suchým humorom. Mám pocit, že som bola slobodnejšia, že teraz cítim, že sú už odo mňa nejaké očakávania, a pritom to je hlúposť. Veď každému je jedno, čo robím, každý sa stará o seba.
ZD: Je dôležité vedieť sa verejne strápniť s ľahkosťou.
LO: Bola si na poslednom Čepanovi?
ZD: Nebola, lebo som sa bála, či nebudeme mať Covid. Ale z pohľadu z diaľky mi tam presne chýba ten element „špinavosti“ a toho „mať gule“. Nejako sa nedarí preniknúť za steny bubliny. V jazyku súčasných influenceriek: „Nesúzniem.“
LO: Predtým sme súhlasili a teraz súznieme. Sme napojení na seba a na svoje duchovno.
ZD: Ale ja Cene Oskára Čepána ako formátu veľmi fandím.
LO: Bola tam zvláštna atmosféra, ktorá sa tiahne až doteraz. Najprv dráma a potom troška popcorn. Ako to vlastne bolo, keď nebol internet? Strašne ma štve, že si už tie časy nepamätám. Kde sa ľudia pred tým osočovali? Asi mám radšej divadelné ocenenia. Divadelné akcie sú viac ceremoniálne, ale to možno len preto, lebo som naposledy na odovzdávaní divadelných cien bola pred pandémiou. To sme sa potom všetci opili a boli na seba navzájom milí, aby sme mohli spolu v budúcnosti spolupracovať, hlavne s tými, ktorí vyhrali. V tomto to má výtvarník/výtvarníčka ako jednotlivec náročnejšie.
ZD: Čo práve chystáte? Ak sa nemýlim, vaše posledné predstavenie malo názov Roľa a pravdaže v ňom išlo o osobné osudy hrdiniek, ako vzniklo?
LO: Vzniklo ešte pred pandémiou v aute na zájazde do Košíc, kde sme hosťovali. Libuška Bachratá mi hovorila jej rodinný príbeh a ja jej môj, a zistili sme, že sa naše osudy z pokolenia na pokolenia opakujú (u nás rozvody, u Libušky choroby), a ako sme boli také precitnuté, povedali sme si, že musíme spolu robiť divadlo a že by sme tam mohli tancovať, a v tom som sa pozrela von oknom a povedala som, že by to mohlo byť na poli a predstavila som si hlinu vo vlasoch. Prišlo mi to nádherné. A o dva roky na to to vzniklo. A o tom som hovorila. Že keď sa predstava zhmotní, neexistuje argument, ktorý by ma zneistil. Tu neexistujú dobré a zlé rozhodnutia. Včera som sa dozvedela, že Roľu vybrali na festival Nová dráma. Tak sa teškám. Okrem štyroch herečiek tam hrajú aj tri hudobníčky. Hudbu vymyslela Katarína Máliková, Veronika Malgot to zrežírovala, Libuška rozpohybovala a Laura Štorcelová obliekla a vymyslela všetko výtvarné. Scénu tvorí roľa, kukurica, trocha lesa, obloha a na dvoch predstaveniach aj kŕdeľ škorcov. Ono to, že v Bratislave nie je až tak veľa divadelných priestorov, ti vlastne dáva impulzy ku skúmaniu, kde všade sa divadlo dá urobiť. Mňa by veľmi bavilo, ak by sme našli nejaké pole, napríklad pri Rimavskej Sobote, medzi obcami trikrát doľava odbočiť a tam by ľudia prišli a tam by sme hrali. Ale teraz už asi nie je taká doba, že sa vycestováva, keď je Instagram.
ZD: To by bolo asi odvážnejšie, inscenovať divadlo na poli v Rimavskej Sobote ako pri Bratislave, ale prečo nie?
LO: Máme aj takú inscenáciu s názvom Ľúbim ťa a dávaj si pozor. Je to bytové divadlo. Vzniklo to podobne. Nemáme divadlá, ale máme byty, urobme divadlo v byte, prinajhoršom si budeme prenajímať airbnb. Mala som predstavu, že s tým budeme putovať po Slovensku a hrať to doma u kamošov. Vždy ma bavilo ísť proti mainstreamovému nastaveniu. Aj témami aj formami. Mám pocit, že čím som staršia (už dve hodiny 30!), tým je to celé náročnejšie. Už sa ťažšie „robí punk“, hlavne, keď sú tu deti, rodiny, zázemia a keď by sme už mali „niečo“ dosiahnuť. Keď som bola študentka, požičali sme si od profesorky auto a šli sme hrať po východe za 30 euro. Vedeli sme „zbúchať“ hru za víkend. Ale tak, veď sama by som už aj chcela usporiadanejší život a mať takú pohodičku pri Klinike Grace a umytom riade hneď po večeri, ale cítim tam aj to „pankáčstvo!“.
ZD: Možno to môže fungovať na fázy.
LO: Možno. Škola ma trochu zdeptala, lebo som tam bola skoro najstaršia. Mala som pocit, že mi začala kríza stredného veku, ak to existuje. Asi to súvisí aj s tým, že som bola po rozchode a najčastejšie som bola so spolužiakmi, ktorí mali okolo 22-24 rokov a správali sa tak, ako som sa ja správala, keď som mala 22-24 rokov, tak som si to s nimi troška zopakovala, ale namiesto KC Dunaj som chodila na techno. Haha, ďalší rozdiel medzi VŠMU a VŠVU. Ale v niečom ma aj hnevali, mala som pocit, že my v ich veku sme toľko nediskutovali, že sa niečo nedá. Možno je to dobré, že menia zaužívané štruktúry a nastavujú hranice, ale niekedy treba menej diskutovať a viac robiť.
ZD: Ešte som sa ťa chcela opýtať na tvojho otca. Často verejne rozprávaš o mame, sestre, o ňom nie. Aký je jeho príbeh?
LO: Yes! To som ešte nikde nehovorila. Len v divadle. Naši sa rozviedli, keď som mala rok. Takže tých spomienok nie je veľa. Pamätám si súdy a hašlerky. A vždy, keď sa ma niekto opýtal, či mi nechýba, tak som povedala, že nie, lebo som ho nepoznala a nezažila to. A potom sa ma pýtali, či ho chcem spoznať, a mne prišlo, že na to nemám čas. Uvažovala som nad rodinou, ktorú treba spoznať, len preto, že je to rovnaká krv, mať rád, len preto, že je to rodina. No a potom som počúvala podcast s Tinou, s tou speváčkou, ktorá svojho otca spoznala asi tri-štyri roky dozadu a letela za ním do Afriky. Povedala, že keď ho spoznala, tak veľa vecí pochopila. Toto mi nikdy nenapadlo, a pritom to je úplne logické. No a long story short. Keď som bola na tej ceste na pešo, v Košiciach som si stiahla Tinder, lebo veď cesta o láske. A išla som na rande s takým Braňom, ktorý podľa Instagramu zistil, že pozná moju sesternicu. Rande skončilo tak, že som s mojou sesternicou Katkou, ktorú som pred tým nikdy v živote nevidela, plakala v kúpeľni nad fľašou Jamesona, keď mi hovorila o našej starej mame, ktorá minulý rok zomrela a ktorú som nikdy nepoznala a nespoznám. Vraj som jej podobná. Šialená bola tá diplomovka. Keď som toto povedala na druhom rande môjmu frajerovi, povedal, že sa mi nečuduje, že verím na zázraky, keď mám takýto život.
ZD: Na to nemusíš mať ani rozvedených rodičov, aby bolo čo rozprávať svojej terapeutke… Vzťahy s otcom a matkou riešime a prehodnocujeme celý život.
LO: Jasné. Ja mám 7-ročnú sestru a úplne vidím, ktoré veci, ktorých som sa ja snažila zbaviť, ona už stihla nasať z prostredia, v ktorom vyrastá. Ale možno to ona zužitkuje úplne inak. Každý vnímame inak. Niečo, čo teba zabolí, tvoju sestru vôbec nemusí. Každý má svoju databázu pocitov. (V pozadí znie: Ain’t no Mountain high enough.)
ZD: Tiež mi veľa dalo uvedomenie, že pocity ľudí nie sú objektívne merateľné. Často problém nie je v tom, že by ti niekto chcel vedome ublížiť, ale že to ty tak vezmeš.
LO: A že nie sme zodpovední za pocity tých druhých. Dokážeš sa voči nejakej emócii zablokovať. Ja napríklad viem vybuchnúť a aj niečo hodiť o zem. Môj bývalý partner to nemal rád. Pýtala som sa terapeuta, ako by to vyzeralo, keby všetci hádzali fľaše o zem, a on na to povedal: Možno by to bolo vyrovnanejšie miesto. Jedna vec je vedieť spracovať svoje emócie, ale druhá aj prijať, že každý to máme inak a rešpektovať svoje potreby. Niekto sa vyzúri a niekto robí tri týždne pasívne agresívne dusno. Zároveň, keď ten partner odišiel, môj terapeut povedal: Tak a teraz ste sa naučili, že keď vybuchujete, niekto môže aj odísť.
Všetko je skúsenosť. Tento nový frajer mám pocit, že je za odmenu. Mohla by som tu potom o rok napísať nejaký stĺpček, že ako sa to vyvíja, prosím? Táto veta tu je len kvôli tým výkričníkom v mojej hlave, ach, pozor, si teraz šťastná a krátko, zo začiatku je všetko ideálne, len si to nezakríkni, nezakríkni! O mesiac sa rozídete a budeš za hlúpu. Ale asi kašlem na to. Ja som už absolvovala vzťahy, ktoré mali byť na celý život, veď som rozvedená. Takže užívam si prítomnosť a nikomu už nič nesľubujem.
ZD: Zodpovednosť za svoje pocity je dôležitá, ale netreba to prehnať až do zbytočných pocitov viny. Ďalší level „riešičiek“ je potom to, čím asi pokazím svoje dieťa, aj keď chcem preňho to najlepšie, a predstavujem si, čo bude musieť raz s terapeutom riešiť on. Mám pocit, že v istej fáze sme proste naprogramovaní odmietnuť rodičov a vyhraniť sa voči nim. Keď ja som liberálna v umeleckom svete, bude chcieť byť úradník v obleku?
LO: Nie som matka, tak to neviem úplne takto povedať. Ale mám už 2,5 hodiny 30 rokov a o dve izby ďalej spí moja 7-ročná sestra, ktorá povedala, že nechce chodiť na tanečnú, lebo je to nuda, čo troška zabolelo. Rovnako ako zabolí, keď nenosí dizajnérske oblečko od slovenských značiek, ale krikľavo ružové tričká z Tesca. Ono, očakávania a Instagram sú veľmi náročné veci. A čo je pre moje sestru to najlepšie, neviem. Viem, že chce hrať futbal, ale nemajú ho na škole pre dievčatá. Tak sme si dnes kopali celú cestu domov šišku zo stromu. A to bývame na druhom konci mesta. Keď som ju videla, aká je šťastná, napadlo mi, či nemám nechať toto alternatívne divadlo alternatívnym divadlom, a radšej nevybudovať dievčenský futbalový tím v Michalovciach.
Ale asi nie. Dnes som mala pohovor do O.L.O. inak. Tak mi držte palce, nech splatím dlh na kreditke. Moja mama je účtovníčka na daňovom úrade. A ja toto. Moje dieťa by mohlo byť zubár/ka.
