Dňa 29.5.2022 zomrel výrazný predstaviteľ slovenského konceptuálneho umenia, scénograf a grafik Ján Zavarský (*31. júl 1948, Banská Bystrica).
Meno Jána Zavarského som poznal od rannej mladosti. Som z divadelnej rodiny a s jeho menom sa musel stretnúť každý, koho zaujímala alternatívna divadelná scéna za socializmu. Bol dôležitým spolutvorcom tváre Divadla na provázku (vtedy sa nesmelo nazývať Husa na provázku). Aj keď som sa okolo divadla „obšmietal“, v tých časoch sme sa nestretli ani pracovne, ani náhodne. Zoznámili sme sa až na nejakej divadelnej akcii v Trnave na prelome 80. a 90. rokov. Tam ma vnímal ako kamarátovho syna.
Ako partnera do debaty a neskôr snáď aj kamaráta, ma začal vnímať, až keď som sa intenzívnejšie zaujímal o konceptuálne umenie, čo znamenalo nielen jeho zbieranie, ale aj organizáciu výstav a osobné rozhovory s umelcami. Keď som ho oslovil, niekedy v roku 2015, bol úprimne prekvapený, že má ešte niekto záujem o Biely priestor v bielom priestore. Podľa neho to bola v tom čase už uzavretá a nie veľmi úspešná kapitola. Tak to vnímal zvonku, pretože síce už existovala nejaká renesancia Jula Kollera či Stana Filka vo svete i doma, ale nečakal, že „dôjde“ aj na Biely priestor. Zvnútornene si za tým dielom stále stál. Bola radosť sa s ním o ňom rozprávať. Netajil kontext, naopak poznal ho dokonale, priznával sa k nemu a otváral mi aj obzory, pre mňa dovtedy neznáme. Hlásil sa k Malevičovi, ktorého už v tom čase poznal a mal prečítaný Čepanov preklad Malevičovej knihy O nepredmetnom svete, dokonca ako multilingvista ho čítal aj kompletný v nemeckom preklade. Hlásil sa aj k Yvesovi Kleinovi, ale aj k americkej abstraktnej maľbe Color Fields, Pierovi Manzonimu, Bruceovi Naumanovi či minimalu. Zaujímavé boli aj spomienky na to, ako bol Biely priestor prijatý na domácej scéne, najmä kolegami zo šedej zóny konceptuálnych umelcov. Asi žiadne slovenské dielo nevyvolalo toľko polemických názorov a odmietania, ako toto dielo, ktoré Zavarský vytvoril spolu s kamarátom Milošom Lakym a vtedy pre nich starším a etablovaným umelcom Stanom Filkom. Julo Koller, podľa Zavarského spomienok, bol doslova rozzúrený, že predsa nehmotný svet (Biely priestor…) nemožno vytvoriť za pomoci „hmotného umenia“ teda plátna a farby a to dokonca „maľby“, ktorá bola pre konceptualistov v tom čase doslova „tabu“. Tomáš Štrauss zas tvrdil, že tadiaľ cesta nevedie, že to, čo vytvorili, je slepá ulička, alebo až koniec umenia, pretože odtiaľ sa už ďalej nedá ísť. Stano Filko nakoniec svojimi Transcendenciami ukázal, že sa dá, ale aj preň to bol koniec cesty a začal budovať svoj nový systém. Biely priestor… a Transcendencie sa stali len jednou (vrcholnou) z jeho súčastí. A napríklad Vlado Havrilla, napísal celkom vtipnú a trochu znevažujúcu reakciu. Vraj aj Jirko Valoch, ktorý napísal o Bielom priestore hneď prvý text do prvého katalógu z brnianskej výstavy na jednu noc, ho spočiatku nepochopil. O to viac Zavarského potešila monumentálna výstava ČS koncept 70 rokov, ktorú v roku 2017 pripravila brnianska Fait Gallery a rovnako aj kniha o Bielom priestore v bielom priestore, ktorú iniciovala Kontakt Collection rakúskej nadácie Die Erste a vyšla v minulom roku. V pláne bol aj ďalší zaujímavý projekt, ktorý však zahatalo nie celkom pochopiteľné správanie sa niektorých neprajníkov na Slovensku.
Stretnutia s Janom Zavarským ale neboli len o jeho voľnej tvorbe, ktorá nemala dlhé obdobie, ale o celom svete „umenia“ aj žitia. Bol živým dôkazom toho, že umenie je reflexiou doby a kvalitný umelec musí tú dobu dôverne poznať, aby ju vo svojej tvorbe (a to je úplne jedno, či voľnej alebo scénografickej) dokázal reflektovať. Tak sčítaného, umelecky, historicky a politicky rozhľadeného človeka stretnete iba pár razy za život.
Tak ako Jano statočne žil, tak aj statočne zomrel. Poznali sme sa krátko, keď mi povedal, že má chronickú obštrukčnú chorobu pľúc a že je to smrteľná choroba. Zaseklo mi dýchanie, ale on o tom hovoril, akoby sa to týkalo niekoho iného. Ťažké bolo za ním chodiť a pýtať sa „ako sa máš?“. Bral to veľmi pragmaticky a čo bolo obdivuhodné, neprestal čítať, dokonca neprestal ani študovať. Na poslednej návšteve mi hovoril, že sa začal učiť ďalší jazyk, už sa nepamätám, aký. Čítal knihy po rusky, nemecky a myslím, že aj anglicky.
V takýchto chvíľach, akou je odchod kamaráta Jana Zavarského, ja, racionálne uvažujúci človek, začínam zapĺňať hlavu transcendentálnymi úvahami a „vierou“, že to, čo sa skrýva v človeku, neodíde všetko spolu s ním, ale ostane niekde v univerzálnom mozgu sveta, aby tí najlepší z nás, mohli z neho čerpať. Jasné, sú tu Janovi študenti, v ktorých je nesporne, veľký kus neho. Stále však dúfam…
Jano, budeš veľmi chýbať!