Samostatná výstava Milana Mazúra (1989) Čo je to za pieseň, čo odkryla hmlu? v GJK je prezentáciou jedného filmu a jedného rodinného výjavu v ráme obrazu. Mazúrov film je vizuálnou esejou založenou na skutočných udalostiach. Je rekonštrukciou a zároveň aj dekonštrukciou reálneho traumatického zážitku, ktorý postihol autorovu rodinu. Umelec ako tlmočník pradedovho príbehu sa pokúša spracovať, uchopiť rodinnú tragédiu príbehu strateného muža, ktorý zmizol a bol vyhlásený za nezvestného počas prvej svetovej vojny, a vyrovnať sa s ňou (ak sa to vôbec dá). Film sa viaže na konkrétny dátum 17. august 1914. Skoro 23-minútovýé dielo je postavené na pomalých záberoch a čiernobielych obrazoch. V istom aspekte je ódou na neznámu „známu“ krajinu, na pôvod, korene, rurálnosť, bolesť. Čo je to za pieseň, čo odkryla hmlu? je citátom zo skriptu Ján, eseji, ktorá je vyrovnávaním sa so zmiznutím prastarého otca. Vizuálny jazyk, ktorý využíva Mazúr vo filme, je plný spochybnenia, sociálneho podtextu, lokálnej mytológie či expresie.
V niektorých momentoch vyznieva film ako rozpohybované čiernobiele výjavy od Martina Benku a Edmunda Gwerka zasadené do súčasnosti, ktorá je minulosťou i budúcnosťou zároveň. Úzkosť videného sa stáva pre diváka autentickou. Máme dovolené spomínať, pripomínať si a pátrať po navždy stratenom príbuznom, ktorý zmizol na poli počas prvej svetovej vojny a doteraz je vedený ako nezvestný, v toku času a života, v krajine, na ktorú padla hmla.
Film nie je historickým dokumentom – je vizuálnou hypotézou plnou známych, no zneisťujúcich obrazov, takých typických pre náš geopriestor (výjavy z krajiny, polia, ťažné kone, pôda, drevená stodola, osamelý jedinec…). Lyrické prvky diela stoja na štúdiu archívov, vojenských denníkov a máp. Načrtáva mnoho scenárov a možností, ktoré nedopovedá, iba ich poeticky útržkovito naznačuje, čím umocňuje pocit prázdnoty – taký príznačný pre súčasníka. Intuitívne si ich dopovedáme my – diváci (detektívi) príbehu, každý cez svoje odžité rodinné traumy.
