I wish I could share all the love that’s in my heart
Remove all the bars that keep us apart
I wish you could know what it means to be me
Then you’d see and agree
That every man should be free
[Kiež by som mohla zdieľať všetku lásku, ktorú v srdci mám
Odstrániť všetky tie prekážky, ktoré nás držia od seba
Kiež by ste vedeli, aké je to byť mnou
Potom by ste pochopili a súhlasili
Že každý by mal byť slobodný]
Nina Simone, I Wish I Knew How It Would Feel To Be Free, 1967
Neutíchajúce diskusie o kolektivite, boom vzniku kolektívov a pokusy o kolektivizáciu praxí na všetkých úrovniach prevádzky ako odpoveď na jedovatý individualizmus rezonujú umeleckým svetom už dlhšie. Umelecký svet napriek tomu stále pevne stojí na základoch pozliepaných z veľkých príbehov, osobných zásluh, súťaživosti a imaginárnych pomníkov géniom a indivíduám. Pravda, naše volanie po dekonštrukcii fetišu indivídua tento svet čiastočne vypočul – inštitúcie sa naučili v rámci držania kroku s poslednými trendami vo vývoji umenia pozývať do výstav a diskusných panelov aj kolektívy. Nie je však výnimkou, že nevedia vyhovieť ich potrebám. Kolektívy berú ako jednotku, ktorej práca má rovnakú peňažnú hodnotu ako práca jednotlivkyne*ca, alebo ich stavajú do situácií, keď si musia vybrať zástupkyňu*cu či zástupkyne*cov, ktoré*í ho budú prezentovať, pretože na to, aby ho hostili vo svojej celistvosti, jednoducho nie je kapacita. „Dúfam, že to chápete a nebude to problém.“
Takže meracou jednotkou ostáva jednotlivkyňa*jednotlivec. To je však v kontexte sveta, ktorého organizačným princípom je politika viditeľnosti a menou viditeľnosť, ktorou sa platí za účasť, dielo, výstavu, prednášku, ale ktorou sa nedá platiť za nájom, jedlo a život, naozaj trpké. Na čo nám sú „veľké osobnosti“, ich príbehy a zásluhy za ne v prekerných podmienkach, v ktorých sa väčšina z nás pracujúcich a pôsobiacich v umení nachádza a v ktorých nás umelecký svet udržiava? Na čo nám je toto všetko vo svete plnom útlaku, agresie a neprávosti?
Ako jednotlivkyne*ci často zdieľame podobné skúsenosti, jednak so životom formovaným umením a jednak i s rôznymi formami útlaku a marginalizácie, no na úrovni jednotlivkyne*ca im nie sme schopné*í čeliť a vzoprieť sa im. Ak chceme vyvíjať tlak na ich odstránenie, potom potrebujeme samých seba, seba navzájom, jedna druhého a jeden druhú, potrebujeme naše osobné, jednotlivé príbehy, ale potrebujeme im navzájom načúvať a potrebujeme sa na ich základe spojiť a mobilizovať, a teda sa potrebujeme, viac či menej, kolektivizovať, alebo si aspoň osvojiť princípy kolektivizácie. Indivíduum a kolektív však nie sú binárne kategórie, nemáme byť postavené*í pred výber jedného alebo druhého, nie je to žiadne „buď, alebo“. Kolektivizovať sa neznamená, že naše individuálne výpovede, urgencie a skúsenosti sa rozpustia v prospech homogénneho celku a nebude na nich ďalej záležať. Kolektivizovať sa neznamená stratiť seba samé, seba samých. Ak hovoríme o kolektívnom tele, my, jednotlivkyne*ci sme jeho súčasťami, živíme ho a ono spätne živí nás.
Iskra Geshoska sa vo svojom texte1 zaoberá práve stratégiami, ako takéto telá tvoriť tak, aby sa vzopreli kapitalizmu a neprávosti, no zároveň aby nezabili indivíduum. Poukazuje na ambivalenciu, ktorá kolektivizáciu sprevádza, a vraví o tom, že pre väčšinu je komunita nedosiahnutou predstavou a nie prežitou či zažívanou realitou. O kolektívoch a kolektívnych praxiach sa veľa hovorí, no málokedy o ne aj v skutočnosti ide. Pritom kolektivizované úsilie dokáže byť jedným z najsilnejších nástrojov k tvorbe funkčných stratégií odporu a pre ľudí rôznymi spôsobmi a na rôznych úrovniach marginalizovaných kontextov môže byť úplne kľúčový.
Jedným z projektov, ktorý kolektívne princípy uplatňuje a takéto stratégie reflektuje, je krátky film Composition I.: At the still point of the turning world. Neither movement from nor towards, Neither ascent nor decline; at the still point, there would be no dance, and there is only the dance, ktorý spoločne vytvorili Ondřej Houšťava v úlohe kultúrneho producenta, Denis Kozerawski za kamerou, performovala Tonica Hunter, choreografiu vytvorila Silvia Sviteková, sound design Lenka Adamcová, kostýmy Tomáš Košarišťan, svetelný design Gabriela Procházka a produkciu zabezpečili Nela Pučeková, Dušan Prekop a Matúš Pisarčík. Film vznikol ako výsledok a práca akejsi dočasnej kolektívnej štruktúry tvorenej ľuďmi, ktorých životy a individuálne prežívania ovplyvnili a ovplyvňujú rôzne formy útlaku – založené na rode, rase či pohlaví. Každá aktérka a každý aktér týmito svojimi skúsenosťami vyživili kolektívne telo, ktoré sa pre nich stalo priestorom zdieľania, útočiskom a predovšetkým tlmočníkom.
Od ľudí, ktorí útlak pociťujú na dennej báze, tí a tie privilegovanejší*ie očakávajú, že budú ochotní neustále sa vysvetľovať, otvárať svoje rany, aby z nich vyživili ich nepoučené mysle a necitlivé postoje, že budú pripravené*í neustále diskutovať, že budú pokojné*í, nebudú kričať a trpezlivo objasnia situáciu, svoju bolesť a spletité kontexty tým, „ktorých sa to netýka“. Nikdy nekončiace dišputy sa však v mnohých prípadoch končia frustráciou, hnevom (ktorý sa tak pridáva k hnevu zo samotného útlaku), sklamaním z nepochopenia a spochybňovaním ich významu. Audre Lorde však vidí východisko a povzbudzuje nás, keď píše:
„Každá žena má v sebe nahromadený slušný arzenál hnevu, ktorý sa dá proti tomuto útlaku prípadne využiť – či už osobnému, inštitucionálnemu, podľa okolností, ktoré tento hnev vyvolali. Ak svoj hnev presne zacieli, môže sa stať silným zdrojom energie, ktorá bude slúžiť pokroku a zmene. A keď hovorím o zmene, nemám tým na mysli iba obyčajné prehodenie pozícií alebo dočasné zmiernenie tenzie, ani schopnosť sa usmievať a cítiť sa dobre. Hovorím o základnej a radikálnej transformácii postojov, ktoré utvárajú naše životy.“2
Hnev jednotlivkyne*ca sa často ukazuje ako efektívny mobilizačný a akceleračný prvok, jeho neustále verbalizovanie a verbalizovanie svojich skúseností však predstavuje množstvo emocionálnej práce a nesie so sebou riziko nepochopenia či odlišného vykladania si rôznych pojmov. Tvorivý kolektív filmu sa rozhodol zvoliť pre tento cieľ úplne odlišnú stratégiu. Upustili od jazyka ako dorozumievacieho systému a to, čo si v sebe nosia, tlmočia telom a pohybom. Naladenie sa na telo a s ním spojené prežívanie a citlivosť formujú celý tvorivý proces a každý komponent diela, v ktorých sa zrkadlia vklady zúčastnených. Kolektív potom prehovára cez pohyb a telo Tonicy, ktorú na začiatku vidíme, ako sa „rozbieha“, a zbiera silu, ktorú potom použije k námahe a „rozbíjaniu“, následne ju vidíme v akejsi delirickej chvíli a na to padať k zemi, kde jej pohyb pomaly utícha. Po celú dobu Tonicinu výpoveď kopíruje zvuk a Lenka v ňom. Drží sa Tonicy a ona naspäť ich. Niekedy rezonuje celým telom, inokedy iba jej časťami. Niekedy sú si bližšie, inokedy ďalej. Takéto vzťahy nachádzame na všetkých úrovniach – zvuku, kamery, svetla… Energiu k zdieľaniu svojej skúsenosti, ktorú Tonica pozbierala a vydala zo seba, naspäť strávi, precvičí si tvár a začne sa smiať. Potom kričať. Ešte predtým však počujeme útržky skladby I Wish I Knew How It Would Feel To Be Free od Niny Simone, ktorá spieva o útlaku čiernych obyvateľov USA a o tom, ako si praje, aby sme sa my, bieli, vedeli vcítiť do jej situácie, byť empatickí a chápali dôležitosť nastolenia rovnosti.
Tonica spolu s kolektívom hovoria o všetkom bez toho, aby povedali jediné slovo. Keď začne Tonica čítať text, prehluší ju zvuk, ktorý jej nedovolí sa vyjadriť slovom. Jej hlas je zdeformovaný a nerozumieme jej. Takýto je pocit odkryť svoju krehkosť a hovoriť o svojich pocitoch, hneve, bolesti niekomu, kto nenačúva. V ďalšej scéne sa performerka ukazuje so zrkadlom, ktoré dopĺňa jej pohyb, vidíme ho namiesto jej tváre, mieri ho na seba, potom zas na nás, až zachytáva svetelný pokyn Gabriely a „oslepuje“ nás odrazom svetla. Dávajú nám možnosť sebareflexie, uvidieť samé*ých seba na Tonicinom mieste, scitlivieť voči obsahu i používanému dorozumievaciemu systému, vyvinúť adekvátnu odpoveď a vytvoriť spojenectvo. Ako píše Geshoska: „Táto želaná, a v niektorých sociálnych skupinách i realizovaná mnohosť je otvorenou, expanzívnou sieťou, v ktorej môžu byť všetky rozdiely vyjadrené voľne a rovnocenne. Poskytuje nástroje na to, aby sme spoločne žili a pracovali pomocou stretov s naším vlastným zmiznutím.“3 Kolektívy a kolektivizovaná prax nám dáva práve tieto možnosti, dáva nám možnosti potlačiť samých seba a vlastnú individualitu preto, aby sme scitliveli voči ostatným, aby sme pestovali empatiu, aby sme poučené*í vlastnými skúsenosťami pomáhali empatiu pestovať v ostatných, navzájom, a aby sme spoločne vyvíjali stratégie a tlak na tých a tie, ktoré nás utláčajú. A na to nemusíme mať skúsenosť rovnakú, rovnako intenzívnu a ani rovnako závažnú.
- 1) Iskra Geshoska: The Collective Alice, or, on Fear, Death, Multitudes, and Pain In: e-flux Journal, Issue #119, June 2021.https://www.e-flux.com/journal/119/403048/the-collective-alice-or-on-fear-death-multitudes-and-pain/
2) Preložené autorkou z českého znenia. Audre Lorde: Využití hněvu: Ženy reagují na rasismus. In: Audre Lorde: Sister Outsider, preklad Markéta Musilová, Praha: tranzit.cz, 2021, s. 162.
3) Geshoska 2021, cit. v pozn. 1.
