V podchode autobusovej stanice v Topoľčanoch, v kultúrnom priestore Nástupište 1-12 odperformoval Jakub Užovič na konci mája svoje dielo Vedomia objektov. Performancia prechádza od spokojného sledovania Stirlingovho motorčeka – autorom skonštruovaného motora, ktorý sa postupne prácou unaví – až do frustrovaného hľadania, ako sa zo situácie vymaniť. Užovič má zaviazané oči, bosými nohami sa šmýka na baletizole poliatom čiernym olejom, končatiny má pripútané oceľovými lankami o steampunkové objekty z materiálov používaných na stavbu lietadiel, jeho bezradnosť graduje.
Autor sa v anotácii k dielu pýta: „Čo v nás prebúdza dojem večného bdenia nad útrapami stroja, ktorému prejavujeme ľudské city?“ Jeho autobiografia sa premieta do performancie; ako dieťa vyrastajúce na letisku si objekty okolo seba idealizoval, ako sám tvrdí, fetišizoval. Pri hlbšej diskusii o diele sa otvára, rozpráva o samote, ktorú prežíval v cudzine, zblížil sa len s predmetmi, ktoré boli okolo neho, nadväzoval s nimi vzťah. Vedomiami objektov sa pýta: Aké sú to vlastne väzby? Čo nás pri týchto objektoch drží? A čím nás fetiš objektu – technológie – zaslepuje?
Zaujať pozíciu voči dielu je určitou Užovičovou metatémou: „Kde som ako tvorca?! Sú tvorba a vzťah k veciam úprimné?“ Z reflektujúcej pozície je vo Vedomiach objektov cítiť závan fenomenológie, danosti či príručnosti vecí, spolu-bytie. Svet vnímania, oklieštený na počúvanie motorčeka a ťahanie oceľových laniek, sa môže stať univerzálnym obrazom vzťahovania sa k anorganickému svetu. Zaujímavejšiu perspektívu môže priniesť Jane Bennett svojou knihou Vibrant Matter: A Political Ecology of Things (2009), konkrétne kapitolou o živote kovu. Jej zámerom je „artikulovať klzkú ideu materiality, ktorá je sama o sebe heterogénna, je diferenciáciou intenzít, sama je životom“ (Bennet: 57). Bennett evokuje obraz Prometea pripútaného kovovými reťazami o skalu, pýta sa, prečo Aischylos pripisuje vo svojich veršoch kovu neživotnosť. Potom skrz reflexiu asambláže a filozofie vedy dochádza k tomu, že fyzikálna štruktúra kovu umožňuje určitú „kovovú vitalitu, (neosobný) život, ktorý možno vidieť v chvení voľných atómov na okrajoch medzi zrnami polykryštalickej štruktúry“ (Bennett: 59).
Vedomia objektov tieto konotačné polia viac rozvibrovali, ako by ich presne ukotvili. No intenzita performera, autenticita jeho frustrácie, sila puta k dielu sa prenáša akútne do percipientovho vedomia.
