Lucia Tkáčová: Sedíme v aute na diaľnici z Atén smer sever. Po zime strávenej na juhu sa vraciame späť „na okres“. Ako sa cítiš?
Zuzana Bodnárová: Vraciame sa z neznáma do známa. Zo slnka do tmy. Z objavovaného do už poznaného. Blížime sa k istote. K ľuďom, ktorých poznáme, do krajiny zaťaženej spomienkami. Z ľahkosti do rutiny. Ten presun je pre mňa aj o kultúrnej zmene. Z „kolísky civilizácie“ smerujeme dobrovoľne do vyťaženého banského regiónu, do lesov, v ktorých sa stále odohráva eldorádo ťažby a chránenú oblasť križujú jazdci na štvorkolkách. Ale svetelnosť dní sa aj tu predlžuje! Veď práve temnota a vlhko sú súčasťou premýšľania nad slovenským vidiekom.
LT: Presun na dedinu sa počas pandemických rokov stal veľkou témou. Veľa našich kamarátov skupuje staré barabizne, entuziasticky plánujú prerábky, sušia jabĺčka, sú očarení írečitosťou miestneho prostredia. Ty si na vidieku už desať rokov, týmto všetkým si si už prešla, počiatočný entuziazmus si dávno zmetabolizovala. Ako sa tvoj vzťah k vidieku počas všetkých tých rokov menil? Zostalo ti niečo z počiatočného zamilovania?
ZB: Pristála som na okrese v lete 2009, ešte to nebolo celkom „in“. Nebol za tým žiaden premyslený plán ani očakávania, ani zamilovanosť. Dodnes si hovorím, že to tu neznášam, ale rada sa sem vraciam a zatiaľ neviem, kde by mi bolo lepšie. Vtedy som túžila len po zmene. Čo najväčšej. Možno šlo o podvedomé preformátovanie sa, možno hack. Už som nebola študentka, ani čerstvá absolventka. Prvé vyhorenie mi mestský život na chvíľu znechutilo. Všetci sa tlačili na Západ, do pozornosti k príležitostiam, mňa vlak unášal opačným smerom. Na mesto musíš mať energiu, na vidiek čas. Vidina budovať niečo na neúrodnej, neobjavenej pôde, a žať okamžité výsledky, ma vyhecovala spolu s partnerom (Svätoplukom Mikytom) k myšlienke založiť tu, v Banskej Štiavnici, platformu pre súčasné umenie a umelcov/umelkyne si sem privážať viac-menej pre vlastnú potrebu zostať v obraze. Tento moment projektu sa naplnil dokonale. Vidiecke centrá začali klíčiť v každej druhej dedine či meste až v poslednom období, ale v roku 2009 a nasledujúce desaťročie sme boli pre umeleckú scénu niečím výnimočným, možno exotickým. Banská Štiavnica, ani dedina, ani mesto, ani centrum, ani periféria, a v nej, respektíve na jej samom okraji, monumentálna železničná stanica… Tu sa všetko dialo veľmi organicky. Jediným na okrese žijúcim umelcom, s ktorým sme komunikovali, bol dlhé roky Milan Adamčiak a potom ty s Nicom. Do Covidu som hovorila, že tu žijem len kvôli práci, nie prírode či prostrediu. Teraz sa to vyrovnáva.
LT: Neuspokojenosť životom v meste bola aj mojím dôvodom. Do Vyhní som sa presťahovala z Berlína, bola to celkom zmena. Zbehlo sa vtedy viac vecí – v Berlíne som si nejako nevedela nájsť zázemie, na aké som bola zvyknutá z menších miest. Bola som zmagnetizovaná veľkomestom, a zároveň v strese z toho, že som „pri zdroji“, do ktorého však neviem načrieť – tlačil sa pred ním dlhý rad, v ktorom sa všetci poznali a predbiehali. Centrá veľa sľubujú a málo dávajú; Berlín ma roky udržiaval o hlade a na špičkách. Vždy sa našli párty, večere a backstage, o ktorých som sa dopočula až po. Mávala som úzkosti a väčšinu času som trávila v byte. Poslednou kvapkou bolo, že ma nepustili do Berghainu; pamätám si cigaretu mokrú od sĺz.
Presťahovať sa na dedinu bolo úľavou, prišla som s chuťou a odhodlaním. Predstavovala som si, že tu zdiviem a zocelím sa, že budem ako samorast, ktorému nikto netieni. Chcela som sa hrabať v hline a v sebe, nebáť sa spať v lese a vedieť vymenovať huby po latinsky. Cítila som sa slobodne a odvážne, dojímala som samu seba slovami „návrat do rodiska“. Vidiek bol pre mňa projekčným plátnom, dejiskom pre moje nové Ja. Romantizácia a projektovanie je asi v tejto fáze bežným javom…
ZB: To zdivočenie som v sebe nemala. Ani spočinutie v objatí zelene. Žiadna selanka. Dni strávené za počítačom alebo podpora projektu v teréne dávali zmysel byť tu. Okolo roku 2015 som si urobila vodičák a kúpila auto. Všetko sa ešte znásobilo. To zahltenie prácou bol pôžitok. Domácnosť vyzerala ako squat. Tesne pred pandémiou mi nejako došli baterky, stratil sa apetít pokračovať v rovnakom tempe. Neviem, či by bez toho nasadenia bola tá ryha taká hlboká a široká… Spytujem sa teraz iba, či to stálo za to… či ten príbeh niekoho po čase bude vôbec zaujímať.
LT: Hm. Robiť nezávislú inštitúciu je cvičenie v márnosti, je relevantná asi iba vtedy, keď žije. Pre mňa bola Banská St a nica od začiatku dôležitým bodom, takým „predsunutým stanovišťom“ veľkého sveta. Všetko kultúrne zaujímavé, čo sa „na okrese“ udialo, sa mi viazalo na vás – ľudia, debaty, témy. Vypĺňali ste mi deficit obohacujúcej výmeny. Ako s týmto deficitom narábaš ty? Dovážate si, čo vám tu chýba?
ZB: Projekt Banskej St a nice má egoistické jadro. Vznikol pre vlastné prežitie a nezakrpatenie. Pravidelne nás udržiaval a stále udržiava v kondícii práve tou importovanou dávkou živého umenia, ľudí, myšlienok, intenzívnych stretnutí. Ten oheň neustále rozdúchavame. Ináč by nám bola zima. V improvizovanom staničnom environmente pred bránami mesta, kde bolo všetko možné, pulzoval náš vlastný svet. Nevyčerpávali sme sa zbytočne nákladnou, profesionálnou prestavbou pod dohľadom architektov, ktorá by z priemyselnej ruiny, akou stanica bola (a stále aj je), urobila hype miesto, akých už dnes nájdeš aj v hlavnom meste nadostač, ale rovno zamerali celú pozornosť na tvorbu – prácu. Nové projekty sme ťahali z rukáva na počkanie. Premaľovať lokomotívu? No problem. Resetovať Trienále malého objektu a kresby? No problem. Zorganizovať oslavy Trate mládeže? No problem. Postaviť drevený ateliér v staničnom parku? No problem. Vydať knihu Petrovi Puklusovi? No problem. Vydať ďalšie? No problem. Pravidelne zostaviť letné sympózium zamerané na linoryt? No problem. Každý rok urobiť monumentálku pre staničnú halu? No problem. Skúsiť expandovať s projektom do Vysokých Tatier? No problem. Podporiť vznik opery v ruinách štiavnických domov? No problem. Každý nový rezident nás dobíjal energiou. A keď sme po skončení sezóny sedeli v prázdnej staničnej hale, nezostala už ani štipka emócie na zhodnotenie samých seba. Desať prepracovaných rokov na stanici, žiaden iný súkromný zážitok, ktorý by sa neprepájal s prácou. Prirodzene vznikla potreba všetko zmeniť, presunúť sa do centra mesta, začať fungovať s ohľadom na vlastné fyzické možnosti, a venovať sa aj psychohygiene. U teba to bolo úplne naopak.
LT: Áno, prvé roky na dedine boli intenzívne, zažila som niekoľko formatívnych udalostí – doopatrovala som starké, pozorovala ich telesný rozklad, bolesť a smrť. Keď odbudli opatrovateľské povinnosti, hľadala som, kam naliať všetku tú nahromadenú starostlivosť, vytekala zo mňa ako mlieko z prsníka. Zazdalo sa mi, že ma potrebuje les, že bezo mňa vymrie. Vypisovala som listy na Okresný úrad a udávala nelegálne ťažby, narobila som si tým po dedine kopu nepriateľov. Snívala som, že založím diverznú skupinu, ktorá bude v zvieracích maskách patrolovať po lesoch a výchovne priväzovať pilčíkov nahých ku stromom. Alebo že na vidieku zostarnem ako nejaká novodobá Timrava, budem učiť dedinčanov po anglicky, svojou tvrdohlavosťou zastavím ťažbu a založím umeleckú kolóniu, kde budeme jesť muchotrávky a batikovať obrazy cviklovou šťavou a močom. Motív divokosti bol dôležitou ingredienciou mojich vidieckych fantázií.
ZB: Vidiecka halucinácia ma naplno zasiahla až počas pandémie. Utíchla práca. Utíchlo všetko. Moju zvyškovú energiu doslova zožral rok 2019. Na jar 2020 všetci uviazli doma so strachom z neznámeho nebezpečenstva tam vonku. Núdzový stav nám vytýčil hranice. Najbližšie mi boli ovce, pes, záhrada a permanentná úzkosť zarámovaná zeleňou a kopcami… Nad všetkým visela otázka, kam som sa v 45ke dopracovala? Mám pod sebou istú značku, mám kde bývať… a čo ďalej? Ty si riešila divokosť a ja som hľadala seba v tom dokonalom celku. Aj mobil som si začala na noc vypínať… Dnes by som na tvoju ponuku zúčastniť sa Posledného amazonského kongresu odpovedala kladne, nebála sa vymeniť bielu košeľu za emóciu vyúdenú ohňom.
LT: Posledný amazonský kongres, ktorý spomínaš, bol presne o tom – o odhadzovaní nepotrebných vrstiev. V rámci zaoberania sa divokosťou som vymyslela psycho-somaticko-zoceľovací umelecký tábor a spolu s Nicom Krebsom, Jarom Vargom a Dorotou Kenderovou sme ho v lete 2018 zorganizovali. Pôvodne mal byť len pre ženy, akási nekromantická exkurzia do kmeňa Amazoniek. Potom sa mi to rodové vymedzenie začalo zdať zastaralé a neospravedlniteľné, a nakoniec sme boli medzinárodná miešaná skupina. Väčšina z nás boli typickí mestskí ľudia, ktorí s pobytom v lese nemali žiadne skúsenosti. Až v lese som pochopila, ako veľmi sa bojím „v prírode“. Po prebdených nociach, keď som ušami veľkými ako satelity monitorovala tmu a infarktovala, keď okolo precupital hocijaký ježko, som sa cez deň ledva vliekla. Nočný les vôbec nie je súčtom jeho častí, je to tajomná rozprávková krajina a kráľovstvo ne-ľudských bytostí.
Ako dejisko kongresu som naschvál vybrala Poľanu, kde je veľa medveďov. Chcela som, aby sme sa priblížili k prežívaniu prvých ľudí a precítili, že svet nepatrí nám, že je veľký a nebezpečný. Celkom to vyšlo. Dorasované stromy a medvedie stopy pri studničke nás vyplašili dostatočne, po vodu aj na vecko sme chodili po dvaja. Bolo zaujímavé robiť v takto intenzívnej situácii umenie. Nepriniesli sme si so sebou žiadne „umelecké materiály“, chceli sme skúsiť tvoriť inak – bez drancovania zeme, bez elektriny, bez stážistov, bez tlaku na úspech, bez divákov. Chceli sme sa vrátiť k podstate umeleckej tvorby, k jej korienkom. Každý za seba sme museli nájsť dôvod, prečo tráviť dni pletením niečoho smiešno-ťarbavého z vetvičiek a šišiek. Veľkou motiváciou bola práve túžba po skromnosti, po naozajstnosti, po začiatku.
Na Poľane po nás ostala „výstava“ pre náhodných okoloidúcich – zvláštne objekty, ktoré les časom zmetabolizuje. Inak z kongresu nezostal žiaden záznam, prežíva iba ako spomienka a klbko príhod. Jeho skutočný dopad sa ukazuje až časom – niekoľko účastníkov a účastníčok počas kongresu prešlo akousi kvantovou vnútornou premenou, jemným preštelovaním nastavenia. U niektorých sa to už odrazilo aj v tvorbe, scitliveli voči istým materiálom, témam a postupom.
ZB: Predstavovala som si, že o tejto akcii budú kolovať len ústne povery, legendy. Že ich budete rozprávať na besedách po školách, na debatných kluboch. Pre mnohých aktérov dobrodružný pobyt na čerstvom vzduchu sa zmýtizuje… Oral history v rýdzej podobe a v kontraste k instantnému instagramovému zážitku. Ale táto neúprosná doba zakladajúca si na páčikoch a zdieľaní vás dobehla…
LT: Chacha, áno, tie besedy po školách… Ďalšou veľkou témou žitia na vidieku je asi pre nás obe zodpovednosť. Veľakrát sme sa bavili, že na dedine preberáme zodpovednosť za všetko -– za zateplené oranžové domy, za sklady dreva, za nelegálne stavby, za rúbaniská, za chátrajúce umelecké inštitúcie…
ZB: Úprimne, koncom roka 2019 skončilo moje osvetové prispievanie na sociálne siete. Takmer 10 rokov intenzívneho vysvetľovania a obhajovania ma dostalo v očiach miestnej komunity do pozície totálneho outsidera, troublemakera, ktorý kritizuje všetko, na všetko má názor. Dnes, po rokoch života tu, mi je z toho aj smutno. Správanie ľudí, a to nie len pred voľbami, mi nedáva žiadnu logiku. Privátna zodpovednosť sa nijako nevtlačila do širšieho verejného prostredia. Tlak finančne bonitných skupín z Banskej Štiavnice nadobro spravil „vykuchanú atrakciu“ pre víkendových hostí. To pôvodné musíš hľadať, vykutrať zo zeme. Že sa to všetko stalo pred mojimi (našimi) očami, vo mne neustále živí pocit zlyhania, nepochopenia. Podobne to mám s veľkou témou reštartu/resetu Galérie Jozefa Kollára, kde som po prvýkrát vstúpila v roku 2015. Desiatky výstav, aktivít, odhodlanie v galérii aspoň upratať, ponúknuť iný názor, inú pracovnú morálku, ktorá sa vymyká tej inštitucionálnej. Toľko osobného nasadenia vo verejnom záujme… veď to poznáš, o pár rokov neskôr si tu takmer vykrvácala.
LT: Hej, v rámci môjho hypertrofovaného pocitu zodpovednosti som sa v roku 2019 vrhla aj do vylepšovania štiavnickej Galérie Jozefa Kollára. Vznikli z toho Zlaté časy, projekt, o ktorom sa veľa popísalo a povedalo, nebudem teda zachádzať do detailov. Pre mňa to bol oči-otvárajúci exkurz do reality slovenských umeleckých inštitúcií. Zakúsila som, ako sa potýkaju s katastrofálnym, skutočne zúfalým nedostatkom peňazí, ktorý vedie k odlivu mozgov, rezignácii a uspokojovaniu sa s (pod)priemernosťou. Aký obrovský je rozdiel medzi dynamikou zriaďovanej a nezávislej kultúry! Z predchádzajúcej praxe som bola zvyknutá fičať na entuziazme, nedeliť čas na voľný a pracovný a pliesť takpovediac „z hovna bič“. Samozrejme, s obrovskou dávkou seba-prekarizácie a ohrozovania. Vedela som, že musím byť veľká a tvrdá, aby skameneliny v GaJK popraskali a pohli sa, samu seba som používala ako baranidlo. Dostala som sa do akéhosi seba-obetného raušu, nehľadela som na peniaze, čas ani zdravie. Bola to „jízda“, po ktorej som zostala fyzicky, psychicky aj finančne úplne vyčerpaná. To záverečné ťaženie v roku 2020 sme robili spolu – iniciatíva za osamostatnenie GaJK, články v médiách, verejná debata s ministrom Budajom v Kine Akademik…
ZB: A pod všetkým sme sa podpisovali vlastným menom. Obe sme neriadené kamikadze. V prírode prežijeme, prejdeme naprieč krajinou peši s boľavými nohami, zabudneme na krvavé pľuzgiere, ale v štátnej inštitúcii či v malom meste, sa tej našej odhodlanosti ľudia ľakajú.
LT: Opäť sa potvrdilo, že revolúcia žerie vlastné deti, ženy, ktoré hovoria nahlas, sú považované za „problematické“, a v dejinách profitujú najviac tí, ktorí sa nečinne prizerajú. Keď sa na to pozerám spätne, inak to vlastne ani dopadnúť nemohlo. Išla som do Zlatých časov s pocitom, že idem pomáhať, pozdvihovať. Že prinášam skúsenosti z „Veľkého Sveta“, ktorými obohatím miestne prostredie a zmením tak, ako si ja myslím, že ono potrebuje. Nechápala som, ako to nemôže byť vítané… haha. Teraz vidím, že z takéhoto východiska sa nedá dlhodobo budovať. Pocit, že „idem pozdvihovať“, je fundamentálne škodlivý, pretože predpokladá rôzne úrovne, nižšiu a vyššiu. Je to vlastne typ pýchy, patriarchálno-kolonizačno-gentrifikačnej.
ZB: Nemyslím si, že sme domácim „ponúkali zrkadielka“, že sme ich urazili našim elitárstvom. Vystúpiť z našej malej bubliny bez toho, aby človek poriadne zohol chrbát, nejde. Preto nerobíme politiku. S odstupom je dobre, že to tak dopadlo. Už nás vidím, ako by sme samozničujúco kmitali. Ale baviť by nás to bavilo, to viem zaručiť.
LT: Keď som sa zotavila z vyčerpania, zistila som, že na vidieku už nechcem žiť na plný úväzok. Odmilovala som sa. Tam, kde som predtým videla potenciál, teraz vidím nevyužité šance, tam, kde som videla výzvy, vidím premárnené úsilie, namiesto osobitosti vidím priemernosť a nedostatok. Premýšľam, prečo vlastne „na okrese“ zostávať? Dáva ti to miesto niečo, čo za to všetko stojí?
ZB: Práve teraz, keď tu lamentujeme nad životom, mi to dáva JAR. Keď vygumujem všetko, čo ma neustále, znova a znova vytáča, a nechám len údolie za domom, les, lúku, divé čerešne a trnky, stačí to na kvalitnú dávku prírodnej terapie, v pozadí ktorej je neustály strach o to všetko. Strach, že príde snaživý developer a postaví bungalovy, poľovnícky zväz znásobí počet posedov, združenie „turistov“ na každom kopci vztýči dvojkríž alebo sused vypíli starú jabloň a nasadí miesto nej rad tují…
LT: Upokojuje ma môcť hovoriť v minulom čase. Vraciame sa síce späť, ale ja som už v procese odliepania sa, pomaly odchádzam z okresu späť do veľkého mraveniska. Cítim sa po tých rokoch tak správne „vyminutá“ – ako keď po dlhej debate nie je viac čo dodať a nastane také to plné, vyčerpané ticho.
