Gabika Binderová (1975) vstúpila na umeleckú scénu koncom 90. rokov ako autorka objektov a inštalácií a videoumelkyňa. Jej vizuálny jazyk od začiatku vychádzal z poetiky telesnosti a ženskej skúsenosti, zdôrazňujúc hmatové kvality parazitických objektov vytvorených dotykom a určených pre dotyky, ktoré reprezentujú a tematizujú dotyk. Telo bolo ústrednou témou Binderovej experimentov s odevom, textilom, výšivkou, značkou. Vo videách, ktoré tvorila aj v spolupráci s vtedajším umeleckým aj životným partnerom Erikom Binderom (Mars a Venuša Binder, Kunst-fa), skúmala rodinné prostredie ako špecifickú komunitu z perspektívy ženy – matky dvojičiek (East Side Story, 2003, PGU Žilina; Sunday Army, 2003, SNG). Napriek úspešnej kariére, ktorú Binderová dokázala rozvíjať popri rodine a pedagogickej práci vo Waldorfskej škole, rozhodla sa radikálne zmeniť svoj život. Dôležitým prechodovým krokom bola Binderovej aktívna ústredná rola v projekte a filme Múr (2015), ktorý rozpráva príbeh Mierovej kolónie v Bratislave prostredníctvom príbehov jej obyvateľov pri spoločnej tvorbe mozaiky na deliacom múre. Podieľala sa na scenári a bola aj jeho hlavnou protagonistkou. Mohli by sme povedať, že z profesie odišla, ale s odstupom času sa jej ústup z umeleckého sveta javí skôr ako transformácia vlastnej tvorby na istý druh sociálnej plastiky. V roku 2021 zareagovala umelkyňa svojím projektom Zemjevid srca (Mapa srdca) na moju kurátorskú výzvu pre výstavný a performatívny projekt Stratený človek, ktorý sa uskutočnil v Banskej Štiavnici a v Banskej Belej popri podujatí JAMA – 75. ročník Milana Adamčiaka v spolupráci so združeniami ooo a Banska St a nica. V tomto participatívnom projekte sa autorke podarilo nadviazať na svoj umelecký životopis poukazom na vlastné súčasné prežívanie plnosti života so všetkými jeho stránkami a v úzkom prepojení s inými ľuďmi v budovaní komunity. Keďže aktívne sledujem tento „druhý život“ Gabiky Binderovej, položila som jej niekoľko otázok.
LGS: Kedy si začala od umeleckého sveta odchádzať? Vieš povedať prečo, respektíve za akých okolností?
GB: Striháš do štvrtej hodiny ráno video na Pražské bienále, ľahneš si na chvíľu, nepočuješ budík, utekáš s dieťaťom na stanicu, keďže ide s triedou do školy v prírode, a už stihnete iba odchádzajúci vlak a mávajúce deti z neho synovi… potom riešiš, ako ho tam dopraviť… no mala by si už byť dávno v práci, veď hypotéka nepustí, stály príjem oproti nestálemu z umenia je predsa len menší stres… takto ťa jedného dňa okolnosti presvedčia, že nájsť spôsob, ako sa prejaviť, bude musieť byť iný. V tom období som založila súkromnú umeleckú školu popri Waldorfskej škole, kde som v rovnakom čase učila výtvarné a remeselné predmety. Tvorba v ľudskom medzipriestore, či už detí, dospelých, rôznych komunít, kde ja – moje ego ustupuje a tvorím a koncipujem zázemie umeleckým projektom, ma i tak vždy fascinovala najviac.
LGS: Ľutovala si niekedy toto rozhodnutie?
GB: Nie, kdekoľvek som, čokoľvek robím, prejavujem sa umelecky, premieňam vlastný život na umenie… a keď sa tých premien prežitých udalostí nazbiera v istom mojom období života, trvá to niekedy aj niekoľko rokov – ako v časozbere pre film… tak sa zrodí finálna podoba vizuálneho diela.
LGS: Teraz žiješ v Slovinsku. Aký je tvoj život? Ako ďalej súvisí alebo nesúvisí s umeleckým svetom?
GB: Mohli by sme spolu veľa diskutovať o tom, čo a do akej miery vplýva na výchovu, rozvoj osobnosti a podobne… veď pedagogika, a nielen umenia, je odbor, ktorý ma dlhodobo fascinuje… no pravdou ostáva, že moji rodičia do mňa projektovali dve zásadné veci: cez otca – vzťah k horám (otec lesný drevársky inžinier, zanietený športovec, bol záchranár v Horskej službe) a mama (rovnako lesná a drevárska inžinierka, zanietená pedagogička) vo mne podporovala umeleckú dráhu. Preto som šťastná a nič mi nechýba v horách a pri tvorbe. Jedno alebo druhé musím mať. 😊
LGS: Súčasné umenie je otvorené aj „outsiderom“, ktorí majú zaujímavý príbeh a prinášajú obsahy z iných oblastí. Nedávno si vytvorila projekt Zemljevid srca, ktorý prepojil tvoj svet a svet umenia. Bude pokračovať? Čo ti dala táto skúsenosť? Čo dala participujúcim ľuďom?
GB: V Slovinsku prevádzkujem už ôsmy rok v Júlskych Alpách ubytovanie pre hostí a dennodenne sa stretávam s množstvom ľudí, rozprávam sa s nimi, nepozerám televízne správy, skôr počúvam príbehy hostí, čo nás navštívia zo všetkých koncov sveta. Ľudia sem prichádzajú primárne s dvomi túžbami, s túžbou po objavovaní a s túžbou po oddychu, a pritom obe túžby často súvisia so spojením sa so sebou samým. Poznám okolie veľmi dobre, všetok môj voľný čas venujem objavovaniu okolia. Nielen prírody ako takej, ale vám aj presne poviem, kde akého človeka stretnete, či už je to pastier, či ľudia z drevenice v horách, kde sa ponúka a varí v kotloch, a aká energia z toho na mňa pôsobí. Poradím, kadiaľ ísť, a nakreslím mapu, za tie roky som ich už nakreslila stovky. Určite to bude pokračovať, lebo projekt nikdy neprestal a aj začal v podstate mojím príchodom sem. Ako umelecká duša mám trocha problém s orientáciou, tak som prirodzene začala hosťom namiesto používania aplikácie či Google Maps mapy kresliť. Aj teraz, ak mám čo i len trocha času, tak mapu hosťom kreslím… Projekt ZEMLJEVID SRCA prepojil môj svet so svetom umenia. Prostredníctvom výzvy na Facebooku* som sem pozvala náhodných ľudí, ktorí túto výzvu objavili a rozhodli sa projektu zúčastniť. V ďalšej etape projektu mám zámer vytvoriť tu v Slovinsku plenér ZEMLJEVID SRCA (mapa srdca) určený pre umelcov zo Slovenska a Slovinska. Princíp ten istý: akcia – reakcia. Ja kreslím mapu cesty a oni prinášajú svoju umeleckú reakciu z nej. Všetko, čo a ako robím, mi v prvom rade prináša prepojenie s ľuďmi. Na tomto základe reflektujem sama seba, učím sa porozumieť životu. Som extrovert, nechráni ma žiadna ulita, tým pádom sa ma realita života dotýka a ja životu často nerozumiem, trápim sa… potrebujeme novú strechu na penzióne, do novej strechy sa nasťahujú kuny, treba ich nejako vyhnať, strecha tečie, sú potrebné peniaze na jej obnovu, no koronavírus všetko zamoce… tá istá strecha je hore z hôr, keď sa na ňu pozerám z tých výšok, jednoducho malebná. Vďaka tvorbe získavam krídla, môžem vidieť svet z vtáčej perspektívy a nájsť si v ňom ľahšie tú svoju cestu, cestu srdca. To je v podstate skúsenosť, ktorú by som chcela v projekte odovzdať participujúcim ľuďom.
*Výzva ZEMLJEVID SRCA:
Žijem v alpskej dedinke na úpätí Júlskych Álp už takmer 7 rokov. Vďaka mojej neteri Veronike Malgot ma ľudia poznajú aj ako chatárku z Dovje z fb profilu, ktorý mi založila: Ako sa má chatárka v Dovje – AlpeAmbient Slovenia. Prevádzkujem tu ubytovanie a tak sa stretávam takmer dennodenne s novými ľuďmi, teda pokiaľ to situácia dovolí . Mojím projektom a zároveň comebackom po dlhšej dobe je účasť na tejto výstave STRATENÝ ČLOVEK s niečím, čo robím takmer dennodenne.
… už takmer 7 rokov kreslím mapy… rozdala som ich stovky…
Všetkým strateným, hľadajúcim sa, ponúkam účasť na umeleckom projekte. Nielen, že získate ubytovanie v Slovinsku na 2 noci zdarma, ale hlavne aj špeciálnu mnou nakreslenú mapu vašej individuálnej cesty.
Východisko jednodňovej cesty bude Dovje alebo Mojstrana. Budeš si môcť vybrať medzi rôznymi cestami, kratšími či dlhšími, výber cesty bude na tebe, nakreslenie mapy na mne. Preto nie je potrebná žiadna extrémna kondícia, stačí minimálna skúsenosť s turistikou.
Každý si vyberie tú svoju cestu:
Cestu srdca v prvom rade.
Som z generácie, čo vyrastala na Učení Dona Juana od Carlosa Castanedu. Nie, nehanbím sa za to, som z generácie pred prahom 50 . Túto knihu sme si na internáte podávali doslova z izby do izby, z ruky do ruky . Vždy, keď to preženiem, príliš sa ponorím do čísel, tabuliek, správ a Messengerov, prestanem vnímať, veriť v dobro človeka, tak sa znova a znova vraciam ku koreňom a aj ku knihám, čo tvorili základ toho, kým som. Niekedy je to kniha, niekedy stretnutie s človekom, ktorý mi pripomenie, že som možno zišla z cesty a kým naozaj som…
„Dokonce i ty nejvyšší stavy a mimořádné duchovní výkony jsou bezvýznamné, jestliže nedokážeme být šťastní v těch nejzákladnějších a nejobyčejnějších situacích, jestliže se nedokážeme dotknout jeden druhého a života, který nám byl dán, svým srdcem.
Proto si prohlédni každou cestu pozorně a rozvážně. Vyzkoušej ji tolikrát, kolikrát je to podle tebe nutné. Pak si polož jednu otázku. Tu otázku si pokládá pouze velmi starý člověk. Můj učitel mi o ní pověděl jednou, když jsem byl mladý a příliš činorodý na to, abych ji pochopil. Teď jí však rozumím. Povím ti, o jakou otázku se jedná:
Má ta cesta srdce? Pokud má, je to dobrá cesta. Pokud nemá, je k ničemu.
Zeptáme-li se: „Ubírám se po cestě srdce?“, zjistíme, že nikdo jiný za nás nemůže definovat, jaká by naše cesta měla být. Jestliže se alespoň na okamžiku zklidníme a budeme pozorně naslouchat, poznáme, zda se ubíráme po cestě, která má srdce.“
Poznám tu v okolí veľa cestičiek, poniektoré nepoznajú ani domáci, poniektoré iba domáci … toto okolie priam vyzýva, aby si ho prebádal, je to veľmi intenzívny pocit. Možno viete, je tu neuveriteľne veľa čistej vody a vodopádov. Práve pri nich som si už na začiatku všimla, že každý z nich má úplne iný charakter či energiu… a tak sa aj snažím vybrať cesty, ktoré ľuďom prichádzajúcim sem „naordinujem“, na základe rozhovoru s nimi. Nie vždy, cez sezónu nás valcuje čas, a nie, samozrejme, každému. Takým, čo prídu s plánom spraviť celý Triglavský národný park za 3 dni, nemá cenu moju mapu kresliť, a tak to radšej ponechám na nich. Vtedy je to tak lepšie. Za mapky, ktoré kreslím, mi mnohí poďakujú, že sa vďaka nim konečne nestratili, videli, čo by inak nevideli, mnohých rozosmejem (naposledy slimákom v mape, ktorý je v istom úseku v doline Planica rýchlejší ako voda, čo je fakt pravda), ale hlavne im dám niečo zo seba, z mojich zážitkov, z môjho prežívania a vnímania.
A tak som predpripravila cesty:
cestu mlčania
cestu rozhľadu
cestu očisty
cestu odvahy
cestu spojenia
cestu hľadania
cestu vnútra
cestu vody
cestu radosti…
nie je tam tá tvoja ? … verím, že vznikne po našom spoločnom rozhovore.
Epicentrum bude Dovje. Tu, v Slovinsku, ho nazývajú slnečná dedina. Má najväčší počet slnečných dní v roku a neraz sa nad ním vytvorí slnečná diera, všade okolo mraky a iba u nás slnko. A ako zo slnka slnečné lúče povedú cesty z neho pre teba.
Cestu si vyberieš po rozhovore so mnou a následne ti nakreslím mapu (moja kresba s rozhovorom s tebou bude zachytená na videozáznam, žiadne tváre, iba rozhovor a kresba). Teda dostaneš kreslenú mapu, podľa ktorej pôjdeš, v mojej mape bude trasa a moje zážitky, všetko, čo som kedy zažila na danej trase, ti sprostredkujem. Jedinou tvojou úlohou bude zaznamenať, akokoľvek, tú svoju cestu a svoje zážitky na nej tak, aby si ich prípadne vedela, vedel odovzdať ďalšiemu. Akýkoľvek záznam tvojej cesty – predmet, popis, vyznanie, báseň, záznam obrazom či zvukom … je úplne na tebe, čo a ako spracuješ, ideálne do hmatateľnej, vizuálnej alebo zvukovej podoby… bude to už tvoja zážitková mapa či stopa. Tvoja „mapa“ buď poslúži niekomu ďalšiemu, koho tu prípadne stretneš a bude sa na projekte tiež zúčastňovať, alebo sa stane súčasťou tejto reálnej výstavy. Ak rád blúdiš sám v prírode, po značených i neznačných cestách, a máš čas od 5. do 21. 10. 2021, si vítaná, vítaný v dedine na upätí Triglavského národného parku v Slovinsku, kam ma doviedla moja cesta, dúfam, cesta srdca.
Oddnes do 21. októbra máš možnosť stať sa mojím spolucestovateľom.
Ak máš záujem, napíš mi podľa pokynov, ktoré som zverejnila v poste VÝZVA na mojom profile.
Cesta tajomstva, 2021.
