Projekt je súčasťou ocenenia umelkyne v projekte Cena Oskára Čepana (2020). Pôvodne bol plánovaný ako výstava aktuálnej tvorby, v ktorej Krajčová, využívajúc svoje kresliarske, grafické a animačné kvality, jednoducho, ale výstižne štylizovaným spôsobom zobrazuje kolotoč náročnosti až nemožnosti balansovania medzi chodom domácnosti, potrebami detí a svojimi vlastnými. Jednotlivé výrazne farebne odlíšené vrstvy jej kresieb lavírujú medzi materiálnou, ekonomickou a emocionálnou úrovňou materstva. Sú akýmsi vzdorom voči neúprosnej rutine, čím si autorka udržuje kreatívny nadhľad nad náročným obdobím výchovy detí a zároveň im dodáva sociologizujúci moment.
Fakt, že pár kilometrov od miesta, kde si žijeme naše životy, sa začala vojna, a odtiaľ k nám prekročilo hranice mnoho ľudí, pootočil perspektívu nahliadania na nás samých, naše problémy, vlastnú tvorbu a koniec-koncov aj jej význam. Krajčová s materskou vnímavosťou pochopila fatálnu krehkosť a zároveň brutálnosť tejto situácie, ktorá okrem materiálneho diskomfortu znemožňuje to najdôležitejšie – byť rodine spolu.
Počas prípravy výstavy – premýšľania, ako zapojiť do tejto výstavy ukrajinské ženy – sa v Bratislave zoznámila s Annou Dudik, ktorá sa rovnako ako tisíce iných žien ocitla so svojou mamou a dvoma deťmi na úteku pred vojnou. Keď jej popisovala, ako sa ešte pred vypuknutím vojny stretávali s kamarátkami a spoločne vyšívali, napadlo ju inkorporovať do výstavy práve moment vyšívania. S Annou Dudik tento projekt pojali ako workshop tradičnej ukrajinskej výšivky, ktorý prebiehal v Pisztoryho paláci, a v RC Kramárik a Ráčik. Akokoľvek to znie ako banálne dedinské vypĺňanie si dlhej chvíle, v tejto strate základných oporných bodov vytvorili kruh vzájomnej ženskej podpory, keď súčinnosť oka, mozgu a ruky zastavuje smršť myšlienok na vojnu. Tak ako odídenci fyzicky vstúpili k nám, autorka ich nechala vstúpiť do svojej tvorby. Namiesto materiálnej pomoci im ponúkla chvíľu prirodzenej, a zároveň vzácnej spolupatričnosti.
Vďaka ústretovosti Moniky Spišiakovej z Pisztoryho paláca v Bratislave dostal projekt nielen podobu vyšívania, ale aj jednoducho inštalovanej výstavy, na ktorej v jednej časti viseli už spomínané plienky a druhú časť tvorili modré linorytové odtlačky rôznych typov „materských činností“ na látke, z ktorých si ukrajinské, ale aj slovenské ženy mohli vybrať jeden a ľubovoľne ho výšivkou interpretovať. Vo väčšine prípadov buď farebne vyšili predtlačený motív, alebo ho florálne doplnili. Mohli by sme to vnímať ako ich „vťahovanie do autorkiných reálií“, no, koniec-koncov, ukrajinské ženy prišli na Slovensko tiež ako matky, ktoré riešia rovnaké situácie, ale v neznámom prostredí a bez domáceho zázemia.
Krajčová týmto projektom, ako sa vyjadrila kurátorka výstavy Jana Babušiaková, o ďalší krok posunula svoj dlhodobý záujem o problematiku materstva a odídencov, ktorú prepája s participatívnymi a kolaboratívnymi postupmi. Jeho aktuálnosť potvrdil aj fakt, že workshopy pokračovali aj po finisáži.
foto: Nina Pacherová.
