Pracujúca trieda, ktorá sa kedysi nazývala proletariátom, funguje v súčasnej spoločnosti v mode akejsi záhadnej entity – tušíme, že tu je, ale nevieme presne, ako vyzerá. Jej minulosť formovala zákony aj dejiny krajín, prítomnosť sa však rozplýva v nových podmienkach práce. Reakciou na túto situáciu je výstava Múzeum prízrakov, ktorá operuje s komplexnou fikciou, avšak založenou na umeleckom výskume. Kurátori Alexey Klyuykov, Laďa Gažiová a Zbyněk Baladrán vo svojom pôsobení prepájajú umeleckú tvorbu s reinterpretáciami ideologických a sociálnych rámcov, ktoré formátujú našu spoločnosť. Toto hybridné smerovanie medzi umeleckou inštaláciou a skúmaním vedomostnej inštitúcie si kurátorský tím vyskúšal pri kreovaní výstavy Manuš znamená človek vo viedenskej Kunsthalle, ktorá problematizovala emancipačnú politiku Rómov.
Múzeum prízrakov skúma sociálnu triedu pracujúcich. Svojím názvom a dizajnom možno zmätie viacerých návštevníkov, pretože si prepožičiava a vnútorne modifikuje klasické spôsoby muzeálnej prezentácie. Výstava publikum víta typickým vizuálom muzeálnej expozície – textovými panelmi. Na nich autori približujú vnímanie múzea ako inštitúcie, ktorej interpretácie faktov nie sú nestranné. Napĺňa podľa nich potreby vládnuceho poriadku a naratívy v ňom sa tak menia podľa prevládajúcej moci. Súčasnosť múzeí popisujú v kontexte korporačnej prevahy, ktorá múzeum mení na záležitosť statusu a núti inštitúciu prispôsobiť sa komerčným ukazovateľom úspechu.
Poučení touto nedôverou sa môžeme ponoriť do expozície, ktorá imituje historický vývoj práce a popisuje realitu pracovnej každodennosti našich nedávnych dejín. Starostlivo nafingované exponáty sa vo vitrínach miešajú s reálnymi fotografiami a objektmi, ktoré sú kladené do fabulovaných naratívnych celkov a prípadových štúdií. Na ich pozadí sa zjavujú míľniky úpadku proletárskej triedy, súvisiacej s privatizáciou a likvidáciou fabrík, ako aj zavádzaním outsourcovanej práce, v ktorej už niet triedy, len indivíduí. V grafických schémach imitujúcich staroveké fresky je vysvetľovaná aktuálna prax firiem a jej dopady na tú najmenej platenú a chránenú vrstvu zamestnancov. Celá výstava sa tak stáva skôr metaforou zmien v našej spoločnosti ako historickým diskurzom či nebodaj návodom na riešenie. Múzeá totiž nemusia ponúkať riešenia – rozprávajú príbehy.
