Magické univerzá Marie Prymačenko by Svitlana Biedarieva

Ukrajinská umelkyňa Maria Prymačenko (1908–1997) dokázala v časoch dominujúceho socialistického realizmu vytvoriť vlastné jedinečné univerzá obývané fantastickými zvieratami a surrealistickými rastlinami. Jej tvorba presahovala všetky predstavy, ktoré boli v tom čase podmienené prísnou cenzúrnou a represívnou politikou sovietskej vlády. 

Maria Prymačenko je emblematickou umelkyňou ukrajinskej kultúry. Predstavuje ľudovú naivitu a zakorenenosť v tradícii, ako aj oslobodenie od konvencií, ktoré zažívali ženy na ukrajinskom vidieku. Pomedzi tvrdú rutinu kolchozníckeho života na dedine v sovietskych časoch sa jej podarilo otvoriť okno do rôznych nových svetov, ktoré prinášala jej fantázia. Časť jej tvorivej slobody nepochybne spočívala v tom, že táto umelkyňa bola vnímaná ako predstaviteľka ľudovej výtvarnej tradície, ktorá bola z pohľadu sovietskych úradov marginalizovaná. Umelecká inovatívnosť Marie Prymačenko je však neodškriepiteľná. Jej umelecká metóda sa opierala o miestne ľudové maliarske štýly – pred Prymačenko používané prevažne v dekoratívnom umení – a o osobitý dialóg s ukrajinským a európskym modernizmom a surrealizmom začiatku 20. storočia. 

Prymačenko sa narodila v Bolotnej v Kyjivskej oblasti v roľníckom prostredí a zdalo sa, že nasleduje cestu miliónov sovietskych žien na vidieku: chudobný život bez prostriedkov, povinnosť zapojiť sa do kolektívneho poľnohospodárstva a zbavenie základných ľudských práv, ako napríklad nemožnosť získať pas na voľný pohyb po krajine. Osud mala Prymačenko neľahký, avšak zároveň priaznivý, poskytol jej celkom nezvyčajné okolnosti na profesionálny umelecký rozvoj a obdaril ju jasným a výnimočným maliarskym talentom. Jej rodina, hoci bola neodmysliteľne spätá s vidieckym životom, sa zaoberala úžitkovým umením. Otec Oksentij vyrábal zdobené drevené ploty, ktoré ozdoboval zoomorfnými a rastlinnými rezbami. Jej matka Paraska bola známou majsterkou tradičnej ukrajinskej výšivky. Umelkyňa v detstve prekonala poliomyelitídu, preto bola oslobodená od ťažkej práce na poli. Kvôli svojmu postihnutiu trávila väčšinu času doma, maľovala a vyšívala. 

Keď sláva talentovanej dvadsaťsedemročnej umelkyne, ktorá pracovala s takými jednoduchými materiálmi, ako je papier, gvaš a akvarel, prenikla do Kyjiva, v roku 1936 ju pozvali do Ústredných experimentálnych dielní v Kyjivskom múzeu úžitkového umenia. Hlavným cieľom týchto workshopov bola príprava na 1. republikovú výstavu ľudového umenia, ktorá sa mala konať v tom istom roku a ktorej program zahŕňal rôzne významné mestá vo východnom bloku. Jasná a svieža vízia Prymačenko si okamžite získala pozornosť verejnosti a na výstave jej poskytli na prezentáciu diel samostatnú miestnosť. Nasledujúci rok jej obrazy putovali na medzinárodnú výstavu v Paríži, kde získala Zlatú medailu. 

Paradoxne, hoci rok 1937 priniesol Prymačenko úspech, zároveň znamenal vyvrcholenie represií Josifa Stalina voči ukrajinským umelcom a intelektuálom z generácie známej ako „popravená renesancia“. Jedným z mnohých významných príkladov takýchto represií bola poprava monumentalistického maliara Mychajla Bojčuka a jeho blízkych, vrátane manželky, spolupracovníkov a študentov, ktorí sa tiež usilovali vniesť do sovietskeho umenia ukrajinské ľudové motívy spolu s kresťanskou ikonografiou, a následné zničenie väčšiny ich diel. Tento prípad bol príkladom toho, ako sa stalinská politika pokúšala formovať „národnostnú otázku“ prostredníctvom umenia, pričom kyvadlo štátnej kultúrnej politiky sa pri hľadaní ideologicky prijateľného jazyka pre utopické zobrazenie početných utláčaných národov v Sovietskom zväze otáčalo na rôzne strany.

Napriek tomu, že ju sovietsky systém umeleckej tvorby prijal, je dôležité, že v ďalšom priebehu svojej kariéry sa nikdy nevyhýbala politickým komentárom a prostredníctvom svojho umenia vyjadrovala svoje silné názory proti vojne a násiliu. Jej diela vyjadrujú citlivosť, s akou umelkyňa vnímala a interpretovala spoločenskú situáciu, ktorá ju obklopovala. 

Vo svojom diele Nech je prekliata jadrová vojna! z roku 1978 výrazne použila Prymačenko jasné, fluorescenčné farby na zobrazenie vojnového monštra s dvojitým hadím jazykom, ktorý je hrozivý a fascinujúci zároveň. Expresívna výpoveď umelkyne odráža ľudové obavy z obdobia studenej vojny a predtuchu konca jadrového uvoľnenia medzi ZSSR a Spojenými štátmi, ktoré sa začalo v roku 1972 a skončilo v roku 1979 sovietskou inváziou do Afganistanu. Jej dielo absorbuje moderné formy a témy do inak ľudového prostredia, a transformuje abstraktný obraz vojny a deštrukcie do zoomorfného tvaru. 

Iné dielo, Hrozba vojny (1986), je, naopak, namaľované v tmavých, pochmúrnych farbách, ktoré zobrazujú zviera vyzerajúce ako raketa s početnými hmyzími nohami a – opäť – s dlhým dravým jazykom, ktorý nenásytne hľadá svoje obete. Dielo, ktoré vzniklo v roku výbuchu jadrovej elektrárne v Černobyle v blízkosti rodnej dediny Prymačenko, svedčí o úzkosti z neviditeľných, ale reálnych hrozieb modernej doby, a zároveň pretavuje obavy z deštrukcie a násilia do príbehu, ktorý dáva zlu formu a tvár. Táto umelecká metóda pretvárania tragických zážitkov do podoby beštiárov je typická pre metaforické myslenie a folklórom inšpirovaný animistický svetonázor Prymačenko. 

V jej ďalších dielach nadobúda téma pokojného neba mimoriadny význam. Gvaš na papieri Naša armáda, naši ochrancovia (1978) zobrazuje radostnú dedinskú oslavu so slnkom žiariacim nad dedinou a tancujúcimi pármi, ktoré akoby oslavovali víťazstvo. Veselú slávnosť života nepreruší žiadna hrozba, pretože pokojnú oblohu nad tanečníkmi chránia dva veľké rozprávkové vtáky. Tento idylický obraz sa opäť stáva potrebným v súčasnej situácii týkajúcej sa ruskej invázie na Ukrajine, keď obloha stratila bezpečnosť vinou ruských bômb ostreľujúcich ukrajinské mestá a vojenské letectvo nadobudlo význam pre dosiahnutie bezpečnosti a ochranu životov ľudí na Ukrajine. 

Obraz Holubica roztiahla krídla a prosí o mier (1982) zobrazuje holubicu mieru pokrytú prepracovanými ľudovými motívmi. Jej ochranné krídla zatieňujú pôdu a kvety, ktoré na nej rastú, a chránia ich. Obrazy sú poctou Pablovi Picassovi, ktorý bol údajne fascinovaný dielami Prymačenko, keď ich videl v Paríži v roku 1937. Ochranné gesto čerpá z tradičnej ukrajinskej ikonografie a ľudových ikon z ukrajinskej Polisie (región na severe Ukrajiny), rodiska Prymačenko, a pripomína zobrazenia anjelov aj ukrajinskú ikonu Pokrovy, kde Panna Mária chráni svojich nasledovníkov tým, že nad nimi rozprestrie svoj plášť. Tieto prepojenia naznačujú aj symbolické spojenie Prymačenko s umelcami ukrajinskej avantgardy 20. rokov 20. storočia, ktorí sa tiež často inšpirovali ukrajinskými dedinskými ikonami, a jej nepriame odkazy na bojčukovskú školu.

Diela Prymačenko nesú osobitý druh irónie, ktorá sa prejavovala aj v krátkych frázach alebo veršoch, ktoré autorka sama napísala, pričom sa inšpirovala ľudovou ústnou tradíciou. Obraz Táto príšera otvorila ústa a chce zjesť kvet, ale má tenký jazyk (1985) zobrazuje netvora vo vojenskej čiapke, ktorý sa pokúša zhltnúť kvet, ale nepodarí sa mu to. Slabosť netvora je zvýraznená tým, že čelí sile mnohých zdanlivo zraniteľných rastlín, ktoré sa bránia jeho invázii na svoje pole. Divák sa pripája k umelkyni v kontemplácii tohto groteskného boja medzi bezmocným agresorom a tichým, ale významným odporom jeho obetí.

Maria Prymačenko prežila dlhý a umelecky plodný život, bola svedkom zániku Ruského impéria, vzniku Sovietskeho zväzu, jeho následného rozpadu a rozvoja nezávislej Ukrajiny. Vo svojej tvorbe reflektovala početné úzkosti a turbulencie 20. storočia, ale zároveň dokázala reinterpretovať a prekonať akékoľvek obavy zdanlivo detskými vizuálnymi metódami, pretvárajúc ťažkosti a traumy každodenného života na rozprávkové príšery, ktoré nevzbudzujú hrôzu, ale skôr zvedavosť, teda prežívajú historické traumy, ktorých bola divákom aj účastníkom.

Neľahká ukrajinská história sa odvíjala aj po smrti umelkyne a priamo ovplyvnila jej dedičstvo. Rodná dedina Prymačenko, Bolotňa, bola spolu s okresným centrom Ivankivom obsadená ruskými vojskami na začiatku súčasnej bezohľadnej ruskej invázie na Ukrajinu. Vo februári až marci 2022, keď ruská armáda rýchlo postupovala na ukrajinské územie a porušila hranicu s Bieloruskom, bolo ostreľovaných mnoho budov na severe Ukrajiny a došlo k početným civilným obetiam. Už počas prvých dní súčasnej invázie Ruska na Ukrajinu ruské jednotky vypálili miestne historické a archeologické múzeum v Ivankive. V zbierkach múzea sa nachádzali ranostredoveké archeologické artefakty, vzácne polabské (severoukrajinské a juhobieloruské) ľudové ikony a zároveň 25 diel Marie Prymačenko. Neskôr sa potvrdilo, že jej diela sa podarilo zachrániť vďaka húževnatosti miestnych obyvateľov, ktorí pred inváziou ukryli obrazy vo svojich domoch. Táto situácia poukazuje na ohrozenie kultúrneho dedičstva i ľudských životov v prebiehajúcej vojne Ruska proti Ukrajine, a najmä na ohrozenie, ktorému čelia zbierky regionálne významných múzeí.

V tejto chvíli pretrvávajúceho ohrozenia národného dedičstva sa ďalšiemu dielu Prymačenko podarilo výrazne prispieť k odporu voči ruskej agresii, keď sa stalo kľúčovou položkou charitatívnej aukcie na podporu ukrajinskej armády a humanitárnych potrieb ukrajinských utečencov. Dňa 29. apríla 2022 sa jej obraz Kvety rastúce pri štvrtom reaktore [Černobylu] (1990) predal za rekordných 500 miliónov dolárov anonymnému kupcovi, ktorý ho následne daroval Národnému múzeu umenia Ukrajiny, čím sa stal najdrahšie predaným ukrajinským umeleckým dielom v histórii. Jej ďalšie dielo Strašiak (1967) bolo zaradené do hlavného projektu posledného ročníka Bienále v Benátkach ako doplnok na poslednú chvíľu, čo bolo prejavom chvályhodného zámeru kurátorov podporiť ukrajinskú umeleckú scénu v čase vojny. Popis k dielu však poukazoval na potrebu ďalšej medzinárodnej práce v oblasti dekolonizácie a odporu voči stáročnému privlastňovaniu si ukrajinských kultúrnych výdobytkov Ruskom, keďže na štítku obrazu bolo uvedené, že umelkyňa „sa narodila v Bolotnej, Ruské impérium (dnešná Ukrajina)“. Takéto predstavenie významného ukrajinského umelca nás obracia späť k protikoloniálnemu boju, ktorý sa odohráva na Ukrajine, ale poukazuje aj na potrebu intenzívnejšej informačnej kampane o ukrajinskom umení a umelcoch na globálnej úrovni a tento článok vznikol s cieľom prispieť k tejto misii.

Keďže ukrajinská kultúra je naďalej v permanentnom nebezpečenstve kolonizácie i fyzického ničenia kultúrnych inštitúcií a artefaktov, súčasná história dokazuje, že protivojnové vyhlásenia, ktorých sa dotkla Maria Prymačenko, sú naďalej veľmi aktuálne, pretože reagujú na zhmotnené obavy doby. Diela Prymačenko sú príkladom rozšíreného ukrajinského úsilia o pokojný a radostný život v harmónii s prírodou, ktorý je hlboko zakorenený v tradičnej kultúre. Detinským a naivným spôsobom sa zamýšľajú aj nad hrozbami a nebezpečenstvami, ktorým čelili ukrajinské dejiny v priebehu 20. storočia, a nad výzvami vyplývajúcimi z príslušnosti Ukrajiny k sovietskemu socialistickému štátu. Magické svety, ktoré umelkyňa vytvorila, však poskytujú silný a krásny spôsob úniku z neľahkej a krutej reality do oblasti fantázie a slobody. 

Svitlana Biedarieva je historička moderného a súčasného umenia východnej Európy a Latinskej Ameriky, kurátorka a umelkyňa.