Asi by bolo prehnané napísať, že výtvarnú mapu Slovenska zásadne obohacuje levická Synagóga (svojmu účelu slúžila do roku 1967, potom bol z nej sklad nábytku, no pred desiatimi rokmi sa dočkala vydarenej rekonštrukcie). Každopádne, vo výstavnom programe sa nájdu aj ambiciózne projekty. Jedným z takých sú Portréty Zuzany Pustaiovej (levickej rodáčky). V niekoľkých cykloch vystavuje rôzne podoby svojej tvorby za posledných desať rokov. Predstavené práce sú veľmi pestré, technicky i tematicky. Farebná i čiernobiela fotografia, koláže a staršie fotografické techniky. Portrét individuálny, skupinový alebo, v prenesenom zmysle, kultúrno-historický. Fotografia inscenovaná, manipulovaná, dokumentujúca atď. Od vyslovene osobných či rodinných tém a výpovedí až po reflexiu rôznych spoločenských či kultúrno-historických fenoménov. Úvodné dva „rodinné“ projekty, presnejšie výbery z cyklov Interlude (2019-2020) a Face of Family (2017) – sú nie veľmi šťastne umiestnené v priestore vstupnej haly. Zbytok je vystavený v hlavnej sále synagógy, pritom väčšia časť v tzv. „ženskej galérii“ na poschodí (označenie referuje k členeniu synagóg a nie na nejaký feministický projekt).
Nájdeme tu projekty reflektujúce sociálny tlak a spoločenské stereotypy (One day every day, 2020-2022), koláže s 3D efektom (Masky, od 2020). Odľahčený cyklus vtipných čiernobielych fotografií, kde do folklórneho klišé zasadzuje súčasného človeka s odpovedajúcimi atribútmi (Aký kraj taký mrav, 2015). Vážnejšie folklórnu tému, konkrétne ženský odev „čilejkárskeho“ mikroregiónu (zhruba medzi Levicami a južnými svahmi Štiavnických vrchov) vystavuje v podobe troch veľkoformátových kyanotypií (ČIĽ-EJ!, 2013). Netradičné fotografie na textílii sú súčasťou projektu Môj prastarý otec bol vychýrený krajčír v Pešti (2013). V Nemecku vznikli cykly Gardeners a Disturbing Beauty (oba 2016). Banálne príbehy so starými rodičmi v hlavnej úlohe Výlet do hôr (2012) a Zimné hrádky (2012-2015) patria k možno tomu najznámejšiemu, ale vari i najslabšiemu z autorkiných projektov.
Pustaiovej Portréty sú akousi miniretrospektívou mladej, ale už oceňovanej autorky (1990), čerstvej absolventky doktorandského štúdia. Zdá sa, že si stále ešte len hľadá vlastný rukopis, trochu skúša nadviazať na módne trendy, trochu ísť vlastnou cestou. U fotografie platí, že je umením selekcie. Rovnako to však platí aj o vystavovaní. Formát výstavy síce láka predstaviť čo najviac, ale pomohol by kurátorský nadhľad i reálne zváženie priestorových možností. Napriek výraznému interiéru synagógy vystavenie na paneloch zásadne neruší, rovnako ako „lacná“ panelová inštalácia, i keď je nasvietenie v pochmúrnejších dňoch asi problém. Letáčik k projektu je napriek stručnosti obsažný, i keď textom by pomohla väčšia jednotnosť, pôsobia ako pozbierané z rôznych zdrojov a príležitostí. Zuzana Pustaiová je na začiatku umeleckej kariéry, verme, že po období hľadania a experimentovania, vrátane odskúšania si zrejme slepých ciest, je práve teraz čas, i vďaka tomuto výstavnému projektu, porozmýšľať, kadiaľ ďalej.
