Na začiatku druhej vlny pandémie v septembri 2020 sa v priestoroch Kabinetu pomalosti bratislavskej Novej Cvernovky uskutočnila prezentácia knihy AMA. Ľubomír Ďurček, Květoslava Fulierová, Július Koller a amatérski výtvarníci. Rozsiahla dvojjazyčná, dizajnovo pekne riešená publikácia, ktorú zostavil historik umenia Daniel Grúň, je vôbec prvým podrobným fokusom na lektorskú prácu profesionálov s neprofesionálnymi výtvarníkmi pod kuratelou štátnych osvetových inštitúcií od druhej polovice 60. do 80., s presahom do 90. rokov. Vznikla vďaka spolupráci s výtvarníčkou a životnou partnerkou Júliusa Kollera Květoslavou Fulierovou, ktorá pôsobila ako členka lektorátu a oficiálna fotografka letných sústredení/sympózií amatérskych výtvarníkov, ktoré prebiehali na rôznych rekreačných miestach bývalého Československa. Fulierová zhromaždila bohatý, systematizovaný fotografický archív, ten sme doteraz poznali najmä cez portréty a situačné figúry ufonauta Kollera, ktorý tvorí gros publikácie (plus archív Júliusa Kollera, The Július Koller Society): skupinové fotografie účastníkov z areálov sympózií a na potulkách prírodou, jednotlivci pri maliarskych stojanoch v improvizovanom ateliéri, v plenéri, s lektormi, záverečné výstavy diel s náhodnými miestnymi aj organizovanými návštevníkmi, pohľadnice z miest sympózií, poznámky, kresby, kollerovské kultúrne situácie s participujúcimi amatérmi, spoločné akcie Kollera a Ľubomíra Ďurčeka, ktorý sa v rokoch 1983 – 1989 ako lektor zúčastňoval letných sympózií a pod.
Textovú časť tvoria uverejnené dobové reflexie z letných pobytov od Fulierovej (1978, 1983), príspevky Kollera k Tvorivým konfrontáciám (1981, 1985), rozhovory Dagmar Gazdíkovej a Kollera o práci s neprofesionálnymi výtvarníkmi a o výtvarných programoch (1978, 1984), faktografické poznámky Ďurčeka k sledu udalostí a terminológii, a napokon štúdia Daniela Grúňa s objasnením historického a inštitucionálneho pozadia vzniku a fungovania amatérskej výtvarnej tvorby, ktorá spadala pod takzvanú ZUČku, záujmovo-umeleckú činnosť pri Obvodných kultúrnych a spoločenských strediskách (ObKaSS) v Bratislave. Koller od roku 1967 viedol výtvarné Konfrontácie pri ObKaSSe III., Ďurček od roku 1981 Konzultácie pri ObKaSSe II. Hoci „obidvoch umelcov vtedy spojilo popri neautoritatívnom prístupe k pedagogike aj experimentovanie s modelmi vzájomnej komunikácie“, rozvíjali vlastné umelecké programy. Ich rozdielnosť vystihuje Ďurček: „Koller nepoužíval vôbec pojem konzultácie, skôr korekcia, usmernenie a iné. Ja som si zvolil termín konzultácie. (…) Konfrontácie sú viac o boji. (…) Možno by som to rozdelil takto: Konzultácia v tvorivom procese (ateliér) a konfrontácia v prezentácii (výstava).“ Kým Kollerove ukotvenie bolo v (anti)maľbe, ktorej výsledkom boli závesné diela, Ďurček sa otváral viac intermedialite, fotografii, filmu a videu, do ktorých zapájal aj svojich frekventantov, čoho výsledkom mohla byť dočasná akcia, inštalácia v krajine alebo dotvorené nájdené objekty – príkladom je fotodokumentácia z Prvého akčného letného amatérskeho sústredenia v Pieninách (1990).
Pri sledovaní týchto dvoch konvergentných a zároveň divergentných línií nám dôjde, že ďurčekovský príbeh letných sústredení a lektorovania neprofesionálnych výtvarníkov by bol s veľkou pravdepodobnosťou odlišný, s inou metodikou vychádzajúcou z dlhoročnej skúsenosti stredoškolského pedagóga. Oblasť amatérskej tvorby, ktorá bola pred rokom 1989 nenápadnou, nepísanou súčasťou neoficiálnej scény, by si preto zaslúžila aj ďalší výskum. ZUČ bola, aspoň z hľadiska tlačovín, dobre „živená“: každoročne vychádzali katalógy k súťažiam AMA (na obvodnej, mestskej a celoslovenskej úrovni), k samostatným výstavám, rôzne príručky pre amatérov, mesačník Výtvarníctvo, fotografia, film. Na druhej strane však chýbali vhodné výstavné priestory, výstavy sa inštalovali na chodbách a vo vestibuloch, lebo jediná galéria AMA na Beblavého ulici bola taká malá, že sa do nej zmestili iba miniatúry. Netreba zabudnúť na prínos metodika Aurela Hrabušického, keramický krúžok pod vedením Aleny Burianovej, Tvorivé grafické konfrontácie v Dome kultúry Ružinov, Amatérsku fotografiu (AMFO) a metodika Václava Maceka, Fototribúny Vladimíra Vorobjova, fotovýstavy v Spoločenskom dome Trnávka a ďalšie. Pre porovnanie, boom záujmu o amatérsku filmovú tvorbu, najmä rodinné filmy, nastal príchodom digitálu (napr. projekty rakúskeho filmára Gustava Deutscha), od roku 2005 strihač a dokumentarista Marek Šulík rozbehol projekt Rodinné archívy, cez ktorý sa mu dodnes podarilo vyzbierať takmer 1000 hodín filmových záznamov, historicko-teoretickému výskumu amatérskeho filmu na Slovensku sa na Katedre audiovizuálnych štúdií FTF VŠMU už niekoľko rokov venuje Denisa Jašová. To bola oficiálna časť správy.
Teraz tá neoficiálna. Na prezentácii publikácie v Novej Cvernovke sa zišlo aj niekoľko bývalých, pod rúškami dobre maskovaných, kollerovsko-ďurčekovských frekventantov. Patrím medzi nich. Do Konzultačného strediska pre amatérskych výtvarníkov na Nevädzovej ulici (neskôr v Spoločenskom dome Nivy) som prvýkrát prišla v roku 1985 ako Ďurčekova žiačka zo Strednej priemyselnej školy grafickej (SPŠG). Konzultačné stredisko bolo ostrovom slobody, kde sa jeden víkend v mesiaci stretávali ľudia rôznych vekových kategórií a profesií, rozložili sa maliarske stojany, domáce práce, viedli sa diskusie, občas vonku na terase, lebo aj steny majú uši, riešili sa naoko neriešiteľné úlohy (Kurz farebného vnímania a vyjadrovania). Bola som mladá a hlúpa na to, aby som všetkému porozumela, len som vstrebávala ako špongia. Nepochybne mi to dalo veľa a určilo môj ďalší vývin.
V rokoch 1989 – 1991 som absolvovala tri letné sústredenia: Vyšnú Bocu, Pieniny a Biele vody. Pri poslednom som mala za sebou prvý školský rok na VŠVU a bola to vlastne moja rozlúčka, osobne dosť nevydarená, s neprofesionálnym prostredím, s mojou prvou neakademickou akadémiou. S Kvetou, Julom a Ľubom sme sa vídali už len príležitostne na vernisážach, s Ľubom na priateľských „NeoPalacka“ stretnutiach, pri príležitosti výstavy Ďurčekova škola (2012) a po Julovej náhlej smrti u Květy.
Neprofesionálna tvorba bola vo svojej dobe fenoménom. Organizovaná a podporovaná štátom sa napriek všetkému vymykala spod kontroly, amatérov viedli z hľadiska oficiálneho umenia problematickí konceptualisti, metodikmi boli latentní rebeli. Boli to také ostrovy pozitívnej deviácie.
