Topografické lekce by Tina Poliačková

Výstava Topografické lekce nemohla nájsť príznačnejšie miesto, akým je galéria v odľahlom mestečku Náchod, ktoré sa nachádza na česko-poľských hraniciach. Ústredným záujmom tohto projektu je totiž migrácia a pohyb naprieč kultúrno-spoločenskými hranicami, ktorých sa dotýkajú práce mladých ukrajinských umelcov a umelkýň, usadených na českej scéne alebo nútených sem vinou ruskej invázie emigrovať. Rozhodne ambicióznym gestom trojice kurátorov (Milan Mikuláštík, Lexa Peroutka, Julie Jančárková) bolo ich prepojenie s prevažne realistickými maľbami z 19. a 20. storočia autorov, ako sú Iľja Repin a menej známy Ivan Anisimov či Nikolaj Kondraťjev, ktorých spája rôzny vzťah k územiu dnešnej Ukrajiny. Kurátorský projekt teda uštedruje návštevníkom sľúbenú lekciu z topografie, ktorá je síce poučná z hľadiska predstavených historických prác, ale zároveň sa zadrháva v spojení s mladým súčasným umením. Problémom je, že nerozvíja žiadne produktívne vzťahy, či už z hľadiska formálnych prístupov, alebo tých obsahových. Vedľa poeticko-melancholických prác Olgy Krykun, Mashy Kovtun či Poliny Davydenko tu môžeme nájsť Repinovo veľkolepé vyobrazenie krížových procesií, Anisimove vyobrazenia českých krajiniek alebo zvláštnu konfrontáciu kritiky ruského avantgardného projektu kozmizmu Darjy Lukjanenko s majestátnou historickou maľbou Alexandra A. Alexandrovova vyobrazujúcu ľudového hrdinu a kozáka Stenka Razina. Pokiaľ má byť cieľom výstavy podľa kurátorov otvorenie „citlivých tém ukrajinsko-ruských vzťahov“ a má na ne nahliadať „prizmou postkoloniálnych štúdií“, tak v rámci takto silne heterogénneho celku s dielami naviazanými na špecifické historické udalosti s odlišnými kontextami sa tento prístup rozpúšťa do obyčajného zmätku. Kurátori neuľahčujú praktické porozumenie ani zatúlaným návštevníkom galérie (smerujúcim väčšinou do náchodského zámku), keď sú hlavne v popiskách diel súčasných umelcov a umelkýň skúpi na obšírnejšie predstavenie tém, s ktorými pracujú. Estetický zážitok z vystavených videí neumocnia ani príliš krátke slúchadlá alebo, naopak, ich absencia, predovšetkým v prípade videoeseje Poliny Davydenko, ktorej osobnú výpoveď možno uchopiť len cez anglické titulky. Výstava však napriek týmto zádrhom za návštevu stojí, keďže v nebývalej šírke dáva priestor rôznym polohám angažovanosti súčasného ukrajinského umenia a zároveň môže otvárať cestu úvahám o možnostiach dekolonizácie aj domácich umeleckých inštitúcií.