Pohľad človeka, cestujúceho medzi Bratislavou a Viedňou, naprieč krajinou Moravského poľa (rakúskeho Marchfeldu), upúta na jej rovnom horizonte okrem vertikál obligátnych veterných turbín ešte čosi iné. Týmto iným sú zvláštne, hádam i záhadné vežovité stavby, výškou neraz prekonávajúce i zvonice miestnych kostolov. Ide o poľnohospodárske silá, ktoré sa stali úbežníkom výstavného projektu s názvom La La Silo-Land v koncepcii kurátorky Hilde Fuchs.
Pre sprístupnenie zmyslu a pochopenie prípadného potenciálu projektu, považujem za plodné premýšľať o ňom na dvoch osiach. Jednak je to os obskúrne – závažné a jednak os výskum – aktivizmus – tvorba.
Téma projektu sa javí byť úzko regionálne špecifickou, čo so sebou vždy prináša isté riziko. Koncepčne sa výstava tomuto úskaliu obskúrneho vyhýba tým, že združuje diela autorov, ktorí dokážu lokálne fenomény chápať v širších socioekonomických (Helmut a Johanna Kandl, M. Šimkovičová), environmentálnych (O. Hudec) a urbanistických (H. Pretterhofer) rámcoch. Závažnosť témy navyše umocňuje aktuálny globálny kontext. Žijeme obklopení snímkami horiacich obilných lánov a správami o úrode rozkladajúcej sa v silách ukrajinských prístavov, sú to však len čriepky v obraze sveta na začiatku 21. storočia. Sveta, ktorý ukazuje, že neolit predsa len ešte neskončil.
Pohyb na druhej osi je problematickejší v tom zmysle, že sa dotýka starej otázky o povahe vzťahu umenia a výskumu. Koncepcia výstavy divákovi predstavuje škálu prístupov, kde sa umelecké a výskumno-aktivistické pohľady prelínajú, či priam splývajú. Prístup je to iste legitímny, no jeho rub sa ukazuje napríklad v konfrontácii s vystavenou kresbou – komiksom Felixa Malniga, v ktorom expresívne štylizovaná postava vybieha na strechu sila, kde lapí jedného z holubov, spúta ho motúzom a hádže dolu z veže. V tomto brutálnom podobenstve (autor sám začas pracoval na jednom z dolnorakúskych síl) sa ozýva rýdzo výtvarne nie rétoricky uchopené premýšľanie o téme, ktoré pritom nebráni generovať sieť súvislostí i smerom k otázkam práce, slobody, vzťahu k prostrediu a podobne. Nevdojak sa tu potom žiada pýtať sa, ako to robí napríklad Dieter Mersch, do akej miery je estetično autonómnym spôsobom skúmania sveta a prípadne (ak problém domyslíme do dôsledkov) aj autentickou formou angažovanosti.
