Odmalička som chcel byť maliarom: Kanrec Sakul v rozhovore s Nikolasom Bernáthom

14. 12. 2022

Nikolas Bernáth: Ahoj Kanrec, ako sa máš a čím práve žiješ?

Kanrec Sakul: Ahoj Niko, všetko je OK, žijem rodinným životom a maľujem. Práve som si po dlhšej dobe odbehol mimo tohto pekného stereotypu. Nerád cestujem, ale raz za čas si to nakoniec užívam a spájam to, samozrejme, aj s umením.

NB: Áno, nedávno si sa vrátil zo švajčiarskeho Bazileja, minulý rok si tam dokonca na veľtrhu VOLTA Basel prezentoval svoje maľby. Aký to bol pocit, exponovať svoje umenie po prvýkrát i v takomto medzinárodnom kontexte?

KS: Bolo to pre mňa niečo úplne nové. Veľmi dlho som totiž umenie sledoval odniekadiaľ akoby zozadu, z internetu, z počúvania a ďalších zdrojov. Práve posledné tri roky zažívam veci reálne. Je to veľká skúsenosť a som za ňu vďačný. Viac som porozumel aj istému zákulisiu umeleckej prevádzky a urobil si názor na niektoré veci. A hoci moja pozícia pri umelcoch v danom prípade bola skôr outsiderská, v zahraničí sa mnoho informácií, ktoré vnímame my doma ako dôležité, stiera, a divák/čka sa skrátka pozerá na umenie bez mnohých nánosov, ktoré sú dôležité doma.

NB: Aktuálne vystavuješ na kolektívnej výstave v Kunsthalle Košice, ale ako si spomínaš, za posledné dva až tri roky máš za sebou niekoľko sólo či skupinových projektov. Ak by bol toto sumár profilu mladého absolventa, bola by to ideálna situácia, ty však tvoríš už pomerne dlho a zároveň nie si absolventom žiadnej výtvarnej školy. Skús mi niečo povedať o procese, ktorý ťa priviedol sem, a teda do situácie, keď si už výtvarníkom, ktorý sa legitímne etabloval na domácej scéne.

KS: Odmalička som chcel byť maliarom. Bola to taká romantická idylka. Niekoľko rokov ma nič iné nezaujímalo. Keď som skončil 9. ročník ZUŠ, na ŠUV ma neprijali. Asi vtedy som začal nejakú svoju revoltu voči školským systémom a spochybňovanie významu školy ako takej. Prestal som to považovať za nutnosť. Bola to taká moja ochrana pred situáciou, že na tej škole byť nemôžem. V tom duchu to pokračovalo aj v období, keď sa mi nepodarilo dostať ani na výtvarnú vysokú školu. Bolo to už vážnejšie, cítil som tlak rodiny a okolia, aby som maľbu bral len ako hobby. Nechcel som si to však nijako pripúšťať. Pracoval som ďalej, s istou dávkou nahnevanosti z neprijatia, ale to mi možno pomohlo viac zisťovať, učiť sa sám a hlavne veľa maľovať, bolo to niečo ako komplex, obsesia, chcel som sa vyrovnať „profesionálom“.

Keď však preskočím pár rokov a skočím do obdobia, keď sme začali i my dvaja spolupracovať, začal som byť oveľa spokojnejší, pretože to, že prichádzala nejaká odozva, tak to ma napĺňalo, a zároveň sa akademický svet premiešal s tým mojím „bez školy“. Ja to už neriešim a ani moji priatelia, ktorí sú z akademického prostredia, nie, už sme vlastne vo veku, keď sú školy dávno ukončené, a aj tak je najdôležitejšie to, čo sa deje po škole. Škola ti dá kontakty, to znamená rýchlosť v možnosti nástupu na scénu, ale nedá ti priebojnosť ani pracovitosť.

NB: Na ktoré vysoké školy si sa hlásil? Zaujali ťa niektorí konkrétni pedagógovia či pedagogičky?

KS: Nie, bol som vo vákuu, v ktorom som tieto veci nesledoval. Až keď ma neprijali, až vtedy som si začal všímať pedagógov/pedagogičky, kto čo robí, všímal som si však aj to, ktoré ateliéry sú viac populárne. V tom období napríklad Csudaiov ateliér, Skreplov v Prahe a z Košíc Szentpeteryho ateliér, do všetkých týchto som sa i hlásil.

NB: Ja ťa ako autora vnímam od roku 2015 a od tvojej sólo výstavy Bastard v košickej Kotolni, na ktorej som v tom čase spolupracoval a bola živým motorom pre mladú košickú scénu. Vnímal som, že tvoja maľba má svoje kvality, ale zároveň bola v niečom „divoká“. Pamätám si najmä až na extrémnu farebnosť. Ako si spomínaš na toto obdobie a na tvorbu, ktorej si sa v tom čase venoval?

KS: Toto obdobie definovali bmx-ka, ateliér a moja manželka, s ktorou sme sa vtedy čerstvo vzali. Tematicky som sa vtedy venoval telu, sexualite. Maľbu som mal jemnú, lazúrnu, no farby boli výrazné, keď sa nato pozriem spätne, vtedy som to tak nerozoberal, obrazy skrátka súviseli s tým, čo som práve zažíval. 😊 Mal som tiež sklony k portrétnej maľbe. V tom Bastardovi sa zrkadlili najmä neexistujúci, no mne podobní ľudia.

NB: Čím si sa v tom čase živil? Poznáme mnoho prípadov, keď „amatéri“, alebo umelci a umelkyne, ktorí/é nevystavujú v galerijnom prostredí, „predávajú lepšie“ ako mnohí etablovaní. Bol to aj tvoj prípad?

KS: Napadá mi mnoho prípadov i z dejín umenia, ktoré sa týkajú problematiky umelcov, ich životov, peňazí a etablovania sa. Nemusíš ani predávať, keď žiješ pod krídlami niekoho, kto ti verí alebo má z nejakého dôvodu chuť ťa v tom, čo robíš, podporovať. Ale áno, deje sa to, že niektorí etablovaní maliari/ky predávajú menej ako napr. tí komerční, ktorí síce nevystavujú, ale robia dielo, ako sa povie, na mieru zákazníkovi. Moja manželka, prirodzene, začala tolerovať, že prinášam do spoločnej domácnosti skrátka omnoho menej peňazí ako ona. Mal som však obdobia, keď som nárazovo predajom zarobil pomerne veľa peňazí, ale zároveň i dlhšie obdobia bez predaja. To, že som však dokázal umenie pretaviť i do živobytia, začalo moje blízke okolie utvrdzovať v tom, že to, čo robím, má zmysel i pre niečo ako „reálny život“.

Kanrec Sakul, Sunshine, VUNU Gallery, 2020 pohľad do inštalácie, foto: VUNU Gallery.

NB: Rovnako si však pamätám na tvoje obdobie istej revolty. Občas som si nebol istý, či sa len vymedzuješ, alebo je to nejaká tvoja osobná performance. Napríklad, keď si bez slova stál počas celej jednej našej vernisáže Výročnej výstavy (na ktorej si nevystavoval) so svojím svetelným objektom v rukách. O čo išlo? Pútal si takto na seba pozornosť?

KS: Áno, stalo sa to viackrát a na rôznych výstavách, dokonca v rôznych mestách a komunitách. „Vtrhol“ som tam, kde mali prísť ľudia – publikum, a stal som sa súčasťou situácie. Niekto niečo pripravil aj ja som sa zviezol. Ako keby som si prisadol ku skupine ľudí, ktorí jedia v reštaurácii a začal by som jesť, niekedy som sa nepozdravil a nezaplatil, niekedy ma pri sebe nechali, niekedy vyhnali, ale stálo to za to. Myslím, že odo mňa to znamenalo niečo ako „spojme sa“. Bavilo ma to.

NB: Potom si však o dva roky neskôr na jednej z týchto výročných výstav vystavoval s takmer celou scénou košických autorov a autoriek mladšej a strednej generácie. Hovoríme o autoroch a autorkách, ktorí/é patria zároveň medzi najvýraznejšie osobnosti slovenského umenia. Stratilo od tohto momentu vymedzovanie sa svoju relevanciu?

KS: Áno, zrazu som bol súčasťou oficiálnej výstavy – čierne na bielom. Bol som niekde očakávaný. Bola to príjemná zmena, pohodlie. Už sa ani nevymedzujem, neriešim to, že kto je kde. Kde som ja a kde by som mal byť. Robím si svoju prácu, ktorú milujem, a toto prenechám na kurátorské, teoretické a kritické kruhy.

NB: Poďme k posledným projektom. V doslova vlastnej réžii si usporiadal autorskú trio site-specific výstavu SVETSPALONOS v industriálnych priestoroch. Prizval si si k spolupráci americkú autorku Sofiu Belkin a výtvarníka Davea Grebere, obaja žijú a tvoria v New Orleans. Ich tvorbu sme mali možnosť poznať sprostredkovane cez rôzne v tom čase trendsetterské blogy ako Tzvetnik a podobne. Čo ťa k tomu viedlo a čo pre teba táto kolaborácia znamenala?

KS: Chcel som spraviť niečo väčšie a nebyť v tom sám. Takúto spoluprácu som predtým nezažil a vlastne som len robil sám sebe výstavu a prizval na ňu kvalitných umelcov. Dôležité bolo, že sme pracovali na spoločnom vizuáli, celá výstava sa spojila do jedného environmentu.

NB: Dostaňme sa k tvojej sólo výstave Sunshine z roku 2020 vo VUNU Gallery. Výstava mala dobré ohlasy u divákov a diváčok, ale aj v odbornej obci a bola repostovaná na viacerých zahraničných blogoch. Pracovali sme na nej spolu, ale zaujíma ma, ako sa na tento ucelený projekt pozeráš s odstupom času.

KS: Táto výstava už patrí do obdobia, keď som sa venoval kvetom. Kvetom, ktoré nie sú kvetmi, čo majú svoje botanické pomenovanie a čo ľudia poznajú, ale sú kvetmi, ktoré som si vymyslel ja. Začalo to asi tak, že mi mnohí ľudia k maľbám hovorili, že „mne to pripomína kvet“, tak som ich začal robiť programovo. Na výstave boli veľké olejomaľby a drevene objekty. Do dreva som sa pustil cez koronu, čiastočne sme sa presťahovali na vidiek a ja som začal viac času tráviť v dielni, začalo ma to s drevom baviť. Vedel som sa zrazu posunúť inam ako len na ploche obrazu. Nápady na realizácie inštalácie sa menili, nakoniec tam boli pomerne prepracované veľké farebné obrazy s nahrubo opracovanými drevenými monochromatickými objektmi. Páčil sa mi ten protiklad, nielen materiálny, ale aj vizuálny. Bolo to síce rozdielne, ale len na prvý pohľad. Tieto dve techniky alebo médiá, ktoré mali byť v protiklade, mali stále spoločné napríklad to, že pripomínali krajiny, kvety, bolo tam aj niečo architektonické, ale všetko to boli tvary a formy, ktoré pripomínali niečo zo sveta flóry.

NB: Obsahovo tvoríš niekde na pomedzí abstrakcie, stále je však možné rozpoznať v tvojej maľbe isté tvary a kompozície, ktoré môžu pripomínať, ako i sám hovoríš, kvety, nejasné architektúry, krajiny či interiéry. Sú to v skutočnosti všetko vizualizácie tvojich „vnútorných svetov“?

KS: Vyskúšal som si vyslovene lazúrne maľby, aj vyslovene pastózne, malé i veľké formáty, figurálne kompozície aj „čisté“ abstrakty, tematické cykly, aj tie bez témy. Povedal by som, že u mňa to je celé o gestickej radosti z voľného pohybu štetca. 😊 Myslím si, že z každého spomínaného obdobia som si ponechal istú časť, práve takú, ktorú som mal najradšej. Kvety, ktorým sa venujem sedem rokov, stále „rastú“ a stále mi dávajú priestor pre všetky menované maliarske polohy a dokonca aj pre iné médiá. Kvety mi dali zámienku, aby som to tam všetko skryl. A zároveň, od tých obrazov sa nedá odosobniť, spätne som si v nich vždy všimol rôzne podobenstvá s mojím žitím. Ovplyvňuje ma prostredie, v ktorom maľujem, farebnosti a tvary, ktoré bezprostredne pred maľovaním nového obrazu vidím.

NB: Ešte by som sa rád zastavil pri tvojich sochárskych objektoch. Jeden práve vystavuješ v rámci exteriérovej expozície SCUPA – Sculpture park v Botanickej záhrade v Košiciach. Ako vnímaš túto 3D polohu, je to zhmotňovanie toho, čo spomínaš, že sa deje na obrazoch? Cítiš v sebe i takéto sochárske pnutie, alebo je to skôr iná forma obsesívnej práce s materiálom?

KS: Objekty sú príbuzné tvarom z obrazov, akurát sú 3D a sú monochromatické. Zatiaľ sa mi veľmi nechce maľovať na drevo, páči sa mi práve tá surovosť materiálu. Ak spomínaš výstavu SCUPA v Botanickej záhrade, s maľbou by som sa ťažko napojil na to prostredie. So sochou to však ide. Pri obraze uvažuješ, kam ho zavesiť, no sochu postavíš i do hlbokej vody či terénu.

NB: Kanrec, nedá mi tento rozhovor ukončiť inak, ako sa zvedavo opýtať, aké sú tvoje vízie a plány do budúcna a čo by si ešte čitateľom a čitateľkám Flash Artu rád odkázal.

Všetky vízie a plány, ktoré sú konkrétne, sa menia a nedajú sa predpovedať a vlastne ani spoľahlivo naplánovať. Preto nad tým už veľmi neuvažujem. Stále ma baví maľovať a niečo vizuálne vytvárať. Myslím, že je veľmi pravdepodobné, že ma to bude baviť aj zajtra. Čitateľom a čitateľkám odkazujem, nech sú zvedaví/é. 

Kanrec Sakul, Sophia Belkin, Dave Greber, SVETSPALONOS, 2019, inštalácia, foto: Ondrej Rychnavský.
Find more stories

Features