Verejný poklopec alebo Umelci slovenskej parlamentnej estrády by

by 8. 1. 2023

Jednou z výrazných čŕt aktuálneho vizuálneho umenia je jeho politický impulz. Hovorí sa o artivizme (umeleckom aktivizme) či assamblizme2 (umení zhromažďovania s politickým úmyslom) ako o určitej odpovedi umenia na urgencie súčasného sveta, ktorý – zdá sa – speje do záhuby, a tak sa jeho záchranári aktivizujú na rôznych frontoch. I na poli umenia. Umenie a politika akoby si vymenili role. 

Klimatická či utečenecká kríza, sociálne politiky, pravicový extrémizmus, kultúra starostlivosti…: témy, ktoré by mali zaujímať politikov, dnes skôr interesujú umelcov. A čo robia politici? Stále častejšie nám predvádzajú akési absurdné divadlo, dosť mimobežné s realitou súčasného sveta. Je to vlastne celkom prirodzený proces, určité nastoľovanie rovnováhy. Že keď umenie „kafre“ do politiky, keď sa aktivizuje a politizuje, že aj politika naberá „artové“ polohy. Teda, že aktivistický artivizmus, rozkročený medzi umením a politikou, sa príležitostne stáva arénou performerov z oboch oblastí. 

Pritom nie vždy ide o zámerné gesto – o „artovú“ intenciu. Niektoré politickou prevádzkou generované „umelecké“ obrazy sú skôr v oku pozorovateľa: keď vidím covidového Zemana v akváriu napadá ma žralok Damiena Hirsta, pri nemocničnom selfíčku nášho šéfa parlamentu Borisa Kollára v ortopedickom golieri vybaví sa mi protetický Stelarc.

S performatívno-teatrálnym rozmerom politiky má bohatú skúsenosť americká kultúra. Prinajmenšom od čias Ronalda Reagana sú tu politici stále viac hercami – performermi, ktorých popularitu orchestruje televízne médium, pričom táto dostredivá tendencia naberá v ére sociálnych sietí neraz až barokovo distorzné polohy (ex-prezident Donald Trump). 

Vo východnom bloku bola situácia iná. Menej performatívna, skôr statická a kolektivistická. Komunistickí lídri bývali skôr aparátnici, zameniteľní „panáci“ bez múzickej dimenzie. Originalita či charizma politika boli v ostbloku skôr na príťaž, jedinečnosť a „personalizácia“ sa nerátali, hoci bol po nich zdola veľký dopyt. Aj preto bol takým zjavením Dubček. Jeho „lastovička“ zo Santovky – akrobatický skok do bazéna na verejnom kúpalisku, sa stal dôležitou formulou pathosu liberalizujúcich sa pomerov, otvorenosti i nepredvídateľnosti vývoja. Dubček sa stal popovou ikonou, ktorá beatlesácky rozvlňuje davy. Jeho usmievavá „ľudská tvár“ doslova rozžiarila región, sovietskych lídrov však podráždila a tak k nám – zjednodušene povedané – poslali tanky… 

Aj politická zmena v novembri 1989 mala svoj umelecký rozmer. V Prahe revolúciu „režíroval“ dramatik Václav Havel (svedčí o tom napríklad fenomenálna hymna dvoch Karlov – duet Kryla s Gottom). Aj bratislavskí tribúni Ján Budaj a Milan Kňažko boli obaja umelcami. „Zaslúžilý umelec“, charizmatický Kňažko mal vo vrecku morálny kapitál množstva stvárnených filmových rolí odbojných hrdinov. Kurič Budaj bol človekom alternatívnej kultúry, ktorého všeobecne málo známe akčné umenie3 malo silný politický a situacionistický drajv. 

Po občianskej nežnej revolúcii, ktorá preskupila hodnoty kultúry premeniac alternatívu v kánon, prišiel po pár rokoch mečiarovský backlash. Horizont vizuálnej kultúry sa bizarne rozkročil medzi politický kabaret Milana Markoviča a poklesnutý repete-gýč košickej kaviarne Slávia. Až Mečiarovo neuveriteľné „S Pánom Bohom idem od vás…“, odobierka v živom vysielaní, uzavrelo túto zlopovestnú éru.

Alojz Hlina, Empaketáž kostolíka v Dražovciach do zástavy EÚ, 2019,
foto: archív autora.

Deväťdesiate roky však zrodili aj prvého skutočného performera našej politickej (ob)scény – Rudolfa Schustera.4 Primátor a mestotvorca Košíc, ktorý sa v jednom rozhovore sám nazval estrádnikom, mal v sebe hodne múzického nepokoja. Hoci ho nijako zvlášť neobdarila žiadna z jeho Múz, oddával sa im s o to väčším potešením. Spieval falošne. Ako príležitostný kurátor mal značne poklesnutý vkus. Aj knižnica, ktorú ako prezident daroval Košiciam a dlhé roky blamovala výbojný program Východoslovenskej galérie v jej priestoroch na Hlavnej ulici, bola vizitkou intelektuála dosť rozbiehavých záujmov. 

Schusterove umelecké ambície i globe-trotterské záľuby boli, takpovediac, štefánikovské. V ére, kedy sa už svet scitlivoval na temné stránky koloniálnych výprav, cestoval do Brazílie a iných exotík, kde vášnivo fotografoval, parádujúc trofeje svojich výprav v nespočetných fotopublikáciách. 

Už v ére predselfíčkovej sa Schuster veľmi rád fotografoval. Väčšinou s niekým: so zahraničnými politikmi, s obskúrnymi celebritami, s exotickými zvieratami… Rád spieval i tancoval, mal zmysel pre exces i sebatravestiu. Bol campy, tak „po východniarsky“. À la manière orientale. V mediálnom prostredí politickej kultúry 90. rokov, morálne (z)devastovanom démonickým Mečiarom a zhovädilým Slotom, pôsobil Schuster ako sympatická, vlastne slnečná, hoci tiež viac-menej žánrová figúra. Jeho spoločenskému účinkovaniu i početným „neumětelským“ aktivitám síce chýbala vážnosť, vlastná prezidentskému úradu, rozhodne však vyvolávali úsmev na tvári. Prezident Schuster vytvoril z politiky estrádnu záležitosť a z diplomacie zážitkový formát. Zahraničné návštevy nútil (po beuysovsky?) sadiť duby v prezidentskej záhrade, častoval ich drienkovicou a obdarovával videokazetami s vlastnoručne naspievanými evergreenmi.5 Diplomatická rezonancia takýchto aktivít sa určite neskúmala, ale možno predpokladať, že naše zahraničné návštevy si vďaka nim Schusterovo „orientálne“ Slovensko iste zapamätali…

V nasledujúcej dekáde boli naši politici (nazerané filtrom performance) skôr športovci ako milovníci múz. Dzurinda vášnivo bicykloval, Fico počítal kliky (na hrádzi, nie na Facebooku!). Vyslovene nemúzický bol aj Schusterov nasledovník, prezident Ivan Gašparovič. Na rozdiel od Schustera bol šoubiznis, vôbec verejné vystupovanie, Gašparovičovou slabou stránkou. Mnohé jeho „brepty“ zľudoveli. Dalo by sa hovoriť o akomsi performatívnom bloku či o vypadnutí z role, nezámernom Verfremdungseffekte… V podobnej disciplíne neskôr exceloval o generáciu mladší politik s ťažkopádnym jazykom, líder SNS Andrej Danko. 

Výrazný nárast performativity priniesli sociálne siete. Politika sa zviditeľnila a vďaka podpore médií sa stala viac estrádou a obe strany – médiá, ich konzumenti, ale i samotní politici si tento nový recepčný rámec osvojili. A začali ho (zne)užívať. Aj slovenský parlament sa stal svojho druhu estrádou, cirkusovou arénou, v ktorej vystupujú klauni a divákom (sa) – namiesto záznamu serióznej verejnej rozpravy – predvádzajú najrozličnejšie „psie kúsky“. 

Z nášho hľadiska dnes za pozornosť stoja predovšetkým aktivity dvoch výrazných performerov – bytostného aktivistu Alojza Hlinu (o. i. KDH, dnes Dobrá voľba a umiernení) a situačného provokatéra Igora Matoviča (OĽANO). 

 

Milión eur „keš“ za informácie o vrahovi Jána Kuciaka a jeho priateľky. Sprava: Podpredseda vlády a minister vnútra SR Robert Kaliňák, predseda vlády SR Robert Fico a prezident Policajného zboru Tibor Gašpar počas tlačovej konferencie na tému: Aktuálne informácie v prípade vraždy Jána Kuciaka a jeho priateľky, 2018, foto: SITA / Diana Černáková.

Na rozdiel od trouble-makera Matoviča, ktorého báza výrazových prostriedkov je relatívne prostá (textové statementy vo forme tričiek s nápisom,6 situačných transparentov rôznej veľkosti a formy)7 je Hlinova aktivistická práca umelecky podstatne vynaliezavejšia a sofistikovanejšia. Matovič „dáva na prvú“. O kultúrnom prostredí, v ktorom sa pohybuje – sčasti aj oprávnene – nemá vysokú mienku, aj preto volí primitívne prostriedky.

Hlinove artivistické gestá majú istú kontinuitu, sú work in progress – a najmä, zdá sa, počítajú s poučeným divákom a ctia si ho. (Nezabúdajme, že Hlina je – tak politicky ako privátne katolíkom, ktorý „miluje blížneho svojho“.) Aj viaceré Hlinove akcie majú kresťanskú referenciu: ovce, vypustené pred Národnou radou, insitný drevený betlehem, aranžovaný na stolíku tlačovky KDH s úmyslom zmieriť koalíciu. Určite aj mnohé Hlinove akcie „vyrušujú“, ale nemajú tú toxickú kvalitu a dimenziu nasratej jurodivosti, tak typickú pre „hapeningy“ Igora Matoviča.

Matovičove akcie sú zväčša one man shows. Hlina je viac participačný (aj preto politicky konfigurovateľnejší), napríklad keď v akcii Zavolajme naše deti domov (2021) v spolupráci s Jurajom Hipšom a Ábelom Ravaszom tematizujú návrat mozgov na Slovensko. 

Arzenál vizuálnych prostriedkov Alojza Hlinu je na amatéra obdivuhodne pestrý: akcia, inštalácia, environment, konceptuálny text-art, participatívne formáty umenia, dokonca empaketáž: keď inšpirovaný Christom nechá románsky kostolík v Drážovciach „zabaliť“ do európskej zástavy, zrejme s intenciou pripomenúť proeurópsku politiku nášho kresťanstva (2020). V jeho „tvorbe“ ďalej identifikujeme: agro-, eko-, resp. ego-art (meno HLINA, zbudované zo slamených kvádrov, zasadené do krajiny ako originálna 3D alternatíva tradičného kortešačkového billboardu). Tento „zelený“ rozmer Hlinovho účinkovania je celkom súčasný. Nezanáša svet vizuálnym smogom. Jeho akcie „myslia ekologicky“ – sú rozložiteľné či skonzumovateľné: napríklad pandemická „jablková inštalácia“, antikollárovský protest na námestí SNP, v ktorom živých manifestantov nahradili jablká, po akcii darované charite. 

Na rozdiel od Matoviča, performera tlačových konferencií,8 je Hlinovou výhodou, že ako úspešný gastropodnikateľ má svoje priestory, svoje kváziplatformy aktivistického „výbehu“, v ktorých sa slobodne realizuje. Na fasáde Slovak pubu umiestnený billboard je odkazovou zónou pre kritiku kolegov (Nikto v súčasnosti neškodí našej krajine viac ako Ján Slota). V posledných rokoch však artivista Hlina najčastejšie performuje na námestí SNP (symbolickom mieste novembrovej zmeny i občianskych protestov postkuciakovskej éry).9 Tento pamäťový priestor je, vzhľadom na blízkosť Flagshipu, zrejme aj logisticky výhodný, je mu akýmsi symbolickým „verejným podstavcom“ s osobitou spoločenskou rezonanciou.

Matovič uprednostňuje iné platformy: performuje buď pred Úradom vlády (sviečková inštalácia, ktorou kritizuje zbytočné úmrtia dôsledkom zle manažovaného zdravotníctva v réžii SMERu, akcia zjavne inšpirovaná Bielou nocou), alebo aktuálnejšie: pred prezidentským palácom (detský kočík s odkazom pre prezidentku Čaputovú). Apropo Čaputová: verejné účinkovanie našej elegantnej prezidentky síce – Bože chráň! – nemá „artové“ ambície, jednu umeleckú kategóriu však mimovoľne stelesňuje: endurance – umenie vytrvalosti. Na politickej scéne rozbabraného detského pieskoviska predstavuje dospelá Čaputová prinajmenšom istú víziu politickej kultúry. Naša prezidentka, samozrejme, nie je dokonalá, ale je to politik! 

Vráťme sa však do divočiny…

Hoci je Matovičova performativita – na čom sa zhodne väčšina mediálnych kritikov – neraz vyslovene toxická, inšpiruje. Dokonca i politik tak chladnokrvný a nemúzický ako expremiér Fico mu potom „vracia úder“ a vypne sa k bizarnej akcii: tlačovka SMERu s „nabalíčkovaným“ miliónom pre informátora, resp. potenciálneho nálezcu Kuciakovho vraha mala svoju mise-en-scènnu kvalitu i campy rozmer.

Alojz Hlina, Slamený billboard pri R1, 2015, foto: archív autora.

Inak však SMER, hoc strana silne populistická, v performatívnych žánroch skôr zaostáva. Jeho medializované podujatia či situačné reakcie sú svojou vizuálnou kultúrou dosť staromódne, tak akosi atavisticky komunistické (Ficove „balóny mieru“ kritizujúce pro-západný intervencionizmus prezidentky Čaputovej). A najmä: akoby im chýbal zmysel pre humor – základná ingrediencia postmodernej kultúry 21. storočia. Nebrať sa vážne, ani v politike, inak serióznej disciplíne, to je dnes už hádam základná podmienka efekt(ív)nej vizuálnej komunikácie. Hoci, na druhej strane, je to aj vec adresnosti a nie každý volič/politik má zmysel pre humor. 

Práve zmysel pre humor a istý recesistický rozmer účinkovania človeka, ktorý už je za vodou, je sympatickou vlastnosťou prác Alojza Hlinu. Ten je vo všeobecnosti celkom pozitívnym elementom slovenskej politiky. Na rozdiel od Matoviča, ktorý sa vyslovene „naváža“ do svojich politických oponentov, vstupujúc do ich intímnych zón, Hlina kritizuje skôr symbolicky (najčastejšie nejakou „hnojárskou“ metaforou), hoci adresne. Jednou z jeho dodnes najkomplexnejších akcií je rozhodne vyvesenie zástavy v tvare Dankovej kapitánskej výložky na petržalskom brehu, reakcia na hejslovácku iniciatívu šéfa parlamentu „mať stožiar väčší ako v Budapešti“.

Symbolický akt zvesenia či vyvesenia zástavy a rôzne druhy manipulácií so štátnymi symbolmi či straníckymi parafernáliami – to sú vôbec obľúbené gestá performerov, tak v politike, ako aj v sfére angažovaného umenia. Z tohto hľadiska technicky nie je veľký rozdiel medzi trenkami českého prezidenta Zemana vyvesenými nad Hradčanmi skupinou Ztohoven a Hlinovou zástavou-maxivýložkou A. D. Alebo medzi Hlinovým „osedlaním“ tanku pred domom „pozývača“ Vasiľa Biľaka a Kalmusovým „okydávaním“ jeho neumětelského spodobenia v rodnej obci Krajná Bystrá. Rozdiel je, paradoxne, viac právny ako umelecký – ak jedno (gesto aktivistu s poslaneckou imunitou Hlinu) je politickou provokáciu, druhé (intervencia umelca) je „len“ právne stíhateľným Umením – teda prinajmenšom prísľubom podmienky. Peter Kalmus by o tom vedel rozprávať. Možno i preto svojho času ašpiroval na prezidenta. Mohol by sa beztrestne venovať svojim „psím kúskom“, nikto by ho neťahal po súdoch…

V úvode sme zmieňovali prienik umeleckého aktivizmu (artivizmu) a performatívnych akcií politikov. Ďalšia vec, na ktorej sa umenie a naša politická scéna do istej miery stretávajú, je efekt akvária (nielen toho „zemanovského“). Podobne ako naše vizuálne umenie, aj slovenská politika akoby žila vo vlastnej bubline, mimo reality a spoločenskej praxe. Fungovala výlučne v sebareferenčných dráhach, prejavujúcich sa pomaly v každej politickej TV-relácii večným návratom „krízového“ naratívu predčasných volieb a zaklínadla „zlodej kričí chyťte zlodeja“. V kunsthistórii sa tomu hovorí l´art pour l´art, umenie pre umenie. Toto je zas politika pre politiku, moc pre moc, kariérna politika… 

Politická kultúra je na Slovensku aj tridsať rokov po politickej zmene stále značne primitívna. Amatérska. Má to však aj svoj múzický rozmer: karikatúre i mémo folklóru sa darí, takže prinajmenšom politikou inšpirovaná satira, predovšetkým tá virálna, sa kultivuje. 

Naša domáca politická realita je smutnou dystópiou. Jednou z ciest, ako si tú(to) mizériu aspoň trochu odľahčiť, je vnímať ju ako estrádu: iný typ reprezentácie, kváziperformatívnu dielňu… „Zaskliť“ si ju rámom umenia… Estrádneho umenia. 

 

1) Verejný poklopec: Spojenie je zámerne vulgárnou persiflážou umeleckej iniciatívy Verejný podstavec, ktorá chcela svojho času kultivovať diskurz sochy vo verejnom priestore. Pozri: https://www.verejnypodstavec.com/.

2) K tomu: Staal, Jonas: Assemblism. Dostupné online: https://www.e-flux.com/journal/80/100465/assemblism/, prípadne: Bishop, Claire: Revisiting Participation. Dostupné online: https://art-of-assembly.net/2022/03/14/upcoming-claire-bishop-revisiting-participation/

3) K tomu: https://www.webumenia.sk/clanok/z-webu-umenia-vybera-petra-hanakova.

4) Ako prvý si to všimol mladý filmár Pavol Pekarčík v školskom filme RS performance (VŠMU, 1999).

5) Rudolf Schuster a jeho pesničky dostupné online: https://www.youtube.com/watch?v=OPamIlMlWPg.

6) Pripomeňme, že módu čiernych tričiek s jednoduchým bielym nápisom rozbehol v BARtislave práve Hlina. Išlo o merchandising Slovak pubu na Obchodnej ulici. Tričká a na nich rôzne statementy sú vôbec v posledných rokoch zaujímavým politickým médiom. Sú nátlakovejšie ako transparenty, pretože ich nositeľov z nich (bez násilia) nevyzlečiete. Majstrom tejto disciplíny je rozhodne ex-premiér Matovič. Jeho tričká (FICO CHRÁNI ZLODEJOV) sa už stali súčasťou politického folklóru i karikaturistickej travestie (MATOVIČ CHRÁNI CHAOS… a iné alternatívy v karikatúrach Shootyho). Svoj performatívny rozmer majú v tejto súvislosti aj niektoré vystúpenia Jany Bittó Cigánikovej, liberálnej političky (SaS), tematizujúcej rodové otázky či občianske kauzy (šál-šatka z dúhovej zástavy, tričko s nápisom „zaslúžim si hýčkanie a opateru“, odkazujúce k dekonšpirovanej esemeske Martina Glváča Alene Zsuzsovej).

7) Transparenty, vyrolované pred „kecpultom“ v parlamente (Slušní ľudia platia dane, zlodeji si žijú za ne), rôzne tasené statementy komentujúce vystúpenia kolegov (On je ožratý! Dankovi, Vrah na rohu ulice o morálce káže či Capo di tutti capi Ficovi…). 

8) Vôbec sa nám v posledných rokoch rozmohli tlačovkové performancie a rôzne podivné aranžmány pre kameru. K tlačovkovým estrádam prispela pandémia, ktorá národ zdomestifikovala, usadila pred televízor. Dosť bizarne však v ére rúšok, virálnych náloží a povinných rozostupov pôsobili všetky tie „križiacke“ nástupy kompletných straníckych garnitúr telo na telo, pripomínajúce plagáty amerických akčných filmov s (plexisklovanou) hviezdou prvého rangu v strede a sekundantmi po stranách. Chýbali už len vztýčené samopaly či laserové meče. Samozrejme: nie je tlačovka ako tlačovka. To čo doma pôsobí skôr komicky, nezámerne až v intenciách estetiky WTF (what the fuck?), vie v iných kontextoch doslova zamraziť, vyprodukovať silný morálny adrenalín a propagandistický efekt (Zelenského vojnová tlačovka v kyjevskom metre).

9) Jablkovú inštaláciu sme spomínali. V inej (Konské pólo, 2013) sa Hlina objavuje na koni, protestujúc proti smotánkovským športom v najchudobnejších regiónoch Slovenska. V ďalšej zas inštaluje na podlahu v mriežkovitom rastri stovky školských zošitov s intenciou poukázať na neriešené problémy slovenského školstva.

More stories by

Petra Hanáková