Vo svojej významnej eseji „East!“ („Východ!“) (2002) tvrdí Rastko Močnik, že heterogénny Rest (Oddych) sa stáva východom, len ak ho pozorujeme zo západu, z výhodného bodu, ktorý nepred- pokladá len rozlíšenie, ale aj hierarchiu: „Ak je niečo doplnené prívlastkom východný, navždy to ostane špecifické, predurčené, lokálne definované a lokálne oproti tomu, čo má status všeobecného, kanonického, predurčujúceho – hoci v skutočnosti to nie je nič viac než niečo západné.“ Tieto konštelácie sa príliš nezmenili napriek globálnemu epistemickému otočeniu smerom k regionálnym dejinám umenia, po ktorom nasledovali rýchle zmeny v zbierkach a archívoch západoeurópskych a amerických megalomanských múzeí a zdvorilé zaradenie významných umelcov z celého sveta – dnes klasifikovaných do „regionálnych priečinkov“. Periférie sveta stále prehovárajú cez kanonizujúce sprostredkovanie mocných inštitúcií. To je jeden z dôvodov, prečo je práca magazínov ako Mezosfera (vydáva tranzit.hu od roku 2016) ešte dôležitejšia, než sa môže na prvý pohľad zdať. Magazín, ktorý redaktorsky pripravujú Dóra Hegyi, Zsuzsa László a Eszter Szakács, vytrvalo skúma horizontálne dejiny umenia, podmienky práce v kultúre a politiky výstavníctva, vytvára širokú sieť spolupracovníkov a stáva sa dialógovou platformou pre spojenia východ-východ, východ-juh, periféria-periféria. Príspevky pod názvami ako: Proposals for a Panperipheral Network #4 (Návrhy na panperiférnu sieť #4), Refractions of Socialist Solidarity #5 (Odrazy socialistickej solidarity #5), Parallel Nonsychronism #6 (Paralelný non-synchronizmus #6), alebo Past Contemporary #7 (Minulá súčasnosť #7) rozhodne reprezentujú politiku magazínu, symbolicky pomenovaného Mezosfera.
Najnovšie číslo nazvané Which Past the Present Stands On? (Z akej minulosti vychádza prítomnosť?) kriticky skúma posun v paradigmách umelecko-historického regionalizmu prostredníctvom otázky – ako uvádzajú redaktori – ako, z akých dôvodov a s akými následkami sa prepisujú dejiny umenia, znovu a znovu, prostredníctvom rôznych konceptov a z rôznych hľadísk (socialistického, národného, dekoloniálneho, globálneho, genderového, queer atď.)? Esej od Ady Hajdu nás prenáša naspäť do Rumunska v 19. storočí, keď sa začal tvoriť národný kánon východnej Európy ako jedna z dominantných foriem písania lokálnych dejín umenia súčasnosti. Edit András poukazuje na krízu identity regiónu strednej a východnej Európy – a vlastne akéhokoľvek regiónu, ktorý sa snaží umiestniť medzi národným, regionálnym a globálnym. Kritizuje takmer nezmenený autoritársky prístup vedcov a inštitúcií tradičného Stredu a ponúka ako protinávrh „strategický regionalizmus“. Vera Mey diskutuje o rôznych pohľadoch na región juhovýchodnej Ázie – od „hypnotickej príťažlivosti“ obrázkov západu slnka, ktoré prijíma kapitalistický konzum kultúry polotovarov, až po idealizované „divadlo diplomacie“ Bandunskej konferencie (1955), na ktorej sa stretli afro-ázijské národy ako „opovrhované, vyvlastnené, v podstate vyvrheli ľudskej rasy“. Krátka fikcia od umelkyne a filmárky Shuruq Harb rozpráva príbeh farmára, z ktorého sa stal taxikár, v okupačnej realite údolia Jordánu, pričom sa hrá s dobre známou koloniálnou metaforou objavu a kladie pálčivé otázky ako „kto vlastní minulosť a čo sa môže stratiť pri procese konzervácie“. Autor z Nového Dillí, Mayookh Barua, hovorí o indickom queer umení v minulosti a súčasnosti, pričom rekonštruuje proces kanonizácie maliara Bhupena Khakhara, ktorého nedávno „znovu objavili“ dejiny umenia, výstavníctvo, v neposlednej rade aj aukčné domy. Ivana Bago sa zamýšľa nad prerogatívom post- v rámci prevažujúceho akademického imperatívu globálnej histórie (umenia) aj mimo neho, konkrétne nad analýzou súčasných konceptov, ako je antropocén, kapitalocén, kolonialita, uctievanie predkov, kozmu… Spochybňuje Badiouovo tvrdenie o „znovuzrodení histórie v čase nepokojov“, a umiestňuje post- pred (neslávne) známy rok 1989. Nebudeme vám však prezrádzať viac, presvedčte sa o pútavom obsahu nového čísla magazínu Mezosfera sami – len si ho prečítajte!