Pamätám si celkom živo, keď som sa prvýkrát dozvedel o možnosti napálenia vlastného hudobného CD nosiča s playlistom zostaveným z mojich obľúbených piesní. U nás v obci Valaská to bola udalosť. Oneskorené vybehnutie zo štartovacieho poľa digitalizácie však vytvorilo zaujímavý geografický glitch – príchod diskovej mechaniky s funkciou napaľovania, ktorá z kohokoľvek s relatívne nízkym kapitálom urobila producenta. Kutil, ktorý vďaka domácej „napaľovačke“ ponúkal túto službu, imitoval profesionálne produkčné spoločnosti na tú dobu príznačným spôsobom – kumuloval v sebe „experta“ na licenčné práva, grafického dizajnéra a technika. Napriek tomu, že napálenie takéhoto CD nebola lacná záležitosť, nevadilo mi, že niektoré piesne neboli v originálnom znení, ani že grafické spracovanie obalu používalo identické prvky, aké malo susedovo CD, len s inou farebnosťou, fontom či vizuálnym efektom.
Od tohto momentu sa počítačová technika a internet radikálne zmenili. Moja spomienka ilustruje tento nebadaný prechod od internetu ako absolútne demokratického prostredia, v ktorom má každý prístup ku všetkému, až po internet ako užívateľsky jednoduchý a dostupný nástroj instantného profitu.
Táto skúsenosť je zároveň príznačná pre generáciu mladých ľudí, ktorí sa narodili po roku 1990. Pre ňu sa detstvo na prelome nového milénia často stáva zdrojom pochopenia súčasnosti poznačenej akcelerovaným vývojom softvérových a hardvérových technológií, ktoré nie sú už len „tichými“ sprievodcami, ale toxickými aktérmi napádajúcimi naše nervové zakončenia, zmysly či návyky. Toto transformatívne obdobie predstavuje zároveň inšpiratívny rámec pre mnohých súčasných umelcov a umelkyne, medzi ktorými je aj Jakub Choma.
Poloha Chomovej umeleckej tvorby využíva kapitolu neskorých deväťdesiatych rokov a prvého desaťročia nového milénia ako archív, vizuálnu banku – ide o zvláštnu digitálnu krajinu, ktorá podlieha jeho dlhodobej obsesívnej ťažbe. Surovinami sú symboly, popkultúrne postavy, frázy, idiómy, odkazy, mantry, slogany, memes, ale dokonca aj formálne postupy. Konvencia či metóda, materiál alebo obrázok slúžia ako referencia – akýsi vizuálny most, ktorý nás vedie ako sprievodca dôverne známym, ale predsa vzdialeným vesmírom, kde nič nie je pôvodné, ukotvené či finálne, ale skôr odložené pre ďalšie použitie. Suroviny digitálnej kultúry blízkej minulosti nespracováva so sterilitou a odstupom laboratórneho výskumníka, do jeho vzťahovania sa k nim sa mieša nostalgia s fetišom, kritická reflexia s adoráciou. Ako diváci tieto použité a transformované vizuálne polotovary rozoznávame skrz podobnú skúsenosť; tvoria či tvorili rovnako naše okolie, ktoré nás formovalo a formuje.
Človek simulujúci produkčnú spoločnosť v úvodnej spomienke bol spomenutý zámerne. Skrýva ďalší nepriamy odkaz na Chomovu prax. Môjho aktéra príbehu je možné totiž považovať za „protodigitálneho kutila slovenského vidieka“, ktorý využíva dostupné virtuálne objekty a spája ich v „novom“ hudobnom zozname a obale CD nosiča na základe mojej zákazky. Lévi-Strauss ako štrukturalista dáva kutilstvo do (v súčasnosti veľmi kritizovaného) binárneho vzťahu k vedeckému (exaktnému) mysleniu. Kutilstvo zastupuje jeho opak – mýtické myslenie. Ide o akési „intelektuálne kutilstvo“, ktoré pracuje s už existujúcimi surovinami, materiálmi, predmetmi, nástrojmi a významami, ktoré kutil má „doma po ruke“, aby novým komponovaním pretvoril ich pôvodnú funkciu. Žiadna z týchto surovín nebola cielene vyrobená pre účel, na základe ktorého po nej siaha kutil. Jeho práca je výsledkom zvláštnej logiky dômyselnej kombinácie. Podobne tento konštruktívny princíp tvorí základ Chomovej umeleckej praxe – práve on taktiež skladá, kombinuje, kumuluje, vrství, a to bez akýchkoľvek bariér. Siaha po tom, čo má doslova po ruke vo svojom smartphone. Nenasleduje „predpísané“ spojenia, ale kreuje nové, generujúce zvláštne napätia a kontradikcie. Choma spomínané materiály a virtuálne suroviny doslova zošraubováva do nahustených objektov a ako hráč Minecraftu nimi zapĺňa výstavný priestor. Skladobný princíp je pritom v posledných prácach natoľko sofistikovaný, že identifikácia jednotlivých médií – ako maľba, objekt, divadelná mizanscéna, inštalácia, video, rekvizita atď. – stráca zmysel. Toto konštruovanie a budovanie vychádza súčasne z Chomovej osobnej záľuby v hernej kultúre. Počítačové hry totiž – ako to aj on sám priznáva – predstavovali v jeho detstve hlavný rámec poznávania okolitého sveta. Budovanie prostredí a prepojenie neprepojiteľného v neobmedzených tokoch fantázie, príznačné pre herné prostredie, tak prirodzene absorbovali jeho výsledné diela.
Ďalší aspekt definujúci Chomove diela vychádza zo širšieho prostredia súčasnej digitálnej kultúry. Je ním princíp oka, ktoré rýchlymi kmitajúcimi pohybmi prechádza z miesta na miesto, ako by bolo v nepretržitom záchvate, ovládané strachom zo straty vizuálnych stimulov, strachom z úniku akejkoľvek informácie. Tento optický princíp vyjadrujúci súčasné návyky konzumácie informácií na sociálnych sieťach bez akejkoľvek kritickej reflexie a s patričnou nenásytnosťou sa taktiež prenáša do Chomovej praxe, pričom sa odzrkadľuje najmä v miere dôrazu na detail. Fotograf/ka môže pri dokumentácii jeho výstav prechádzať s objektívom z miesta na miesto a neustále zaostrovať nové a nové detaily. Rôzne malé a nepatrné články vytvárajú akoby obrovský intertext, prepojenú štruktúru referencií a odkazov, ktorých vizuálna atraktivita zvádza – priťahuje pozornosť očí diváka a je ďalej autorom distribuovaná v priestore výstavy.
Choma je súčasťou okruhu umelcov, ktorých v značnej miere ovplyvnili myšlienkové impulzy postinternetového hnutia. Česká umelecká scéna, na ktorej primárne pôsobí, ich absorbovala intenzívnejšie ako slovenská, v určitom období sme mohli dokonca sledovať obsesiu týmto termínom. Objavoval sa vo viacerých nesúrodých kontextoch, či už ako formálna konvencia, alebo pomenovanie ústrednej skúsenosti s aktuálnym svetom. Je zrejmé, že Chomovi umožnila postinternetová estetika medzinárodnú zrozumiteľnosť jeho individuálneho umeleckého jazyka. Aj v súčasnosti si ju ponecháva, avšak v posledných prácach sa cez ňu prediera stále viac on samotný – autobiografická dokumentácia jeho detstva sa prelieva do vizuality materializovaného internetového prostredia a vytvára opäť ojedinelý hybrid.
Rýchly rozhovor s Jakubom Chomom (viedol Erik Vilím)
EV: Štrukturalizmus alebo postštrukturalizmus?
JCH: Štrukturalizmus.
EV: Najobľúbenejšia počítačová hra?
JCH: Disco Elysium.
EV: Paul Virilio, Donna J. Haraway alebo Jussi Parikka?
JCH: Byť prítomný na panelovej diskusii všetkých spomenutých.
EV: GTA2, Need for Speed alebo Colin McRae Rally?
JCH: Tomb Raider.
EV: Online alebo offline?
JCH: Najradšej mám čas medzi tým, ktorý však pravdepodobne neexistuje, a ak áno, je krátky ako žmurknutie oka.
EV: Priestor alebo plocha?
JCH: Zaujíma ma vzťah medzi nimi.
EV: UMPRUM, AVU alebo VŠVU?
JCH: Medziateliérový výlet študentov UMPRUM a AVU na VŠVU za premietaním nového filmu Zkouška umění od Adély Komrzý.
EV: Z čoho sa skladá tvoj svet? Z pixelov alebo atómov?
JCH: Z korkového zrna.
EV: Politika zameraná na štátnu grantovú podporu alebo na dereguláciu trhu?
JCH: Štátna grantová podpora.
EV: Najlepší/ia kurátor/ka?
JCH: Moja mama Daniela Chomová a jej schopnosť si skvele odkurátorovať vlastný šatník s oblečením ku každému ročnému obdobiu.
EV: Venice Biennale alebo Documenta?
JCH: Bienále Ve věci umění.
EV: Vector alebo raster?
JCH: Vector.
EV: Burger King alebo McDonald’s?
JCH: Len hranolky v McDonald’s.
EV: Najlepší/ia produkčný/á v Prahe?
JCH: Moja priateľka Markéta Sasínová.
EV: Auto alebo mestská hromadná doprava?
JCH: Po vlastných chodidlách mestom.
EV: Vienna Contemporary alebo Parallel Vienna?
JCH: Vienna Contemporary.
EV: Naľavo alebo napravo?
JCH: Naľavo mám šikovnejšiu ruku, aj keď píšem škrabopisom.
EV: Olej alebo akryl?
JCH: UV tlač.
EV: Akceleracionizmus alebo fenomenológia?
JCH: Premýšľam nad oboma paralelne.
EV: Časť alebo celok?
JCH: Celok budovaný časťami, systém vzťahov.
EV: Kto robí v Prahe najlepšiu fotodokumentáciu?
JCH: Jan Kolský.
EV: Subjektívne alebo kolektívne?
JCH: Kolektívne dáta, subjektívne využitie.
EV: Čo stojí nad čím? Obsah nad formou alebo forma nad obsahom?
JCH: Záleží, čo potrebuje človek akcentovať.
EV: Ktoré z týchto slov definuje podľa teba viac súčasného človeka? Resilience alebo fragility?
JCH: Resilience.
EV: PIN code alebo Face ID?
JCH: Mám rozbitý display takže Face ID už nezvládnem, podobne ako odtlačok prsta ktorého bruško mám zbrúsené prácou. Takže jedine PIN code.
EV: OBI alebo Baumax?
JCH: Bauhaus.
EV: iOS alebo Android?
JCH: iOS.
EV: Xanax alebo joga?
JCH: Dopamín za lajk na instagramovom poste.
