Ostatná tranzitovská výstava Ja ako mikrób, prach, kamene, ktoré vibrujú kurátoriek Anny Santomauro a Laury Clarke (Arts Catalyst) prináša tri kolaboratívne projekty/diela. Hoci aplikujú veľmi rôznorodé umelecké stratégie a postupy, spája ich ukotvenie v konkrétnych „realitách“, ktoré asociatívno-poeticky prepájajú, a záujem o pamäť miesta, videného najmä z ekologickej perspektívy. Dielo Spolucho/rozraziť kôru zeme (Rachel Pimm a Graham Cunnington, 2021) uvažuje dvomi formálne odlišnými videoprojekciami nad príbehom vojenského testovacieho areálu transformovaného na prírodnú rezerváciu. Okrem témy ich spája i „poetický“ prístup. V jednom je to poézia vedeckého jazyka fyziky a v druhom hudobno-vizuálna poézia vychádzajúca z anorganických štruktúr. Toxické látky spojené s banskou činnosťou predstavujú reálne environmentálne nebezpečenstvo. Objekt/zvuková inštalácia Aký druh rieky nemá stred? (dvojica We Work in the Dark – Luiza Prado de O. Martins a Obaro Ejimiwe, 2022) spája dve regionálne vzdialené ekologické katastrofy. Jednu na kalovej priehrade v Brazílii a druhú, ktorú na slovenskej rieke Slaná spôsobila voda vytekajúca z opustenej bane na železnú rudu. Práve tá je tu i prítomná: v nádobe umiestnenej na reproduktore, ktorý ju a sedimenty rozvibrováva. Rozsahom najrozsiahlejšie dielo Antropomorfné ťažkosti (Goda Palekaitė a Adrijana Gvozdenović, 2021) inou stratégiou (či skôr stratégiami) skúma často problematický vzťah človek-Zem. Je to akýsi umelecký časovo-asociatívny „cestopis“ inšpirovaný tromi historickými (od 17. do 19. storočia) postavami: paleontologička Mary Anning, botanička Anna Atkins a filozofka Margaret Cavendish, pri ktorom čerpali z návštev rôznych geograficky i povahou vzdialených lokalít (príroda, múzeá, kancelárie, zoologické záhrady, náleziská fosílií a pod.).
Vystavené objekty dopĺňajú krátke príbehy. Pred vernisážou samotnej výstavy obe autorky predviedli svoju „performonace/artist talk“ (v skutočnosti možno najviac ilustratívne čítanie z rovnomennej publikácie). Na rovnakom mieste študovne dostala neskôr priestor i Petra Feriancová (prvá z ohlasovanej série) pre svoj artist talk a prácu Porifera (výborný rozsiahly kurátorský text pripravila Judit Angel). Prezentáciu diel tak rôznej povahy veľmi dobre zvládol architekt výstavy Matej Gavula. Celý projekt patrí k tomu najlepšiemu z bratislavskej jesennej ponuky. tranzit opäť potvrdil svoje nielen špecifické, ale aj mimoriadne dôležité miesto na našej kultúrnej mape: tematicky, formou i obsahom prináša diela medzinárodnej úrovne, no súčasne akcentuje i miestny kontext.
