Nasuti by Miroslava Urbanová

Festival Nasuti sa s tohtoročnou témou Divočina presunul do novej lokality – do mesta Banská Štiavnica. Zasadenie takto rámcovaného ekologického festivalu do jednej zo slovenských top turistických destinácií poznačených novodobým podnikateľským gýčom, ale aj stáročnou ťažbou nerastného bohatstva okolitej krajiny, je paradoxom, ktorý sa nakoniec stal kreatívnym leitmotívom celého festivalu. Dramaturgicky ho uchopili a na viacerých úrovniach rozohrali organizátorky festivalu a kurátorky Diana Klepoch Majdáková a Zuzana Duchová. Pripravili pre návštevníkov a návštevníčky mix prednášok, diskusií (tie však mali tiež možno až príliš prednáškový charakter), performance, workshopov a výstav, z ktorých posledné menované budú pokračovať aj po skončení dvojdňového festivalu. Využili na to spriaznené lokálne spojky, od upcyclingovej módnej značky momoko cez známe regionálne kultúrne body, akými sú Art Café, KC Eulezína, Galéria Schemnitz, Hájovňa Červená Studňa, po štátne inštitúcie ako Galériu Jozefa Kollára, súčasť Slovenského banského múzea, ktoré patrí do zelenej siete Museums for Future. Samotná galéria sa vo svojom programe venuje primárne ekologickým témam a usporiadanie najväčšej skupinovej výstavy Divočina: Kým sme tancovali v jej priestoroch bolo logickou spoluprácou. Divočina v názve však nakoniec, našťastie, nebola nejakým nostalgickým povzdychom za akýmsi strateným pôvodným stavom. Prostredníctvom diskurzívnych formátov so zaujímavými hostkami a hosťami a prostredníctvom viacerých výstav a vystúpení sa vyvŕbila do podôb, ktoré poznáme z každodenného života v nehostinných podmienkach veľkomiest, ktoré nachádzame v spleti protichodných informácií o klimatických zmenách na internete či sami/y hľadáme v neviazanej párty snahe o vyventilovanie sa v čase globálnych kríz. Divočina ako stav mysle. Divočina ako neprajné podmienky, v ktorých sa snažíme kolektívne prežiť. Highlightom podujatia sa pre mňa stalo premietanie filmu Viery Čákanyovej Biela na bielej, ktorý je vlastne komentárom či akousi meditáciou o natáčaní filmu na Antarktíde. Ako sa vyjadrila aj samotná autorka, je paradoxom skúmať na mieste, kde človek spaľuje množstvá energie a transportuje zásoby všetkého, len aby tam prežil, a kde by sa vlastne nemal nachádzať, ako ničíme planétu. Nasuti stavia na dobrých základoch, no po tomto ročníku mám pocit, že by mu pristalo spomaliť, skoncentrovať sa, aby vytvoril čo najviac udržateľné prepojenia s publikom a medzi tými, čo sa na jeho vzniku podieľajú.