Čierne diery netreba umeleckej komunite špeciálne predstavovať. Mnohí túto iniciatívu, či skôr už inštitúciu vnímajú ako skupinu angažovaných nadšencov, ktorí robia nezištnú službu industriálnemu dedičstvu, presnejšie torzu, čo z neho na Slovensku zostalo. Ako je však možné, že efekt snehovej gule vyústil až do ponuky od Slovenskej národnej galérie, ktorá na jar tohto roku prejavila záujem o zakúpenie kompletnej kolekcie grafík Čiernych dier do svojich zbierok? A patrí tento druh umenia vôbec do zbierok erbovej kultúrnej inštitúcie?
Na zodpovedanie týchto otázok je potrebné zasadiť iniciatívu Čiernych dier do širších súvislostí. Združenie vzniklo v roku 2014 ako mäkká sila, ktorá chce zlepšiť povedomie o chátrajúcich prie- myselných pamiatkach, ktoré sú zväčša v rukách súkromných vlastníkov praktizujúcich pasívny prístup k pamiatkovej obnove. Príbehy a fotografie trojice zakladateľov (Martin Lipták, Andrej Sarvaš a Miroslav Beňák) si postupne našli desaťtisíce čitateľov a to bola slušná divácka báza na to, aby začala generovať konkrétnu (finančnú) pomoc. Skupina prezieravo zvolila cenovo dostupný a priestorovo nenáročný artefakt, ktorý má potenciál byť zberateľsky atraktívnou záležitosťou. Uvedomovali si totiž, že toto bude beh na dlhé trate a jednorazový happening tomu množstvu „odchádzajúcich“ pamiatok múry nezachráni. Správnosť rozhodnutia overil rýchlo rastúci záujem zákazníkov. Svoju rolu tu iste zohrala aj zberateľská minulosť generácie „socíkovských detí“ a individuálne uspokojenie podmienené až úplnosťou danej série. Zbierky vytvorili komunitu. Ľudia sa začali stretávať na oficiálnom swape Čiernych dier, kde prebiehala výmena grafík kus za kus. Výmena rozšírila a spestrila individuálne zbierky, ale sekundárne priniesla aj nakupovanie grafík s cieľom vymeniť ich neskôr. Trhový mechanizmus sa rozbehol naplno.
Autorská grafika bola teda potvrdený formát, avšak v súbehu s otázkou umeleckej hodnoty prišlo aj na environmentálnu udržateľnosť projektu, keďže združenie Čierne diery má vo svojej činnosti zreteľnú líniu zodpovednosti voči životnému prostrediu. Risografia, u nás pomerne neznáma tlačiarenská technológia, spĺňa aj tieto kritériá (farby sú vyrobené zo sójového alebo ryžového oleja, pigmentu a vody; matricu tvorí termocitlivý papier vyrobený z banánových šupiek a na produkciu stačí zlomok elektrickej energie v porovnaní s laserovou tlačiarňou). Čierne diery našli v tom čase jediný známy risograf na Slovensku v grafickom štúdiu KAT, ktorého člen Michal Tornay je dnes už súčasťou ich vlastného tímu. Doslova s nimi zrástol a jeho rukami prešli všetky výtlačky z doteraz vytvorených 189 grafík (ich celkový počet je odhadovaný na 35 000!). Ďalší bod pre Čierne diery! Motív je vždy slobodná voľba autora grafiky. Úvodná spolupráca s asociáciou ilustrátorov ASIL podmienila individuálne spolupráce s ďalšími ilustrátormi/ ilustrátorkami, ale aj grafickými dizajnérmi/dizajnérkami, maliarmi/maliarkami, architektmi/architektami, a dnes už sieť autorov zahŕňa rôzne tvorivé odbory, čo je zrejmé aj na výtvarných prístupoch spracovania motívu. Tvorba grafík bola od začiatku férovo honorovaná aj pre autorov a autorky motívov. Funkčný mechanizmus viacúrovňovej podpory uľahčil slobodnú tvorbu nezávislých umelcov/umelkýň a súčasne prospel fundraisingu, napríklad pre žilinskú Novú synagógu a Stanicu Žilina-Záriečie, kino v banskej lokalite Železník, kováčsku dielňu zo Štítnika, Priateľov histórie Novohradu a najnovšie aj dlho chátrajúci kaštieľ v Jelšave, na ktorého obnovu pôjde výťažok z benefičnej aukcie vybraných grafík organizovanej spoločnosťou SOGA vo februári tohto roka. Do portfólia Čiernych dier postupne okrem grafík pribudli dve publikácie, mapy technických pamiatok a ziny, ktoré sa rozchytali za niekoľko minút. Všetky ich vydavateľské počiny prispeli k ďalšiemu masívnemu marketingu v pozitívnom slova zmysle. Osveta, ktorú Čiernym dieram môže väčšina zriaďovanej kultúry len závidieť, v tom lepšom prípade sa ňou inšpirovať. Čierne diery totiž posúvajú hranice, neboja sa ísť do terénu a prihovárať sa zatiaľ „nedotknutej“ verejnosti. Dobrým príkladom z posledných dní je ich akcia uctenia si architekta Vladimíra Dedečka, keď grafiku s jeho ikonickou stavbou Školiaceho centra z roku 1972, situovaného v miestnej časti Modra-Harmónia, ponúkali priamo okoloidúcim z terasy modranskej kaviarne Hollerung.
Ak sa teda vrátime k vyššie položenej otázke „Patria Čierne diery do zbierok Slovenskej národnej galérie?“, odpoveď môže byť „áno“, i keď väčšiu hodnotu ako samotné grafiky má angažovaná akcia združenia Čierne diery, ktorá sa neustále mení, reflektuje dobu, uchováva istý segment kultúrneho dedičstva a razí pritom etický prístup k zákazníkovi aj životnému prostrediu.
