Súčasná doba nahráva jednoduchej skratke, silným slovám a emóciám. Na tom je postavená aj recenzia výstavy Moc bezmocných od Ivany Komanickej 1, ktorá s výstavou spája charakteristiky ako neoliberálny naratív a new establishment. Keďže umenie a výstavy nevznikajú vo vzduchoprázdne, pokúsim sa ako kurátorka zasadením do kontextu tieto označenia vyvrátiť. Zámerom česko-slovenskej výstavy Moc bezmocných v Kunsthalle Bratislava (KHB), ktorá vznikla pri príležitosti 30. výročia udalostí Novembra 89, bolo zmapovať spoločensko-kritické témy v umeleckej tvorbe v priebehu tridsiatich rokov. Vystavené diela pokryli širokú škálu tém, dotkli sa nielen kritiky konkrétnych politických figúr a káuz, ale aj tém chudoby, bezdomovectva, sociálneho vylúčenia, prekarizácie žien v umení, expanzie priemyslu na úkor komunity, privatizácie médií, squattingu a podobne. Výstavu uvádzalo dielo Rudolfa Sikoru s prehlásením, že pokiaľ nepriznáme prírode práva v ústave, nebol november 1989 žiadnou revolúciou. Recenzentka tvrdí, že výstava: „…pokračuje v neoliberálnom naratíve o slobode, demokracii a ľudských právach, ktorým kapitalizmus legitimizuje okliešťovanie ekonomických a sociálnych práv.“ K tomu môžem konštatovať, že presadzovanie liberálnych hodnôt nie je automaticky neoliberálne a podpora demokracie a ľudských práv neznamená automaticky podporu kapitalizmu. Čo sa týka neoliberalizmu z hľadiska kultúry: výstava sa konala vo verejnej (štátnej) inštitúcii a bola financovaná z verejného rozpočtu. Vystavujúci dostali za vystavenie už existujúcich diel honoráre. Prevažná väčšina prezentovaných diel je zo zbierok autoriek a autorov a zo štátnych zbierok, nie je prezentovaná žiadna súkromná galéria. Vstup na výstavu je zdarma, rovnako sprievodný program. Kultúra a umenie sú tu chápané ako verejný statok.
Na výstave je prezentovaná pluralita hlasov. Recenzentka tvrdí, že o výstave píšem, že nie je politická, čo je nepochopením. Výstava je, samozrejme, hlboko politická, v texte však hovorím o tom, že politická orientácia jednotlivých umelcov a umelkýň môže byť navzájom protichodná a kritika obsiahnutá v dielach nie je spojená s konkrétnymi politickými stranami. Vystavujúci sú z troch generácií (rok narodenia od 1946 do 1992 – toľko k výčitke jednogeneračnej výstavy) a ich životná skúsenosť sa odráža v ich rozličných politických presvedčeniach. Spája ich však kritické vnímanie reality a tvorba angažovaných diel, z ktorých mnohé boli v čase svojho vzniku odmietané. Výstava ako celok nie je ani otvorene antikomunistická, a ani otvorene antikapitalistická. Výstava spracúva dejiny politického umenia, prezentuje rozličné kritické pozície z oblasti dvoch krajín a obdobia troch desaťročí (čiže, ako recenzentka píše: nič nové).
Keďže výstava sa venuje aj téme moci, zaujímavé je chápanie establišmentu. Výstava bola otvorená tri mesiace pred slovenskými parlamentnými voľbami. V prieskumoch verejnej mienky viedli strany, ktorých politiku prezentované diela kritizovali. Iniciatíva Stojíme pri kultúre v diele pranierovala kroky ministerky, od ktorej v tom čase záviselo vyhlásenie KHB za samostatnú príspevkovú organizáciu. Počas príprav výstavy došlo na niekoľko mesiacov k zastaveniu prác, pretože Ministerstvo kultúry SR nepridelilo včas financie a urobilo tak až po protestoch. Aj po tejto skúsenosti umožnila KHB vo výstave priamu kritiku držiteľov moci, od ktorých inštitúcia finančne a organizačne závisela. Po výmene v slovenskej politike sa dnes stali aktuálnymi diela, ktoré kritizujú postoj cirkvi k LGBTI menšine, čo je opäť v opozícii k názorom politickej reprezentácie. Hodnoty ľudských práv a demokracie dosiaľ, bohužiaľ, nie sú väčšinové a automaticky prijímané, ako v SR, tak v ČR. Označenie výstavy za establišment je preto len lacnou nálepkou a míňa sa s realitou. Výstavy angažovaného umenia by mali určite vyvolávať škálu reakcií, nikdy nie je na škodu diskutovať, napríklad aj o vyznení živých kritických diel v retrospektívnej expozícii. Polemika v rámci výtvarnej scény by sa však mala zakladať aj na diagnostike mocenskej situácie mimo sveta umenia.
1 Komanická, Ivana, Moc bezmocných, Flash Art Czech and Slovak Edition č. 55, apríl – jún 2020, Vol. XV., s. 56.