Vyštudovanú grafickú dizajnérku zaujíma experimentálny dizajn a okrem praxe organizuje interdisciplinárne workshopy zamerané na kritické myslenie, píše a prednáša o súčasnej vizuálnej kultúre, dizajne a architektúre. Rozhovor vedieme doma cez Zoom v pohnutej dobe, ponorené vyše dvoch mesiacov v globálnej koronakríze, nevediac, čo z nej ešte „vylezie“.
ZUZANA DUCHOVÁ Čo práve robíš?
LENKA HÁMOŠOVÁ
Inštalujeme práve výstavu Začarovaný kruh v pražskom DOX-e. Bude tam napríklad aj náš nový AR filter, ktorý Instagram zakázal. Filter využíva tváre vygenerované pomocou neurónovej siete StyleGAN a užívateľovi ich aplikuje na tvár. Táto tvár však nie je „skutočná“, nie je to fotografia žijúceho človeka, ale len vygenerovaný obraz. Projekt som nazvala StyleGAN Anonymizer, pretože v praxi by sa dal takýto filter používať aj ako anonymizačný nástroj – napríklad pri potrebe robiť fotodokumentáciu, keď prítomné osoby nedali súhlas na fotenie. Instagram má už veľa rôznych AR filtrov, tento však zamietli, lebo porušuje ich pravidlá súkromia, a to z dôvodu, že zobrazujeme ľudské tváre. A nedokážeme im vysvetliť, že tie tváre v skutočnosti neexistujú.
ZD
Je to určitá hranica reality, zábavy, dizajnu? Je aj „smajlík“ produktom grafického dizajnu? Napríklad kreslené zvieracie uši sú ešte zábava, ale tvár niekoho iného už môže byť trestným činom?
LH
Hranice sa testujú práve v takýchto interakciách. Spoločnosť má isté normy vnímania. Vidíme, že ľudia si vážia zobrazenie svojej tváre, tvár je tvoja značka. Bežní ľudia sa ohradzujú proti face recognition systémom, pretože už sme tak ďaleko, že vieme týmto systémom ľudí identifikovať. Ale keď vieme tváre generovať, táto hodnota sa potom stráca. Budúcnosť marketingu smeruje napríklad k tomu, že sa v reklame nebudú používať tváre hercov, ale práve obrazy generované pomocou umelej inteligencie. Načo fotiť ľudí, keď sa dajú oveľa ľahšie vytvoriť?
ZD
A do tohto všetkého ešte začneme masovo nosiť rúška… Nikde nevidíš ľuďom do tváre. Ale prejdime viac k experimentálnemu dizajnu: Prečo sa venuješ práve tomuto a ako si sa dostala od grafického dizajnu k svojim súčasným projektom?
LH
Mňa zaujíma speculative design a design fiction, čiže rôzne utópie, dystopie, vízie, ale tiež sa snažím pozrieť na konkrétne situácie a premýšľať, čo môže dizajnér spraviť. Niekto sa vrhol na dizajn rúšok, vyjadrenie niečoho prostredníctvom rúška… Ja som začala rozmýšľať nad tým, ako budem môcť ďalej učiť a robiť akcie. Rozmýšľam teraz nad tým, ako vôbec dizajnovať spoluprácu v online prostredí. Asi v týchto prostrediach ešte chvíľu ostaneme. Po skúsenosti s organizovaním online festivalu Uroboros: Designing in troubling times som sa zamýšľala, ako napríklad redizajnovať skúsenosť z vernisáží. Pri online workshope vo forme skupinového videohovoru chýba neformálna interakcia pred a po v priestore. Zapneš, vypneš, a pri tom si doma. Skúšali sme chat vo virtuálnej realite s avatarmi. Spĺňalo to určité priestorové nároky, počuť iba ľudí, ktorí sú „blízko“. Ale narážali sme na nedostatočnú automatizáciu ovládania – ľudia sa museli viac sústreďovať na samotné ovládanie ako na uvoľnenie.
ZD
Vieme sa adaptovať na VR a žijú napríklad dnešné deti inak?
LH
Asi to vnímame rovnako, ako to vnímali naši rodičia s nami. Zo začiatku nebol prirodzený ani telefón a tiež nebol považovaný za náhradu osobného stretnutia.
ZD
Na deťoch je ešte zaujímavé, že majú prirodzený hlad po zisťovaní, ako veci fungujú. Ako dospelí často rezignujeme, mentálna pasivita je asi dosť veľký problém súčasnosti, asi aj bez ohľadu na vek.
LH
Ale začína to v detstve. Na školách by sa malo učiť kritické myslenie. Kľúčové je podľa mňa byť schopný dať si veci do súvislostí. Sú toho schopné aj pomerne malé deti. Inšpirovalo ma hnutie critical making, keď skúmame limity rôznych softvérov, aplikácií, nemusí to byť len bezcieľna detská hra, niekedy takýto „výskum“ inšpiruje aj dospelých k iným riešeniam. Hackeri sa stretávajú, rozoberajú predmety na súčiastky a tvoria. Ale keď je to len také bezcieľne experimentovanie, to je málo. Treba si to vedieť zasadiť do kontextu. Ani mnohí dospelí nevedia, čo robia. Kreativita a zvedavosť by mala byť v niečom ukotvená.
ZD
A ty si to už ako dieťa vedela? Napríklad aj to, že ideš študovať grafický dizajn?
LH
Ťahalo ma to k výtvarnému umeniu, ale necítila som sa ako voľná umelkyňa. Dopočula som sa o súkromnej strednej škole, kde sa dalo študovať propagačné výtvarníctvo. Rozhodla som sa odísť z gymnázia dva roky pred maturitou a išla som znova na strednú. Chcela som sa naučiť všetko „od podlahy“. Robili sme aj na počítačoch, aj klasické výtvarné techniky. Na VŠVU ma nebavili iba bežné zadania ako logo, plagát… chce- la som povedať niečo viac.
ZD
Určite, ten odbor je nesmierne široký, čo si si teda vybrala za svoju špecializovanú oblasť činnosti?
LH
Je to dizajn a vizuálna komunikácia. Pri dizajne využívaš istý spôsob myslenia. Zaujíma ma používať ho nielen na estetický účel. Od dizajnérov sa čaká riešenie problémov. Či už v podobe predmetu, alebo výzoru stránky. Ale ešte zaujímavejšou je pre mňa otázka, či vieme problémy aj hľadať. Zaujímavé je, keď dizajn dokáže rozprávať o problémoch, ktoré bežne nie sú jeho súčasťou. Niečo, o čom sa nehovorí v médiách.
ZD
Médiá majú, pravdaže, dosť oklieštený pohľad na realitu…
LH
Ani o korone nedostávaš príliš priestor na zamyslenie, len štatistiky bez kontextu. Málo riešime, ako prehodnotiť celý systém. Teraz je podľa mňa veľký priestor využiť dizajnové a technologické riešenia.
ZD
Koronakríza fascinujúcim a viditeľným spôsobom ovplyvnila užívanie priestoru ľuďmi.
LH
Uvedomila som si aj, že je škoda, že sa postavili budovy, ktoré teraz nevyužívame. Utlmil sa turizmus a pohyb. V kontexte virtuálnej reality som uvažovala o možnosti vytvárať v rozšírenej realite rôzne filtre na fasády budov. Základ by bol jednoliaty, človek by si mohol navoliť, na čo sa chce pozerať. Keď si nepriplatíš, uvidíš mesto škaredé. Už teraz sa rieši AR fashion. Keď si druhý človek namieri na nejakú značku na odeve,
môže uvidieť napríklad nejaký nápis. Takto by mohla byť celá realita úplne jednoduchá, finančne by sa to viac oplatilo.
ZD
Len pekné a drahé budovy predsa nestaviame kvôli úspore, ale aj kvôli statusu.
LH
Veď ten status môžeš mať aj virtuálne. Oblečieš si iba jeden typ odevu, aby ti nebola zima, ale vieš zariadiť, aby všetci ostatní na tebe videli top návrhára. Všetkými rozhodnutiami tohto typu, o svojom oblečení, byte, prostredí, vytváraš svoju osobnosť.
ZD
Pri boome home officu sme si mohli všeličo uvedomiť…
LH
Dizajn sú aj virtuálne pozadia v rôznych komunikačných nástrojoch, nie každý chce ukazovať verejne svoju obývačku. Tiež to nepôsobí profesionálne, keď vysielate do celého sveta. Pozadia však tiež dokážu pekne manipulovať realitu, dá sa „podvádzať“ účasť na skupinovom hovore. Nahráš si fotku a ideš do kuchyne. Chcela by som si ešte prostredníctvom neurónových sietí spraviť syntetického avatara, ktorý by za mňa prednášal. Keď sa nedá cestovať, robia sa nahraté prednášky. Pri syntetickom avatarovi by som mohla vyzerať lepšie ako v realite. Iba by som písala text a avatar by ho za mňa prednášal. Šetríš energiu.
ZD
Aké konkrétne spoločenské problémy ešte dizajn dokáže riešiť?
LH
Kam sa pozrieš, niečo sa deje. Riešim teraz hlavne syntetické médiá. To sú médiá (audiovizuálne, ale aj textové), ktoré sú plne alebo čiastočne generované pomocou AI, čiže nevznikli „prirodzene“, ale synteticky. Väčšina ľudí o nich zatiaľ počula skôr pod pojmom „deepfakes“, no je za tým celým oveľa väčší kreatívny potenciál, ako len prehadzovanie ľudských tvárí. Ide o úplne nový spôsob, akým vieme použiť počítače – neurónové siete, ktoré sa samy učia, nám môžu v budúcnosti pomôcť vyriešiť tonu problémov. Viem si predstaviť, ako to pozitívne ovplyvní dizajnovací proces – od pôvodného vytvárania návrhov skôr ku kurátorovaniu vygenerovaných výstupov, na ktoré sa dá uplatniť „štýlový filter“ (napr. konkrétna estetika/rukopis dizajnéra), alebo inak zasahovať do iterácií. Generatívny dizajn tu už je dlhšie, tentokrát sa však ego dizajnéra musí zmieriť s tým, že má na prácu rovnocenného partnera vo forme AI. Hľadám rôzne trecie plochy medzi ďalšími profesiami a situáciami, a snažím sa túto oblasť zadefinovať a preskúmať, kým prenikne medzi masy. V súvislosti s týmto organizujem workshopy, na ktorých ľuďom pomocou kombinácie dizajnových metód približujem AI generatívne modely a čo dokážu, zároveň ľudí vyzývam na špekulatívny brainstorming ich možných aplikácií v blízkej budúcnosti. Myslím, že dizajnéri by sa mali venovať vývoju niečoho skôr, ako to už bude hotový softvérový produkt na používanie. Experimenty sú náročné, ale potrebné. Keď prví grafici začali používať počítač, tiež to vyzeralo všelijako. Zaujíma ma, ako bude vyzerať komunikácia medzi ľuďmi, keď polovica obsahu bude generovaná. Generovaný obsah nie je podvrh, je to len iný prístup. Ale vedie to k základnej otázke: Čo je realita?
www.hamosova.com
Lenka Hámošová (1988) je dizajnérka, ktorá sa venuje pri- márne kritickému a experimentálnemu dizajnu. Vyštudovala odbor vizuálna komunikácia na VŠVU v Bratislave a odbor design (Think Tank for Visual Strategies) na Sandberg Insti- tute v Amsterdame v Holandsku. Od roku 2012 pôsobí ako freelance grafická dizajnérka a od roku 2019 ako externá pedagogička na Vysokej škole kreatívnej komunikácie Praha a Prague College. Spoluzakladateľka platformy pre kritický a špekulatívny dizajn ALTTAB, členka platformy pre štúdium vizuálnej kultúry Fresh Eye.
