Pred niekoľkými rokmi som v jednom bratislavskom antikvariáte zakúpil zväzok samizdatových zošitov teplického patafyzického časopisu PAKO. V jednom z nich bol založený zažltnutý list jedného z členov PAtafyzického KOlegia Teplice 1 Eduarda Vaceka „regentovi ubudoxologie“ Albertovi Marenčinovi. V liste autor zdôrazňuje vplyv textov Anály patafyziky, ktoré Marenčin zostavoval a ktoré vychádzali na pokračovanie v časopise Světová literatura v roku 1969. Primárnym zdrojom a inšpiráciou k vzniku kolégia a následne aj časopisu bola prirodzene tvorba iného autora: Alfreda Jarryho, predovšetkým jeho literárnych diel Kráľ Ubu a Skutky a názory doktora Faustrolla, patafyzika. 2 Súvislosť politickej atmosféry v Československu v 80. rokoch s motívmi, ktoré boli v patafyzike obsiahnuté – anomália, pseudovedeckosť, non- sens, persifláž – umožňovalo použiť ju ako mechanizmus, ktorý je schopný opísať a interpretovať dobové pomery. Patafyzika je metóda tvorby a myslenia, ktorú nie je možné presne definovať. Je založená na koncepcii vychádzajúcej z analýzy imaginárnych javov, ktoré sa vymykajú fyzike i metafyzike. Je patavedou, kde sú realita a fikcia rovnako podstatné a mystifikácia je argumentom k potvrdeniu teórie. Význam slova vychádza etymologicky z gréckeho τὰ ἐπὶ τὰ μεταφυσικά – tà epì tà metàphusiká, čo značí: to, čo je nad metafyzikou. Patafyzika sa venuje konkrétnym javom a usiluje sa o analýzu zákonitostí, podľa ktorých sa riadia výnimky a odchýlky. Zároveň popisuje nepreskúmaný svet obsiahnutý v svete poznanom. Vysvetlenie je založené na paradoxe; je to veda o „konkrétnom možnom“, resp. „všetkom možnom“, celom bezhraničnom imaginárne, ktoré je obsiahnuté vo svete.
Rozvíjanie princípov patafyziky bolo hlavnou úlohou teplického Patafyzického kolégia i kolektívneho literárno-výtvarného občasníku PAKO. Ten vychádzal v 12 kópiách pre internú potrebu v rokoch 1981-1986. Okrem autorských textov sa na stránkach objavovali fiktívne rozhovory, pamflety či manifesty fiktívnych umeleckých skupín. Príznačným žánrom pre patafyziku boli pseudovedecké články a diskusie. Autori boli zväčša anonymní, podpísaní šiframi (-baf-, -am-, PKH) alebo pseudonymom (F. Kriessel, Arnošt Tekutý a i.). V každom z čísel sa objavoval zásadnejší, obšírnejší článok Eduarda Vaceka („lektor zahlubovač“), ktorý presahoval aj k politickým témam. 3
Výrazná bola výtvarná stránka časopisu. Formát A5 bol pozdĺžne viazaný a všitý do kartónovej väzby. Každé z čísiel sprevádzali reprodukcie, kresby a pôvodné fotografie. Autorom vstupných obálok bol Vacek, o celkovú výtvarnú stránku časopisu sa staral Petr Kuranda. Medzi strojom písané stránky vkladal vizuálne motívy podporujúce pestrú podobu časopisu: vlastné alebo prisvojené fotografie, nákresy z vedeckých kníh a inštruktáží, absurdné dobové reklamy, ukážky z nájdených insitných listov a pod. Posledné číslo dospelo až k podobe konceptuálneho autorského zošitu, ktorý tvoril vložený linorez a prázdne, nepopísané farebné papiere. Listovanie časopisu prinášalo „kolízie“ textov s obrazovým materiálom. Texty parodovali všadeprítomnú podobu socialistického „newspeeku“ a Kurandove fotografie demaskovali grotesknosť a absurditu vtedajšieho režimu.
Začiatkom 90. rokov začal vychádzať časopis Filtré, na ktorom sa podieľali David Emanuel Cígler, Petr Martin Vašek a Daniel Štverák. Do roku 1993 vyšlo deväť čísel v čiernobielom prevedení. V tomto roku ho nahradil patafyzický občasník Clinamen, ktorého hlavnou postavou sa stal opäť Eduard Vacek. Časopis PAKO bol obnovený v roku 2006 a s pokračujúcim číslovaním do roku 2010 vyšlo ešte osem čísiel (č. 11-18).
V druhej polovici 80. rokov rezonovali niektoré textové zdroje patafyziky aj v okruhu autorov na Slovensku. Na konci osemdesiatych rokov začala trnavská skupina patafyzikov – Ján Karásek, Ivan Kazimír a Peter Volek – vydávať časopis Bachor. Ten bol jednou z aktivít voľného združenia Spoločnosť pre Pestovanie a Šírenie Patafyziky na Slovensku a iných Svetoch (SpPaŠPnSaiS) v Trnave (1988-1993). Pre autorov bolo znovuobjavenie Jarryho prekladov, ako aj nachádzanie Análov patafyziky impulzom k vlastnej tvorbe vzhľadom na paralely medzi aktuálnym životným pocitom a patafyzickou metódou nahliadania na realitu. Očarenie Jarryho textami, zháňanie a vzájomné požičiavanie kníh poézie, absurdnej drámy, publikácií o umení, experimentálnej literatúre sa stalo podnetom k vlastnej tvorbe. Obľúbenou bola edícia Jazzpetit, v ktorej vychádzali texty o surrealizme, dadaizme alebo preklad knihy Raymonda Queneaua Stylistická cvičení (1985). Keďže v tom období neexistovalo periodikum, kde by autori mohli a chceli publikovať, založili vlastný občasník Bachor. 4
Po vyhotovení prvého čísla (bolo označené ako „nulté“), ktoré bol manifestom SpPaŠPnSaiS, bolo potrebné číslo rozmnožiť. Ivan Krajčo, ktorý bol v kamarátskom kontakte s trnavskými patafyzikmi, pracoval v podniku Meopta v Bratislave, ktorý vyrábal československé varianty xeroxovacích strojov. V Meopte bol zamestnaný ako programátor aj Michal Murin, ktorý sa na konci 80. rokov pohyboval v umeleckej oblasti na pomedzí experimentálneho divadla a výtvarného umenia. 5 Obom autorom bola táto umelecká poloha blízka. Všetky čísla rozmnožovali a napokon sa stali aj aktívnymi prispievateľmi časopisu. Na kopírovacích strojoch sa časopis rozmnožil na cca 20 kópií, ktoré sa ďalej distribuovali. V tom sa Bachor líšil od iných samizdatových periodík, ktoré sa rozmnožovali opismi na preklepových papieroch alebo cyklostylom. 6 Keďže jednotlivé kópie museli podniky evidovať a rozširovanie neoficiálnej literatúry bolo zakázané zákonom, bol tento proces riskantný a predstavoval vymedzenie sa voči vtedajšiemu systému. V roku 1989 sa vyprofiloval „okruh“ okolo časopisu a predsedníctvo SpPaŠPnSaiS tvorilo päť predsedov, každý s právom veta. Jednotlivé texty autori uvádzali pseudonymami, často založenými na anagramoch: Ramíz Vikian (Ivan Kazimír), Kane J. Krása (Ján Karásek), Pero Le Kvet (Peter Volek), Chajál Vresch (Michal Murin), Achelop Páv (Pavol Pecha), Kurej Kopa (Juraj Kepka), Ja Singer (Nina Jasingerová) a Cy Onebly (Miloš Prekop). Od roku 1988 do 1993 vyšlo šesť čísel časopisu s autorskými textami, básňami i úryvkami z dôležitých patafyzických či absurdných textov (Albert Marenčin, Raymond Queneau, Sławomir Mrożek), alebo krátkych profilov autorov (Man Ray, Marcel Duchamp a i.). Textová stránka časopisu dominovala. Samotná úprava bola funkčná s príležitostným výtvarným dotvorením. Na obálkach sa objavuje „ubuovská špirála“ v rôznych kontextoch; niekedy v podobe textu, inokedy v súvislosti so Smithsonovým land-artovým dielom. Fotografické obálky Bachora realizoval Pavel Pecha. Časopis bol príležitostne sprevádzaný drobnými absurdno-komickými ilustráciám Ivana Kazimíra, Juraja Kepku, automatickou kresbou Pera Le Kveta alebo reprodukciami diel (Marcel Duchamp, Man Ray, Jozef Jankovič). Po regulárnych šiestich číslach bol vydaný špeciál venovaný Borisovi Vianovi a dve zvláštne čísla venované poézii: textom Pera Le Kveta (Hodiny s vodotryskom, Živé sny). V bachorovskej edícii R. I. Ť. vyšlo aj „kolibríkovské“ vydanie románu Veža autora Ramíza Vikiana (Ivan Kazimír) s vlastnými ilustráciami, poviedka Slorugéni Michala Murina v roličke (zrolovaný cca tri metre dlhý pás papiera používaný do pokladníc), inštrukcie k akciám pod názvom AKTIVITY (Michal Murin) a samostatný minizborník textov venovaných téme pata_erosu (Michal Murin a Peter Volek).
Dôležitá bola kolektívna práca Spoločnosti, ktorá nesúvisela iba s textami a rozširovaním časopisu, ale aj inými aktivitami. K najvýznamnejším patril skupinový happening Mašina na miškovanie mozgov (1989), ktorý sa realizoval v Trnave. Divadlo Balvan pripravilo špeciálnu akciu spojenú s oživením kinetického objektu mašiny. Koncom októbra 1989 sa uskutočnila výstava výtvarných diel členov spoločnosti pod názvom Deväťrýchlostný oblačný bicykel s vernisážovou performanciou Múzeum múmií Michala Murina. V roku 1990 sa zrealizoval protestný (anti)míting s názvom Protestná žranica za a proti na Námestí SNP v Bratislave. Textová persifláž je bezprostrednou reakciou na „patafyzické“ udalosti, ktoré si osvojila ponovembrová realita (prezliekanie kabátov, zákulisné politické hry, lustrácie). V roku 1991 vznikol v Československej televízii v Bratislave – v relácii Obscéna autorskej dvojice Peter Princ a Jozef Kaiser – krátky 20-minútový televízny film Patafunus koncipovaný Michalom Murinom, Jánom Karáskom a Jurajom Rakovským ako pohreb patafyzickej spoločnosti. V roku 1993 sa na otvorení Elektrárne v Poprade zrealizovala multimediálna performancia Michala Murina Slovenské národné patafyzické divadlo – CENSOR_SHIT 7, s aktívnou participáciou všetkých trnavských patafyzikov a sympatizantov patafyziky z radov trnavského divadla DISK.
V roku 1993 sa spoločnosť pre pestovanie patafyziky na Slovensku postupne rozpadla. Súviselo to s mnohými novými možnosťami a aktivitami jej členov na počiatku 90. rokov. Na jar 1994 vyšlo ešte jedno číslo BACHOR REINKART, ktoré bolo snahou o znovuobnovenie Bachora. Malo vreckový formát A6 a sú v ňom zadokumentované a zozbierané materiály z obdobia 1991-1993. Ďalej v patafyzickom programe pokračoval predovšetkým Peter Volek (Pero Le Kvet), ktorý vydával časopis Mozgomiškár a naďalej sa venuje výtvarnému umeniu a literatúre.
foto: archív Jána Kraloviča.
Patafyzika a jej časopisecké podoby tak predstavovali v čase socializmu i v prvých ponovembrových rokoch slobodný priestor pre oslobodenie kreativity. Metóda nadsadenia, (seba)irónie a nonsensu nemala zámer vzdávania sa reality. Naopak, smerovala k jej imaginatívnemu presahu, zvýznamneniu role fikcie a absurdity ako niečoho, čo realitu často najlepšie definuje. Ako sa píše v úvodnom „manifeste“ SpPaŠPnSaiS: „Patafyzika nehlása vzburu ani poddanosť, žiadnu novú morálku ani nemorálnosť, žiadnu politickú reformu ani reakciu, a isto iste nesľubuje šťastie ani nešťastie. (…) Patafyzika je veda o imaginárnych riešeniach, ktorá náčrtkom symboliky prepožičiava vlastnosti vecí možných i mysliteľných.“ 8
Ján Kralovič je historik umenia a kurátor, pôsobí na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave.
1 Patafyzické kolegium Teplice vzniklo v roku 1981 a jeho členmi boli spisovateľ Eduard Vacek, poetka Svatava Antošová, fotograf Petr Kuranda, maliar Václav Lukášek a hudobník Miroslav Wanek.
2 Prvé preklady vyšli v československom prostredí v 60. rokoch. Obe diela boli súčasťou vybraných Jarryho textov v knihe: Ubu králem a jiné hry a prózy v preklade Prokopa Voskovca (Praha, 1961). Prvé vydanie Kráľa Ubu v slovenčine vyšlo v roku 1964 v preklade Alberta Marenčina. Koncepcia patafyziky je inšpirovaná predovšetkým Jarryho dielom Skutky a názory doktora Faustrolla, patafyzika, ktorý s nádychom mystifikácie, absurdnej komiky paroduje vedecké texty a ironizuje tradičné interpretácie reality.
3 Eduard Vacek bol obvinený a napokon aj uväznený (na jeden rok podmienečne) v roku 1986, v súvislosti s raziou na undergroundový časopis Vokno, do ktorého tiež prispieval. Táto udalosť napokon viedla k zániku Paka a rozpadu Patafyzického kolégia. Porov.: Kopáč, Radim: Srážka ve tmě, dostupné: https://www.magazinuni.cz/aktuality/srazka-ve- tme/ [vyhľadané 22. 5. 2020].
4 Jeden z iniciátorov časopisu Ján Karásek spomína: „Knihy, ktoré sa nenachádzali na pultoch kníhkupectiev, sa dali objaviť v rodičovských knižniciach kamarátov, navzájom sme si ich požičiavali. Prekvapivo sa niektoré kúsky dali nájsť v knižniciach, kde cenzori nemali až tak bdelé oko. (…) S Jazz- petit mám osobnú skúsenosť. Jednoducho som si trúfol im napísať, keďže som veľmi túžil po Hrabalovom Obsluhoval jsem anglického krále. Poslali mi ju a neskôr aj niekoľko ďalších. (…) A keďže na vysokej škole som nemal žiadnu možnosť publikovať – ak som teda nechcel, a to som naozaj nechcel, prispievať do „mainstreamových“ médií – túto nechuť som riešil Bachorom.“ Z mailovej korešpondencie s autorom. [14. 5. 2020]
5 V tom čase mal Murin za sebou už viaceré umelecké realizácie: verejné vystúpenia ako súčasť skupiny experimentálneho a pohybového divadla BALVAN, performance na otvorení neoficiálnych výstav Exteriéry I. (1987), Dlaždice pre Európu (1987), Pamiatky a súčasnosť (1987) a i., dopisoval si so zahraničnými (západnými) umelcami, spolupracoval s Petrom Machajdíkom, Milanom Adamčiakom (neskôr založili Transmusic comp.). Postupne sa spektrum jeho aktivít rozširovalo.
6 Michal Murin spomína, že pri rozmnožovaní Bachora bolo potrebné vopred premyslieť vydokladovanie fiktívnych kazových kópií pri testovaní v Meopte vyvíjaného kopírovacieho prístroja, ktoré sa zaevidovali v ten istý deň, keď sa konalo rozmnoženie časopisu. Teda testovanie muselo byť naplánované vopred a testovanou predlohou sa stal časopis Bachor, po dohode s referentkou, ktorá mohla realizovať testovanie v uzamknutej miestnosti. „Pri rozmnožovaní Bachora sme postupovali konšpiračne, oficiálne sa to ani nedalo. Každý, kto dostal Bachor, si ho mohol rozmnožiť, veď tak fungovali aj „prepisované knihy“. Ale my sme už boli iná generácia, nám sa už nechcelo rozmnožovať to „preklepávaním na písacom stroji“. Preto sme používali kopírky.“ Z emailovej komunikácie s Michalom Murinom. [10. 5. 2020]
7 Viac k akciám a aktivitám, ktoré realizoval alebo na ktorých participoval Michal Murin, pozri: Kralovič, Ján: Prekročiť prah privátneho. In: Vadelová, Lucia (ed.): Zborník prednášok o súčasnom výtvarnom umení II.: so zameraním na politické a angažované umenie. Nitra : Nitrianska galéria, 2015, s. 11-37.
8 Kol.: Cesta do patafyziky: Bachor č. 0, 1988, s. 6. Všetky čísla časopisu Bachor, ako aj troch špeciálnych vydaní v rámci edí- cie R. I. Ť. je možné pozrieť na: https://monoskop.org/Bachor.
